Lysley Tenorio sa v Oknách do sveta pozerá na New York.
Kresba: Matteo Pericoli
Z izby číslo 1006 v hoteli Standard v East Village môžete vidieť vyblednuté hodiny ako dohliadajú na malý trojuholníkový park. Azúrovo zelenú kupolu, obklopenú malými klenutými oknami, čiastočne zacláňa hranatá, obdĺžniková, bledá budova bez akýchkoľvek vzorov – s výnimkou kríža na južnej stene. Na streche visí jediná šnúra s bielizňou. Priamo oproti je široká a prázdna budova, pôsobí ako stena – nezdá sa, že by niekto vchádzal dnu či vychádzal von.
Pokiaľ nežijete v New Yorku, asi nebudete poznať názvy týchto budov alebo ich význam, nebudete vedieť, ako fungujú a čo pre tunajších ľudí znamenajú. Je to však dar – byť na novom mieste, ktoré nikdy nebude domovom. Všetko závisí od prvotných dojmov: azúrovo zelená kupola, tak neprimeraná akoby mimo rytmus, môže zastrešovať veci rovnako prastaré ako aj ultramoderné – na poličkách hrdzavé astroláby, bok po boku s najnovšou generáciou iPadov. Kríž by mohol byť posledným pozostatkom skrachovaného kostola, pôvodnej katedrály zničenej pred desaťročiami a nahradenej budovou plnou tisícok kójí. Tie vyblednuté hodiny, v noci najžiarivejšia vec na okolí, by pokojne mohli byť prednou fasádou veliteľstva boja proti zločinu, alebo naopak zločineckej nory. Šnúra s vlhkou a trepotajúcou sa bielizňou – to je oblečenie mŕtveho muža, po ktorom nezostali žiadni blízki. Nik, kto by zvesil bielizeň. A napokon, tá budova naproti, je ako vždy bez života, no, čo ak je voľakto je predsa len dnu a dúfa, že ho tam zazriete? Stačí už len čakať.