Moderné liberálne spoločnosti majú slabé kolektívne identity. Postmoderné elity, najmä v Európe, cítia, že sa vyvinuli za hranice identít vymedzených náboženstvom a národom. Ak však naše spoločnosti nedokážu presadiť pozitívne liberálne hodnoty, môžu byť spochybnené migrantmi, ktorí sú si viac istí tým, kto sú.
Moderná politika identít vyviera z medzery v politickej teórii, ktorá zakladá liberálnu demokraciu. Túto dieru predstavuje mlčanie liberalizmu ohľadne miesta a významu skupín. Línia modernej politickej teórie začínajúca Machiavellim a pokračujúca Hobbesom, Lockeom, Rousseauom a americkými Otcami zakladateľmi chápe otázku politickej slobody ako niečo, čo stavia štát proti jednotlivcovi, nie skupinám. Hobbes a Locke napríklad argumentujú, že ľudské bytosti vlastnia prirodzené práva ako jednotlivci v prirodzenom stave – práva, ktoré možno zabezpečiť iba prostredníctvom spoločenskej zmluvy brániacej jednotlivcovi, aby pri sledovaní svojich záujmov poškodzoval iných.
Moderný liberalizmus vznikol z veľkej časti ako reakcia na náboženské vojny, ktoré v Európe zúrili po reformácii. Liberalizmus zakladal princíp náboženskej tolerancie – myšlienku, že náboženské ciele nemôžu byť presadzované vo verejnej sfére spôsobom, ktorý obmedzuje náboženskú slobodu iných siekt alebo cirkví. (Ako uvidíme ďalej, skutočné oddelenie cirkvi a štátu sa v mnohých moderných európskych demokraciách nikdy nedosiahlo.) Kým však moderný liberalizmus jasne stanovil zásadu, že štátna moc nemá byť použitá na vnucovanie náboženského presvedčenia jednotlivcom, ponechal nezodpovedanú otázku, či sa individuálna sloboda môže dostať do konfliktu s právami ľudí podporovať konkrétnu náboženskú tradíciu. Na slobodu, chápanú nie ako sloboda jednotlivcov ale sloboda kultúrnych, náboženských alebo etnických skupín na ochranu svojej skupinovej identity, nehľadeli americkí zakladatelia ako na ústredný problém, možno preto, lebo noví osadníci boli pomerne homogénni. Slovami Johna Jaya (v druhom Liste federalistov): „Ľud pochádzajúci z tých istých predkov, hovoriaci spoločným jazykom, vyznávajúci spoločné náboženstvo, oddaný tým istým princípom.“
Na západe začala politika identít dozaista s reformáciou. Martin Luther zastával názor, že spásu možno dosiahnuť iba skrze vnútorný stav viery a napádal katolícke zdôrazňovanie skutkov – to jest, vonkajšie podriadenie sa súboru spoločenských pravidiel. Reformácia tak určila pravú zbožnosť ako subjektívny stav jednotlivca, pričom oddelila vnútornú identitu od vonkajšej praxe.
Kanadský filozof Charles Taylor nám bol nápomocný svojim písaním o následnom historickom vývoji politiky identít. Rousseau, v Druhej rozprave a Prechádzkach tvrdil, že existuje veľký rozdiel medzi našim vonkajším ja, ktoré je výhonkom spoločenských obyčají a návykov, a našou skutočnou vnútornou povahou. Šťastie spočíva v znovuobjavení našej vnútornej autentickosti. Túto myšlienku rozvinul Johann Gottfried von Herder, ktorý tvrdil, že vnútorná autentickosť nespočíva len v jednotlivcoch, ale v národoch, v znovuzískaní toho, čo dnes nazývame ľudovou kultúrou. Ako hovorí Charles Taylor: „toto je mocný ideál, ktorý k nám zostúpil. Uvádza do súladu morálnu váhu s istým druhom kontaktu so mnou samým, s mojou vnútornou povahou, ktorú chápe ako niečo, čoho strata nám hrozí (…) v dôsledku tlakov sociálneho konformizmu.“
Rozdelenie medzi vnútorným a vonkajším ja nevychádza iba z oblasti ideí, ale zo sociálnej skutočnosti moderných trhových demokracií. Po Americkej a Francúzskej revolúcii bol ideál la carrière ouverte aux talents stále viac uskutočňovaný s tým, ako sa odstraňovali tradičné bariéry v ceste sociálnej mobilite. Teraz sa oficiálne postavenie skôr dosahovalo než pripisovalo; bolo produktom individuálnych schopností, práce a úsilia, nie okolností spätých s narodením. Konkrétny životný príbeh predstavoval snahu o naplnenie vnútorného plánu a nie podrobenie sa očakávaniam rodičov, príbuzenstva, dediny či kňaza.
Charles Taylor poukazuje na to, že moderná identita je vo svojej podstate politická, pretože vyžaduje uznanie. Myšlienka, že moderná politika je založená na princípe univerzálneho uznania pochádza od Hegela. Jednako sa stále viac ukazuje, že univerzálne uznanie založené na zdieľanej ľudskosti jednotlivca nestačí, najmä pokiaľ ide o skupiny, ktoré boli v minulosti diskriminované. Preto sa moderná politika točí okolo požiadaviek na uznanie skupinových identít – to jest verejného potvrdenia rovnej dôstojnosti predtým marginalizovaných skupín, počnúc Quebečanmi až po Afroameričanov, ženy, domorodcov a homosexuálov.
Nie je náhoda, že Charles Taylor je Kanaďan, keďže súčasný multikulturalizmus a politika identít sa v mnohých ohľadoch zrodili v Kanade, spolu s požiadavkami frankofónnej komunity na uznanie svojich práv. Zákon 101 z roku 1977 porušuje liberálnu zásadu rovných individuálnych práv: francúzski hovoriaci obyvatelia požívajú jazykové práva, aké nemajú anglicky hovoriaci. Quebec bol uznaný za „zvláštnu spoločnosť“ v roku 1955 a za „národ“ v roku 2006.
Multikulturalizmus – chápaný nielen ako tolerancia kultúrnej rozličnosti, ale ako požiadavka na zákonné uznanie práv rasových, náboženských alebo kultúrnych skupín – sa dnes etabloval prakticky vo všetkých moderných demokraciách. Politika celej predchádzajúcej generácie v USA bola pohltená kontroverziami ohľadom affirmative action pre Afroameričanov, dvojjazyčnosti a homosexuálneho manželstva, ktoré rozpútavali predtým marginalizované skupiny požadujúce uznanie nielen svojich individuálnych práv ale aj svojich práv ako členov skupín. Tradícia individuálnych práv v USA, odvíjajúca sa od Lockea, znamenala, že tieto snahy presadzovať skupinové práva boli desivo kontroverzné – ešte viac než v modernej Európe.
Radikálne islamistickú ideológiu, ktorá motivovala teroristické útoky počas uplynulej dekády treba vidieť vo veľkej miere ako prejav modernej politiky identít, a nie tradičnej moslimskej kultúry. Ako taká je nám známa zo skorších politických hnutí. Skutočnosť, že je moderná ju nerobí menej nebezpečnou, no pomáha nám vyjasniť si problém a jeho možné riešenia.
Tvrdenie, že súčasný radikálny islamizmus je formou politiky identít najsilnejšie presadzuje francúzsky bádateľ Olivier Roy vo svojej knihe Globalizovaný islam z roku 2004. Podľa Roya netkvie pôvod radikálneho islamu v kultúre – teda nie je to bočný produkt niečoho inherentného islamskému náboženstvu alebo kultúre, ktorú toto náboženstvo vytvorilo. Naopak, tvrdí, radikálny islamizmus vznikol preto, že islam sa „odteritorializoval“ takým spôsobom, ktorý náhle roztvoril celú otázku moslimskej identity.
Otázka identity vôbec nevyvstáva v tradičných moslimských spoločnostiach, tak ako nevyvstávala ani v tradičných kresťanských spoločnostiach. V tradičnej moslimskej spoločnosti je individuálna identita osoby daná rodičmi a sociálnym prostredím; všetko – od jej kmeňa a príbuzenstva cez miestneho imáma až po politické štruktúry štátu – zakotvuje osobnú identitu v konkrétnej vetve islamskej viery. Nie je to vecou voľby. Tak ako judaizmus, aj islam je výrazne legalistické náboženstvo, čo znamená, že náboženské presvedčenie pozostáva z prispôsobenia sa súboru vonkajších sociálnych noriem. Tieto normy sú silno lokalizované v súlade s tradíciami, zvykmi, svätými a praktikami konkrétnych miest. Tradičná religiozita nie je univerzalistická, napriek islamskému doktrinálnemu univerzalizmu.
Podľa Roya sa identita stáva problematickou presne vtedy, keď moslimovia opúšťajú tradičné moslimské spoločnosti – napríklad keď emigrujú do západnej Európy. Identita jednotlivca ako moslima už nemá podporu okolitej spoločnosti; v skutočnosti existuje silný tlak na prispôsobenie sa prevládajúcim kultúrnym normám západu. Otázka autenticity vyvstáva spôsobom, ako nikdy predtým v tradičnej spoločnosti, keďže teraz je tu prítomný rozštep medzi vnútornou identitou osoby ako moslima a jej správaním sa tvárou v tvár spoločnosti, ktorá ju obklopuje. To vyslovuje neustále otázky kladené imámom na islamských webových stránkach o tom, čo je haram (zakázané) alebo halal (povolené). No v Saudskej Arábii otázka, či je haram potriasť si rukou s profesorkou napríklad vôbec neprichádza do úvahy, pretože takáto sociálna kategória tam sotva existuje.
Radikálny islamizmus a džihádizmus povstávajú ako reakcia na výsledné hľadanie identity. Tieto ideológie dokážu odpovedať na otázku Kto som?, akú kladie mladý moslim v Holandsku alebo Francúzsku: si členom globálnej ummy definovanej oddanosťou univerzálnej islamskej doktríne, ktorá je oprostená od všetkých svojich lokálnych zvykov, svätých, tradícii a pod. Moslimská identita sa tak stáva vecou vnútornej viery a nie vonkajšieho prispôsobenia sa sociálnej praxi. Olivier Roy zdôrazňuje, že toto zakladá „protestantizáciu“ moslimskej viery, keď spása závisí na subjektívnom stave, ktorý je v rozpore s vonkajším správaním. Takto mohol Mohammed Atta a viacerí ďalší zo sprisahancov 11. septembra údajne piť alkohol a navštíviť striptízový klub v dňoch pred útokmi.
Chápanie radikálneho islamizmu ako formy politiky identít vysvetľuje aj to, prečo sa k nej obrátil druhá a tretia generácia európskych moslimov. Imigranti prvej generácie sa spravidla psychologicky nerozišli s kultúrou ich rodnej krajiny a prinášajú si tradičné praktiky do svojich nových domovov. Ich deti naopak často opovrhujú religiozitou svojich rodičov a pritom nie sú integrované do kultúry novej spoločnosti. Uviaznutí medzi dvoma kultúrami, s ktorými sa nedokážu stotožniť, nachádzajú silnú príťažlivosť v univerzalistickej ideológii súčasného džihádizmu.
Olivier Roy preceňuje dôvody na to, aby sme vnímali radikálny islamizmus ako primárne európsky fenomén; existuje mnoho ďalších zdrojov radikálnych ideológií, ktoré vychádzajú zo stredného východu. Saudská Arábia, Pakistan, Irán a Afganistan – všetky exportovali radikálnu islamistickú ideológiu a Irak to môže robiť v budúcnosti. No ešte aj v moslimských krajinách si Royova analýza zachováva validitu, pretože je to import modernity do týchto spoločností, ktorý vyvoláva krízu identity a radikalizáciu. Globalizácia poháňaná technológiou a ekonomickým otváraním znejasnila hranice medzi rozvinutým svetom a tradičnými moslimskými spoločnosťami.
Nie je to náhoda, že mnohí z páchateľov nedávnych teroristických plánov a incidentov sú európski moslimovia, ktorí sa radikalizovali v Európe alebo tí, ktorí prišli z privilegovaných sektorov moslimských spoločností s príležitosťami na kontakt so západom. Mohammed Atta a ďalší organizátori útokov z 11. septembra spadajú do tejto kategórie, rovnako ako Mohammed Bouyeri (vrah holandského filmového producenta Thea van Gogha), madridskí bomboví atentátnici z 11. marca, londýnski zo 7. júla a britskí moslimovia obvinení minulé leto z plánovania bombového útoku na lietadlo. Treba tiež poznamenať, že vodcovia al−Kájdy Usama bin Ládin a Ajman azZawahirí sú obaja vzdelaní muži s množstvom vedomostí o modernom svete a s prístupom do neho.
Ak súčasný radikálny islam chápeme ako produkt politiky identít a teda moderný jav, potom z toho vyplývajú dve veci. Po prvé, pôvodne sme videli tento problém v extrémistickej politike 20. storočia, medzi mladými ľuďmi, ktorí sa stali anarchistami, boľševikmi, fašistami alebo členmi Baader−Meinhoffovej gangu. Ako ukázali Fritz Stern, Ernest Gellner a ďalší, modernizácia a tranzícia od Gemeinschaft ku Gesselschaft zakladajú intenzívne odcudzujúci proces, ktorý bol a je negatívne zakúšaný nespočetnými jednotlivcami v rôznych spoločnostiach. Teraz sú na rade mladí moslimovia. To, či existuje pre moslimskú oblasť niečo špecifické, čo podporuje radikalizáciu, je otvorená otázka.
Od 11. septembra sa stále dokazujú hlboké koranické alebo historické korene násilia a dokonca samovražedných bombových útokov. Jednako je dôležité pamätať na to, že v mnohých historických obdobiach boli moslimské spoločnosti tolerantnejšie než ich kresťanské náprotivky. Židovský filozof Maimonides sa narodil v moslimskej Córdobe, ktorá bola rozmanitým centrom kultúry a učenosti; Bagdad po mnoho generácií poskytoval prístrešie jednej z najväčších svetových židovských komunít. Nie je o nič zmysluplnejšie nazerať na dnešný radikálny islamizmus ako na nevyhnutný dôsledok islamu, než nazerať na fašizmus ako na kulmináciu storočí európskeho kresťanstva.
Po druhé, problém džihádistického terorizmu sa nevyrieši privážaním modernizácie a demokracie na stredný východ. Názor Bieleho domu, že terorizmus je živený nedostatkom demokracie prehliada fakt, že tak veľa teroristov sa radikalizovalo v demokratických európskych krajinách. Modernizácia a demokracia sú samé osebe dobré veci, no v moslimskom svete možno očakávať, že povedú ku vzostupu a nie útlmu problému s terorom v krátkodobej perspektíve.
Moderné liberálne spoločnosti v Európe a severnej Amerike majú sklon vykazovať slabú identitu; mnohé oslavujú svoj vlastný pluralizmus a multikulturalizmus, argumentujúc následne, že ich identita znamená nemať žiadnu identitu. Je však faktom, že národná identita naďalej existuje vo všetkých súčasných liberálnych demokraciách. Podstata národnej identity je jednako iná v severnej Amerike než je tomu v Európe, čo pomáha vysvetliť, prečo je integrácia moslimov tak ťažká v krajinách ako Holandsko, Francúzsko a Nemecko.
Podľa zosnulého Seymoura Martina Lipseta, bola americká identita vždy v podstate politická a silne ovplyvnená skutočnosťou, že USA sa zrodili z revolúcie proti štátnej autorite. Americké krédo bolo založené na piatich základných hodnotách: rovnosť (chápaná ako rovnosť príležitostí, nie výsledkov), sloboda (alebo tiež antietatizmus), individualizmus (v zmysle, že jednotlivci môžu určovať svoj sociálne postavenie), populizmus a laissez-faire. Pretože tieto kvality boli zároveň politické aj občianske, boli teoreticky prístupné všetkým Američanom (po zrušení otroctva) a zostali pozoruhodne trvácne počas histórie republiky. Robert Bellah raz opísal Spojené štáty ako „občianske náboženstvo“, je to však cirkev otvorená pre nových príchodzích.
Na dôvažok k týmto aspektom americkej politickej kultúry je americká identita zakorenená aj v rozličných etnických tradíciách, predovšetkým v tom, čo Samuel Huntington nazýva dominantnou „anglo−protestantskou“ kultúrou. Seymour Martin Lipset súhlasil s tým, že sektárske protestantské tradície amerických osadníkov z Británie boli veľmi dôležité pri formovaní americkej kultúry. Preslávená protestantská pracovná morálka, americký sklon k dobrovoľnému združovaniu a moralizmus americkej politiky sú všetko vedľajšie produkty tohto anglo−protestantského dedičstva.
Pokým sú však kľúčové aspekty americkej kultúry zakorenené v európskych kultúrnych tradíciách, od začiatku 21. storočia sú oddelené od svojich etnických koreňov a praktizuje ich množstvo nových Američanov. Američania pracujú tvrdšie než Európania a majú sklon veriť – tak ako Weberovi raní protestanti – že dôstojnosť spočíva skôr v morálne odmeňujúcej práci než v solidarite blahobytného štátu.
Existuje dozaista mnoho aspektov súčasnej americkej kultúry, ktoré sú menej milé. Kultúra nárokov, konzumný étos, hollywoodske zdôrazňovanie sexu a násilia, a gangsterská kultúra spodiny, ktorú Spojené štáty spätne exportovali do strednej Ameriky, to sú všetko typicky americké charakterové vlastnosti, ktoré niektorí prisťahovalci prevzali. Seymour Martin Lipset tvrdil, že americká idea výnimočnosti je dvojsečným mečom: ten istý antietatistický individualizmus, ktorý urobil Američanov podnikavými, ich viedol zároveň k tomu, aby neposlúchali zákon vo vyššej miere než Európania.
V Európe po druhej svetovej vojne existovalo silné odhodlanie vytvoriť „post−nacionálnu“ európsku identitu. No napriek pokroku, ktorý sa dosiahol vo vytváraní silnej Európskej únie, zostáva európska identita záležitosťou viac hlavy než srdca. Zatiaľ, čo existuje tenká vrstva mobilných, kozmopolitných Európanov, len málo ľudí o sebe zmýšľa ako o rodených Európanoch alebo sa hrdo vypína pri európskej hymne. Odmietnutím Európskej ústavy v referendách vo Francúzsku a Holandsku roku 2005 opätovne oznámili prostí občania svojim elitám, že nie sú pripravení vzdať sa vo veci národného štátu a suverenity.
Mnoho Európanov sa však cíti ambivalentne aj ohľadom národnej identity. Formatívnou skúsenosťou pre dnešné európske politické povedomie sú dve svetové vojny, za ktoré majú Európania sklon viniť nacionalizmus. Napriek tomu staré národné identity Európy ďalej pretrvávajú. Ľudia majú naďalej silný cit pre to, čo znamená byť Britom, Francúzom, Holanďanom alebo Talianom, aj keď nie je politicky korektné hlásiť sa k týmto identitám príliš hlasno. A národné identity v Európe v porovnaní s Amerikou sú naďalej viac etnicky založené. Kým teda všetky Európske krajiny vyznávajú ten istý záväzok formálnej, politickej rovnosti občianstva ako aj USA, je ťažšie zmeniť to na pociťovanú rovnosť občianstva, v dôsledku pretrvávajúcej sily etnickej príslušnosti.
Holanďania sú napríklad známi svojim pluralizmom a toleranciou. Ale v súkromí svojich domovov zostáva Holanďan značne sociálne konzervatívny. Holandská spoločnosť zostáva multikultúrnou bez toho, aby bola asimilujúca, čo je črta, ktorá zapadá do konsociačnej spoločnosti, tradične organizovanej do oddelených protestantských, katolíckych a socialistických „pilierov“. Podobne aj väčšina ostatných Európskych krajín má sklon chápať multikulturalizmus ako rámec pre spolužitie oddelených kultúr a nie tranzičný mechanizmus na integráciu nových členov do dominantnej kultúry (Amartya Sen to nazval „plurálny monokulturalizmus). Mnoho Európanov je skeptických ohľadom vôle moslimských imigrantov integrovať sa, no tí, ktorí tú vôľu majú, nie sú vždy nadšene vítaní, ani ak si osvojili jazyk a kultúrne vedomosti hostiteľskej spoločnosti.
Nemali by sme preceňovať rozdiely v tomto ohľade medzi Spojenými štátmi a Európou. Európania argumentujú do istej miery právom, že musia čeliť ťažšiemu problému pri integrovaní svojich imigrantov – ktorých väčšina je dnes moslimská – než USA. Európski moslimskí imigranti prichádzajú spravidla z veľmi tradičných spoločností, kým rozsiahle množstvo novopríchodzích do Spojených štátov je hispánskeho pôvodu a zdieľa kresťanské dedičstvo dominantnej kultúry. (Čísla taktiež zavážia: v USA sa nachádzajú dva až tri milióny moslimov v krajine rátajúcej takmer 300 miliónov obyvateľov; ak by táto moslimská populácia mala predstavovať proporcionálne rovnaký počet aký predstavuje vo Francúzsku, bolo by to vyše 20 miliónov.)
Nech už to má akékoľvek presné príčiny, európska neschopnosť lepšie integrovať svojich moslimov je časovaná bomba, ktorá už prispela k terorizmu. Zákonite musí vyvolať ostrejšiu reakciu populistických skupín a môže dokonca ohroziť samotnú európsku demokraciu. Vyriešenie tohto problému bude vyžadovať podvojný prístup, zahŕňajúci tak zmeny v správaní imigrantských menšín a ich potomkov, ako aj členov dominantných národných spoločenstiev.
Prvý zámer riešenia je uznať, že starý multikultúrny model nebol veľmi úspešný v krajinách ako Holandsko a Británia, a že ho treba vystriedať energickejšou snahou integrovať nezápadné populácie do spoločnej liberálnej kultúry. Starý multikultúrny model bol založený na skupinovom uznaní a skupinových právach. Z pomýleného rešpektu ku kultúrnym rozdielom – a v niektorých prípadoch následkom pocitu imperiálnej viny – postúpil príliš veľa autority kultúrnym spoločenstvám na to, aby samé vymedzili pravidlá správania pre svojich členov.
Liberalizmus nemôže byť v konečnom dôsledku založený na skupinových právach, pretože nie všetky skupiny podporujú liberálne hodnoty. Civilizácia európskeho osvietenstva, ktorej je súčasná liberálna demokracia dedičom, nemôže byť kultúrne neutrálna, nakoľko liberálne spoločnosti majú svoje vlastné hodnoty, čo sa týka rovnocennosti a dôstojnosti jednotlivcov. Kultúry, ktoré neakceptujú tieto predpoklady, nezasluhujú rovnakú ochranu v liberálnej demokracii. Členovia prisťahovaleckých komunít a ich potomstvo si zaslúžia rovnaké zaobchádzanie ako jednotlivci, nie ako členovia kultúrnych komunít. Nie je dôvod na to, aby sa s moslimským dievčaťom zaobchádzalo pred zákonom inak než s kresťanským alebo židovským, čokoľvek pri tom pociťujú ich príbuzní.
Multikulturalizmus, ako bol pôvodne ponímaný v Kanade, USA a Európe, bol v istom zmysle hrou na konci dejín. To znamená, že kultúrna diverzita sa chápala ako akási ozdoba liberálneho pluralizmu, ktorá by poskytovala etnickú stravu, farebný odev a stopy zvláštnych historických tradícií pre spoločnosti, vnímané často ako ubíjajúco konformistické a homogénne. Kultúrna diverzita bola niečím, čo sa malo praktizovať prevažne v súkromnej sfére, kde by to neviedlo k žiadnym vážnym porušeniam práv jednotlivca alebo inak spochybňovalo v zásade liberálny spoločenský poriadok. Tam, kde prenikol do sféry verejnej, ako v prípade jazykovej politiky v Quebecu, dominantná komunita vnímala túto odchýlku od liberálneho princípu viac ako iritujúcu skutočnosť než ako fundamentálnu hrozbu samotnej liberálnej demokracii.
V kontraste s tým sa niektoré súčasné moslimské komunity dožadujú skupinových práv, ktoré jednoducho nemožno zosúladiť s liberálnymi princípmi individuálnej rovnosti. Tieto požiadavky zahŕňajú zvláštne výnimky z rodinného práva, ktoré sa vzťahuje na všetkých ostatných v spoločnosti, právo vylučovať nemoslimov z určitých druhov verejných podujatí, alebo právo obmedzovať slobodu slova z dôvodu urážky náboženstva (ako v prípade dánskeho incidentu s karikatúrami). V niektorých extrémnejších prípadoch vyjadrovali moslimské komunity dokonca ambície spochybniť sekulárny charakter politického systému ako celku. Tieto druhy skupinových práv zjavne narúšajú práva iných jednotlivcov v spoločnosti a posúvajú kultúrnu autonómiu ďaleko za hranice súkromnej sféry.
Žiadať od moslimov, aby rezignovali na svoje skupinové práva je jednako oveľa ťažšie v Európe než v Spojených štátoch, pretože mnohé európske krajiny majú korporativistické tradície, ktoré naďalej rešpektujú komunálne práva a nedokážu jednoznačne oddeliť od seba cirkev a štát.
Existencia štátom dotovaných kresťanských a židovských škôl v mnohých európskych krajinách spôsobuje, že je ťažké principiálne argumentovať proti štátom dotovanému vzdelávaniu pre moslimov. V Nemecku vyberá štát dane v prospech protestantskej a katolíckej cirkvi a distribuuje výnos na cirkevné školy. (To bolo pôvodne dedičstvo Bismarckovho Kulturkampfu proti katolíckej cirkvi.) Dokonca ani Francúzsko, so svojou silnou republikánskou tradíciou, nebolo v tejto záležitosti dosť konzistentné. Po antiklerikálnej kampani Francúzskej revolúcie Napoleon reštauroval úlohu náboženstva vo vzdelávaní a uplatnil korporativistický prístup pri spravovaní vzťahov medzi cirkvou a štátom. Vzťah štátu s francúzskou židovskou komunitou je napríklad riadený Ministerstvom pre kulty prostredníctvom Consistoire Israélite, čo poslúžilo Nicholasovi Sarkozymu ako model v jeho nedávnych snahách vytvoriť funkciu autoritatívneho moslimského hovorcu vystupujúceho v mene (a na kontrolu) francúzskej moslimskej komunity. Aj zákon z roku 1905 ochraňujúci princíp laďcité mal svoje výnimky, ako v Alsasku, kde štát podporuje cirkevné školy.
Ostrovčeky korporativizmu, kde európske štáty pokračujú v uznávaní komunálnych práv neboli predmetom kontroverzií pred príchodom rozsiahlych moslimských komunít. Väčšina európskych spoločností sa stala naskrze sekulárnou, takže sa tieto náboženské pozostatky minulosti javili vcelku neškodné. Vytvárali však významné precedenty pre moslimské komunity, a sú prekážkami pre vytvorenie deliaceho múru medzi náboženstvom a štátom. Ak má Európa upevniť liberálny princíp pluralizmu založeného na jednotlivcoch a nie skupinách, potom bude musieť zamerať sa na tieto korporativistické inštitúcie zdedené z minulosti.
Druhý smer riešenia problému moslimskej integrácie sa týka očakávaní a správania sa väčšiny komunít v Európe. Národná identita sa naďalej chápe a naďalej zakúša spôsobmi, ktoré z nej občas robia bariéru pre novopríchodzích, ktorí nezdieľajú etnické charakteristiky a náboženské pozadie rodených obyvateľov. Národná identita bola vždy sociálne konštruovaná; odvíja sa okolo dejín, symbolov, hrdinov a príbehov, ktoré si o sebe komunita rozpráva. Tento pocit prináležania k miestu a histórii by sa nemal vymazávať, ale treba ho urobiť čo najotvorenejším pre nových občanov. V niektorých krajinách, zvlášť v Nemecku, história 20. storočia spôsobila, že diskusie o národnej identite sa stali trápnou záležitosťou, predstavujú však dialóg, ktorý treba opätovne otvoriť vo svetle novej európskej diverzity – pretože ak existujúci občania nedoceňujú svoje národné občianstvo, potom môžu európske krajiny sotva očakávať, že to dokážu prisťahovalci.
A tento dialóg sa skutočne začal znovu otvárať. Pred niekoľkými rokmi sa nemeckí kresťanskí demokrati nesmelo pohrávali s ideou Leitkultur – s názorom, že nemecké občianstvo ukladá isté záväzky dodržiavať štandardy tolerancie a rovnakej úcty. Termín Leitkultur – ktorý možno preložiť ako „usmerňujúcu“ alebo „určujúcu kultúru“– vynašiel v roku 1998 Bassam Tibi, nemecký akademik sýrskeho pôvodu, práve ako neetnickú, univerzalistickú koncepciu občianstva, ktorá by otvorila národnú identitu pre neetnických Nemcov. Napriek tomuto pôvodu ideu okamžite pranierovala ľavica ako rasistickú, ako atavistický návrat do nešťastnej nemeckej minulosti a kresťanskí demokrati sa od nej rýchlo dištancovali. Ale v niekoľkých uplynulých rokoch aj Nemecko prešlo oveľa robustnejšou verejnou debatou o národnej identite a masovej imigrácii. Počas minuloročných majstrovstiev sveta vo futbale sa široko prítomné vyjadrovanie umiernených národných citov stalo úplne normálnym a dokonca ho prijali aj susedia Nemecka.
Napriek veľmi odlišnej štartovacej pozícii môže mať Amerika niečo, z čoho sa tu môžu Európania poučiť pri snahách budovať post−etnické formy národného občianstva a národnej príslušnosti. Americký život je plný kvázi−religióznych ceremónií a rituálov s významom oslavovania demokratických politických inštitúcií krajiny: obrad vztyčovania vlajky, prísahy pri udelení občianstva, Vďakyvzdania a 4. júla. Európania naopak vo veľkej miere zbavili svoj politický život rituálov. Európania majú sklon byť cynickí a prezieraví k americkým prejavom vlastenectva. Takéto ceremónie sú však dôležité pre začlenenie nových imigrantov.
A Európa skutočne má svoje precedenty pre tvorbu národných identít, ktoré sú menej založené na etnicite alebo náboženstve. Najoslavovanejší prípad je francúzske republikánstvo, ktoré vo svojej klasickej forme odmietalo uznávať oddelené komunálne identity a uplatňovalo štátnu moc na to, aby homogenizovalo francúzsku spoločnosť. Stúpajúci terorizmus a mestské nepokoje rozprúdili vo Francúzsku intenzívnu diskusiu o tom, prečo táto forma integrácie neuspela. Čiastočným dôvodom môže byť, že Francúzi sa vzdali starého ponímania občianstva v prospech istej verzie multikulturalizmu. Zákaz nosenia šatiek z roku 2004 predstavoval opätovné potvrdenie staršieho ponímania republikánstva.
Británia si nedávno požičala z americkej aj francúzskej tradície pri hľadaní spôsobu, ako zvýšiť viditeľnosť národného občianstva. Labouristická vláda zaviedla obrad pri udeľovaní občianstva novým občanom ako aj povinné občianske a jazykové testy. Začala tiež s vyučovaním občianskej výchovy v školách pre všetkých mladých občanov. Británia zažila v uplynulých rokoch ostrý vzostup imigrácie, veľkou mierou z nových členských štátov EÚ ako Poľsko a vláda – napodobňujúc USA – pristupuje k imigrácii ako ku kľúčovej zložke jej relatívneho ekonomického dynamizmu. Imigranti sú vítaní, pokiaľ pracujú namiesto čerpania sociálnej podpory a – vďaka flexibilnému pracovnému trhu v americkom štýle je tu mnoho voľných nízkokvalifikovaných pracovných miest. Avšak vo veľkej časti zvyšku Európy znamená kombinácia nepružných pracovných noriem a štedrých výhod to, že imigranti prichádzajú nehľadajúc prácu, ale sociálnu starostlivosť. Mnohí Európania vyhlasujú, že menej štedrý štát sociálnej starostlivosti v Spojených štátoch oberá chudobných o dôstojnosť. Opak je však pravdou: dôstojnosť prichádza prostredníctvom práce a príspevku, ktorý človek svojou prácou poskytuje širšej spoločnosti. V niektorých moslimských komunitách v Európe je až polovica populácie závislá na podpore, čo priamo prispieva k pocitu odcudzenia a beznádeje.
Európska skúsenosť teda nie je homogénna. No v mnohých krajinách sa otvára debata o identite a migrácii – hoci čiastočne poháňaná teroristickými útokmi a vzostupom populistickej pravice.
Dilema imigrácie a identity v konečnom dôsledku konverguje so širším problémom hodnotovej vyprázdnenosti postmodernity. Vzostup relativizmu sťažuje postmoderným ľuďom uplatňovať pozitívne hodnoty a teda určité druhy zdieľaných presvedčení, ktoré žiadajú od migrantov ako podmienku pre občianstvo. Postmoderné elity, najmä tie európske, cítia, že sa vyvinuli za hranice identít definovaných náboženstvom a národom a dostali sa na vyššie miesto. Ale odhliadnuc od ich oslavy nekonečnej diverzity a tolerancie, prichádza postmoderným ľuďom zaťažko zhodnúť sa na podstate dobrého života, o ktorý sa spoločne usilujú.
Imigrácia nás zvlášť akútne núti k tomu, aby sme diskutovali o otázke Kto sme? položenej Samuelom Huntingtonom. Ak majú postmoderné spoločnosti napredovať smerom k serióznejšej diskusii o identite, budú potrebovať odkryť tie pozitívne cnosti, ktoré definujú, čo znamená byť členom širšej spoločnosti. Ak nie, potom môžu byť podrobené ľuďmi, ktorí sú si viac istí ohľadom toho, kto sú.