Milan Nič sa rád predstavuje. Ja som Nič, hovorí nič netušiacim ľuďom, ktorí si myslia, že zle počuli, ale, pochopiteľne, hanbia sa znovu pýtať. Je vlastne živou antitézou k svojmu priezvisku. Slovo nič je vyabstrahovaná negácia všetkého, a Milan Nič stelesňuje jej opak. Je to, ako keby mu nič iné nezostávalo. Mohlo sa mu to stať aj takto: Milan Nič je z najmladšej generácie tých, čo boli v osemdesiatom deviatom roku už dospelí ľudia. Na rozdiel od väčšiny svojich rovesníkov, pokiaľ šlo o charakter reálneho socializmu, z jablka poznania dobrého a zlého odhryzol dávno pred veľkými demonštráciami. Vedel, čo je […]

Americká závrať je názov najnovšej knihy Bernarda-Henri Lévyho. Na pozvanie ctihodného časopisu Atlantic Monthly precestoval v roku 2004  naprieč Spojenými štátmi – sledoval Georgea Busha pri jeho predvolebných vystúpeniach, pozrel si Guantánamo, vybral sa do New Orleansu, ešte pred Katrinou, a v jednom z bordelov v Las Vegas získal pozoruhodné dojmy o americkom puritánstve. Kniha je tiež reflexiou intelektuálnej scény v Spojených štátoch a vzťahu Ameriky k Európe. Nasledujúci rozhovor viedol Thierry Chervel na tohtoročnom knižnom veľtrhu v Lipsku. V epilógu knihy ste namaľovali impozantnú panorámu intelektuálnej scény v Spojených štátoch –  od Samuela Huntingtona cez Francisa Fukuyamu až po Paula Bermana. Povedali by ste, že ťažisko intelektuálneho života sa z Európy […]

Poznámky k východiskám slovenského politického myslenia. Čo znamená konzervativizmus, liberalizmus, politický katolicizmus, socializmus v slovenských dejinách? Je to náročná otázka a pravdu povediac ani sa nechcem pokúsiť dať na ňu priamu odpoveď. Skusmo sa zamyslím nad niektorými východiskami slovenského politického myslenia, ktoré majú dopad na dejiny slovenských politických smerov. Už hneď na úvod treba povedať, že slovenské politické myslenie začína ako národotvorné a nie je pôvodne politicky, ale etnicky entuziastické. Konceptualizuje jazykovú a kultúrnu odlišnosť, ktorú premieta aj do dejín a zakladá národný príbeh. Až neskôr sa táto koncepcia slovenskej jazykovej a kultúrnej partikularity politizuje a, prekračujúc medze len kultúrnych ašpirácií, tiahne na bránku politickej inštitucionalizácie a teritorializácie s koncovkou […]

Moderné liberálne spoločnosti majú slabé kolektívne identity. Postmoderné elity, najmä v Európe, cítia, že sa vyvinuli za hranice identít vymedzených náboženstvom a národom. Ak však naše spoločnosti nedokážu presadiť pozitívne liberálne hodnoty, môžu byť spochybnené migrantmi, ktorí sú si viac istí tým, kto sú. Moderná politika identít vyviera z medzery v politickej teórii, ktorá zakladá liberálnu demokraciu. Túto dieru predstavuje mlčanie liberalizmu ohľadne miesta a významu skupín. Línia modernej politickej teórie začínajúca Machiavellim a pokračujúca Hobbesom, Lockeom, Rousseauom a americkými Otcami zakladateľmi chápe otázku politickej slobody ako niečo, čo stavia štát proti jednotlivcovi, nie skupinám. Hobbes a Locke napríklad argumentujú, […]

Kdo by si byl pomyslel, že kdy pojedu do Ruska! Taková léta jsem se tomu vyhýbal, ba i v novinách to rozhlašoval – v jakémsi rozhovoru pravil jsem na přímý dotaz: “Je tam mráz, medvědi a bolševici.” A až se ozval starý přítel Tomáš Glanc, toho času ředitel Českého centra v Moskvě, a že pořádá tam festival Monarchia – přesněji: M@narchia – čili festival kultury zemí střední Evropy s volnou spojující myšlenkou společné minulosti a virtuálního života staré monarchie – proto tedy: M@narchia – a já si řekl: Teď, nebo nikdy! Jde-li o možnost propagovat českou monarchii, hájit práva českého […]

Ak by slovenský štát nevznikol roku 1993 ako spor slovenských tzv. pronárodných, teda separatistických a slovenských tzv. nenárodných či priam protinárodných, teda federačných či rovno čechoslovakistických síl, ale prinajmenšom ako spor slovensko-český, tak by aj ideový a ideologický fundament nového štátu mal možno hlbšie geopolitické zázemie. Ibaže, vznikal zo starej, takmer dve storočia trvajúcej čisto vnútroslovenskej dichotómie. Aj preto zrejme nedošlo pri jeho prípravách takmer vôbec na úvahy o Európe, ani strednej, hoci samotný akt zrodu si to kategoricky žiadal. Na rozdiel od Čechov nás však akoby nikdy veľmi netrápila otázka: Slováci v Európe, my sme často nedokázali odpovedať ani […]

Vraj ak chcete vedieť, čo je to Gdaňsk, nepomôže vám k tomu Grass a jeho Gdaňská trilógia, píše sa v jednej úvahe nemeckého denníka Die Welt: „Ale kto chce vedieť, z akej mentálnej látky bol niekdajší Gdaňsk, mal by sa obrátiť na Poliakov, ktorí na rozdiel od nás zabránili tomu, aby priestor na diskurz ovládlo malomeštiactvo. Nie Plechový bubienok, ale napríklad romány Stefana Chwina, ktoré už vyšli aj v nemčine.“ Najslávnejšia z Chwinových kníh, Hanemann, medzitým vyšla naraz aj v slovenčine a češtine. Hanemann bol udalosťou už preto, lebo je to prvý poľský román opísal svet odsunutého nemeckého Gdaňska a zároveň mnohých jeho nových obyvateľov, ktorí sa nasťahovali do […]

Sme národ fragmentov, odlomkov, improvizácií, diskontinuity. Nie syntéz, celistvosti, nadväznosti. Nemáme skutočné kontinuálne symboly, ani osobnostné. Aj taký Ľudovít Štúr, osobnosť fundamentálneho charakteru, je pre veľkú, ak nie pre takmer úplnú väčšinu rodákov symbol skôr školsky formálny, bezobsažný, takmer mŕtvy, ako zmysluplný, inšpiratívny, živý. To všetko napriek tomu, že v ankete z prelomu tisícročí ho označila slovenská verejnosť za najvýznamnejšieho Slováka. Dostal sa na prvé miesto pred Štefánika a Dubčeka. Hmlistný, v lepšom prípade mýtický Keby sme sa však pokúšali pátrať po tom, prečo to je tak, odpovede by sa pravdepodobne líšili. V každom prípade, napriek tomu, že netreba ma? ilúzie o autentickom poznaní Štúrovho […]

Jsou tři dni po 28 říjnu a 88 let po roce 1918. Měli bychom slavit, ale samozřejmě neslavíme, protože jsme si to už dávno odvykli. Někteří nad tím naříkají, jejich důvody nám ale připadají jaksi nepřípadné, prázdně staromilecké, odtržené od toho, co skutečně žijeme. Zasloužilí důchodci v Pantheonu Národního muzea mají na naši úctu a své vzpomínky jistě právo, jenže co s tím máme tak doopravdy společného právě my? Máme se vrátit o století zpět, vstoupit do Sokola a sloužit vlasti tužením paží? Máme zase pochodovat pod vlajkami a vykřikovat nějaká hesla? Komu by se chtělo? Jaká by měla být ta hesla? […]

Na rok 2006, o ktorom práve vychádza jubilejná súhrnná správa IVO, sa dá hľadieť dvojako. Buď zblízka ako na sled jednotlivých udalostí, ktoré viedli k výmene politickej garnitúry so zmapovaním jej prvých krokov, alebo s odstupom ako na záver politického cyklu, ktorý vyčerpal svoje možnosti. Správa IVO sa s obdivuhodnou dôslednosťou venuje udalostiam, ktoré predchádzali voľbám a ktoré sa diali po nich. Bol to dramatický rok a autorom správy sa podarilo poskladať to obrovské množstvo informácií o čom do kompaktného celku, ktorý je objavným a vzrušujúcim čítaním. Ale aby som autorom knihy nefušoval do remesla, pokúsim sa pozrieť na minulý […]