Na rok 2006, o ktorom práve vychádza jubilejná súhrnná správa IVO, sa dá hľadieť dvojako. Buď zblízka ako na sled jednotlivých udalostí, ktoré viedli k výmene politickej garnitúry so zmapovaním jej prvých krokov, alebo s odstupom ako na záver politického cyklu, ktorý vyčerpal svoje možnosti. Správa IVO sa s obdivuhodnou dôslednosťou venuje udalostiam, ktoré predchádzali voľbám a ktoré sa diali po nich. Bol to dramatický rok a autorom správy sa podarilo poskladať to obrovské množstvo informácií o čom do kompaktného celku, ktorý je objavným a vzrušujúcim čítaním.
Ale aby som autorom knihy nefušoval do remesla, pokúsim sa pozrieť na minulý rok skôr ako na obdobie, ktoré odkazuje na minulosť jednej etapy a naznačuje, ako bude vyzerať tá budúca.
Rok 2006 sa začal symbolicky – rozpadom politickej generácie, ktorá sa formovala v deväťdesiatych rokoch na myšlienke modernizácie Slovenska a jeho ukotvenia v Európe. Dnes sa dá s istotou povedať, že svoj cieľ dosiahla a vďaka tomu vojde do dejín ako výnimočná. Časom sa však ukázalo, že ju až príliš rozdeľovali rôzne názory na podstatu spoločenských zmien a že trpí syndrómom mesianizmu.
Keď kresťanskí demokrati začiatkom februára ohlásili svoj odchod z vládnej koalície, potvrdili, že majú cit pre také dejiny, ktorých hlavným motorom je vždy skôr duchovný než materiálny spor. Lenže pre svoj odchod sa rozhodli príliš neskoro a zvolili si preň dôvod, ktorý je duchovný až príliš – totiž zmluvu o výhrade vo svedomí. Keby boli dôslednejšie trvali na tom, čo sa cez svojich ministrov usilovali v posledných rokoch reprezentovať – teda na spravodlivosti a čistote verejného života, museli by síce z vládnej koalície odísť už skôr, ale dnes by sa možno neocitli v pozícii marginálnej strany otriasajúcej sa v spore o svoju podstatu.
Celkom inak pristupovala k svojej historickej úlohe SDKÚ. Na rozdiel od KDH chápe dejiny takmer výlučne ako výsledok pôsobenia ekonomických síl. SDKÚ nielenže mesianisticky uverila vo svoje poslanie presadiť na Slovensku ekonomické reformy, ale urobila všetko preto, aby si ju spoločnosť s týmto poslaním stotožnila. Redukcia politického slovníka SDKÚ na ekonomické pojmy vnútila slovenskej spoločnosti diskurz o človeku výlučne ako homo-economicus. Jedným z dôsledkov bola degradácia hodnotového systému elít a tiež buď tolerovaná alebo priamo podporovaná koncentrácia korupcie do vyšších sfér spoločnosti, ba až do parlamentu.
Táto strana sa zapíše do slovenských dejín ako motor nevídaného ekonomického rastu a nepochybne aj životnej úrovne väčšiny obyvateľstva. Zároveň sa ale stane pre budúcnosť dôkazom, že nie je možné spoločnosť dlhodobo motivovať k výkonu bez hodnotového ukotvenia a istej pokory voči nej.
Som hlboko presvedčený o tom, že prehra tejto politickej generácie v júnových voľbách nespočívala v odmietnutí ekonomických reforiem voličmi – a naznačujú to aj prieskumy uverejnené v tejto súhrnnej správe -, ale že jej príčinou bola práve redukcia spoločenského diskurzu na reformy ako národnú spásu. KDH ani SMK nedokázali dostatočne inými témami vyvážiť tento ideologický tlak, ktorý iritoval spoločnosť napokon aj tým, že SDKÚ si za svojho úhlavného nepriateľa vybrala Smer a označila ho za boľševického ničiteľa reforiem, kým HZDS naopak považovala za partnera.
Politická generácia, ktorá vyrástla na súboji s mečiarizmom, postupne vyčerpala svoj étos, s ktorým sa dostala k moci v roku 1998. Vyčerpala sa aj nádej, ktorú do nej vkladali spoločenské elity. Mimovládne organizácie museli už v roku 2005 – ako sa píše v správe – odolávať tlaku vlády obrať ich o časť peňazí zo známych dvoch percent a pocítili tiež, aké sú neželané pri príprave vládneho dokumentu o eurofondoch. V zápase o Tatranský národný park po kalamite, o Slovenskú televíziu či o budovu SND sa ukázalo, že ochranári, aktivisti či umelci, ktorí sa kedysi pre túto generáciu verejne a s veľkým nasadením angažovali, sú ňou len trpení ako nepríjemne bzučiaci hmyz. Podobne trpené boli aj nezávislé médiá a hoci ako bývalý šéfredaktor SME môžem potvrdiť, že vládna garnitúra nikdy neprekročila prah, ktorý delí krajiny na slobodné a neslobodné, zároveň som na vlastnej koži okúsil jej sklon k manipulácii médií a agresívny marketing.
V tejto situácii mala opozícia relatívne ľahkú úlohu a najmä Smer využil svoju šancu naplno. Tým, že spojil kritiku reforiem s kritikou korupcie, posilnil podozrenie frustrovanej časti obyvateľstva, ktorá sa reformami cítila ponížená, že sú namierené proti bežným ľuďom a majú slúžiť iba skorumpovaným elitám.
Otázka znie, či musela po voľbách nastať taká radikálna výmena pri moci. Súhrnná správa priamu odpoveď nedáva a sústreďuje sa skôr na podrobný popis sledu udalostí. Oplatí sa teda čítať ďalšiu knihu z produkcie IVO s jednoduchým názvom Voľby 2006. Len jedným odstavcom v tejto knihe sa však naznačuje to, čo bolo podľa môjho názoru významnou, ak nie hlavnou príčinou zrodu dnešnej vládnej koalície. Bol ňou čiastočne oprávnený strach Smeru z bývalej politickej garnitúry.
Po vnútornom spore v KDH, ktorý de facto vylúčil možnosť koalície Smeru s ním a s SMK, videl Smer akútnu hrozbu, že SDKÚ uplatní svoju taktiku z minulého obdobia a takpovediac skúpi poslancov z rôznych táborov, aby ostala pri moci. Je možné, že Smer by sa napokon rozhodol rovnako aj bez tejto hrozby, ale celkom iste prispela k jeho priam panickému úteku do súčasnej koalície.
Od júla minulého roku sa teda Slovensko opäť raz ocitlo v novej situácii. Vládne mu koalícia dvoch politických generácií – jedna, ktorá vznikla za čias mečiarizmu a reprezentuje ho, druhá, ktorá vznikla z opozície voči pravicovej koalícii v poslednom období. Už dnes je jasné, že skutočný slovenský spor nebude materiálny, presnejšie ekonomický, ale duchovný, presnejšie občiansky. Stručne povedané, nepôjde o reformy, ale o kvalitu demokracie.
Nebudem vymenúva? všetky signály, ktoré od vlaňajšieho leta postupne čoraz viac potvrdzujú, že nová politická moc sa bude usilovať znížič stupeň otvorenosti slovenskej spoločnosti. Súhrná správa o Slovensku podrobne mapuje, čo všetko už nová vláda stihla ohroziť. Netreba si robiť žiadne ilúzie – nová moc má vo svojom rodnom liste napísané, že sa bude tvrdo usilovať obmedziť občiansku spoločnosť v jej suverenite. Nedá sa pritom spolieha? na mantinely postavené Európskou úniou, lebo tie sú dosť široké pre Berlusconiho, Haidera aj bratov Kaczynských. Mantinely musí nastaviť samotná slovenská spoločnosť a čím skôr sa pri tom prestane spoliehať na pomoc opozičných politikov, tým lepšie. Vyhne sa tak sklamaniu, ktoré zažila po roku 1998. Samozrejme, je veľkou otázkou, či toto sklamanie nebolo príliš veľké a či ju neoslabilo natoľko, že jej energia, potrebná na sebaobranu, neklesla pod kritické množstvo.
Napriek obavám, ktoré vo mne nová vláda oprávnene vyvoláva a napriek mojej oprávnenej zaujatosti voči nastupujúcej politickej garnitúre, považujem mocenskú zmenu v minulom roku za správnu a pre nás všetkých svojím spôsobom užitočnú. Je dôležité uvedomiť si, že Slovensko nemá iba svoju reformnú a modernú tvár, ale že výrazná, možno dokonca väčšia časť spoločnosti trpí úzkosťou zo sociálnej neistoty a že trpí aj nacionalistickou obsesiou. Nejde len o to, formálne uznať demokratické pravidlá hry, ide o to vnútorne uznať právo tej druhej časti Slovenska mať svoju vládu.
Zo správy o Slovensku vyplýva, že táto frustrovaná časť Slovenska nabrala istý optimizmus, kým tá moderná a úspešná ho výrazne nestratila. So smerovaním krajiny súhlasí rekordných 54 percent ľudí, čo je viac ako v roku 1998 po porážke Mečiara. Mohutne sa zvýšila hrdosť na štát, stúpla na 71 percent oproti 49 percentám z roku 2003. A dokonca po prvý raz od roku 1991 je počet zástancov ponovembrového vývoja takmer dvojnásobný oproti jeho kritikom. Skóre je 49 proti 25. Zdá sa, že delenie spoločnosti na dva nezmieriteľné tábory nemusí byť také dramatické, ako sa to javilo pred voľbami. To by znamenalo, že demokratický systém má u nás tendenciu sa upevňovať.
Táto krajina potrebuje, aby na jej druhom brehu dorástla nová politická generácia, ktorá to však bez skúsenosti z výrazného podielu na moci nedokáže. Áno, zdá sa, že budeme svedkami jej veľkej arogancie, zlej vole a miestami až hlúposti. Signály sú neklamné. Vyvolávajú vo mne odpor a nechuť, hanbu a obavy. Ale nevyvolávajú vo mne úzkosť a hrôzu, ako to bolo v deväťdesiatych rokoch, kedy hrozilo, že krajina sa prepadne cez okraj priepasti od osudu Srbska či Bieloruska. Úzkosť necítim nielen preto, lebo mantinely Európskej únie síce vpustia Berlusconiho, ale už nie Lukašenka, ale aj preto, lebo verím skôr v to, že Slovensko nevstúpi dvakrát do tej istej rieky.
Editori v závere tejto objemnej knihy sú v úsudku ešte opatrnejší a píšu len o svojom dojme z nevyužitej šance pre kvalitnejšiu demokraciu. Ja by som povedal, že šanca, ktorú nám poskytol rok 2006, zrejme naozaj nespočíva v nádeji na kvalitnejšiu demokraciu, ale celkom iste na kvalitnejšie sebaspoznanie. Pre lepšiu budúcnosť Slovenska a napokon aj pre budúcu kvalitnejšiu demokraciu však práve toto budeme všetci veľmi potrebovať.
Text vyšiel v časopise OS.