Poznámky k východiskám slovenského politického myslenia.
Čo znamená konzervativizmus, liberalizmus, politický katolicizmus, socializmus v slovenských dejinách? Je to náročná otázka a pravdu povediac ani sa nechcem pokúsiť dať na ňu priamu odpoveď. Skusmo sa zamyslím nad niektorými východiskami slovenského politického myslenia, ktoré majú dopad na dejiny slovenských politických smerov. Už hneď na úvod treba povedať, že slovenské politické myslenie začína ako národotvorné a nie je pôvodne politicky, ale etnicky entuziastické. Konceptualizuje jazykovú a kultúrnu odlišnosť, ktorú premieta aj do dejín a zakladá národný príbeh. Až neskôr sa táto koncepcia slovenskej jazykovej a kultúrnej partikularity politizuje a, prekračujúc medze len kultúrnych ašpirácií, tiahne na bránku politickej inštitucionalizácie a teritorializácie s koncovkou národného štátu. Nechcem podávať dejiny slovenského nacionalizmu, t.j. formovania národa, čo ako stručné, myslím si však, že treba upozorniť na tento fakt nepolitického počiatku a absencie inštitucionálne ukotvenej politickej reprezentovanosti v počiatočných fázach slovenského národného hnutia, čo sú črty, na ktoré treba upozorniť pri zamýšľaní sa nad vznikom slovenských politických orientácií. Slovenská politika bola dlho konfrontovaná s neustálenosťou statusu národného rámca vo viacnárodných štátoch, či už išlo o Uhorsko alebo Československo a slovenské dejiny neboli nikdy len čisto slovenské ale aj uhorské a československé. Tento problém tak alebo onak nezavŕšenej národnej inštitucionalizácie a jeho rozličné riešenia v priebehu dejín komplikovali spektralizáciu slovenskej politickej scény. Nezavŕšenosť slovenského nacionalizmu mala charakter otáznika, ktorý sa priam pravidelne vynáral v časoch makrohistorických kríz a obratov.
Milan Hodža ešte za čias Uhorska konštatoval, že nemá zmysel hovoriť o členení slovenskej politiky na politické smery, keď „Slováci ešte nemajú hotovej národnej osnovy“, keď nie je vyriešená otázka národnej inštitucionalizácie, ktorá by etablovala slovenskú politickú scénu a umožnila rozvoj pravicového, stredového, ľavicového politického diskurzu. V situácii, keď neexistuje politická inštitucionalizácia národa je vraj zbytočné zamýšľať sa nad slovenským liberalizmom, konzervativizmom či socializmom, pretože dominuje národná otázka, ktorá spája všetkých slovenských národne cítiacich činiteľov, nech by boli ich individuálne politické presvedčenia akokoľvek odlišné. Nemožno však poprieť, že na prelome 19. a 20. storočia dochádza, a to aj na generačnom podklade, k istému triedeniu (politických) duchov osobitne v radoch národne cítiacich jednotlivcov a elít, t.j. národovcov, na osi sekularizmus – tradicionalizmus, sociálny progresizmus – sociálny konzervativizmus, a ako sa neskôr v československej republike ukázalo aj s rozličnými názormi na otázku slovenského nacionalizmu a metód jej riešenia. V tejto súvislosti treba upozorniť predovšetkým na smer slovenského politického katolicizmu, ktorého nástup a rozvoj však treba vnímať aj v súvislosti s občianskou mobilizáciou katolíkov v celej Európe v nadväznosti na encykliku pápeža Leva XIII. Rerum novarum z roku 1891. Jeho politický zakladateľ Andrej Hlinka na začiatku 20. storočia postavil otázku, že kto iný, ak nie kňaz by mal byť vodcom slovenského národa. V časoch chýbajúcej inštitucionalizácie národa ťala táto otázka do živého, ale mala aj historické pozadie.
Postava kňaza ako inšpirátora a lídra bola v slovenskom národnom hnutí prítomná od samého začiatku a náboženstvo i cirkev mali dôležité postavenie a dá sa povedať, že fara a cirkevné základné školy boli svojím spôsobom aj organizačným základom, o ktoré sa národné hnutie mohlo opierať. Táto skutočnosť nadobúda na význame osobitne preto, lebo adresátom národného hnutia bol slovensky hovoriaci ľud ako sociálna vrstva. Teda medzi kňazom a jeho farníkmi – ľudom existovala takpovediac permanentná komunikačná väzba, a to aj inštitucionálneho charakteru, ktorá mala presah aj do každodenného života.
V slovenských dejinách ľud väčšinou neznamená politický ľud, historicky povedané populus, ale plebs ako vrstvu, ktorá sa v novoveku usiluje o občiansku a politickú emancipáciu alebo zrovnoprávnenie. Takto písal o ľude vo svojich prózach Jonáš Záborský. Základnou starosťou lídrov slovenského nacionalizmu, národovcov a národotvorcov bolo sociálne a politické pozdvihnutie ľudu, ako to klasicky vyjadril Peter Kellner-Hostinský, išlo o to „vydobyť ľudu postať národa“. Keď to v Slovenských národných novinách napísal, mal pod národom na mysli budúci politický status kolektivity ľudu, tak ako to zodpovedalo vtedajšiemu uhorskému politickému diskurzu. Teda tou „postaťou národa“ je vlastne politický status. Tento typ nacionálneho snaženia tvorí hlavnú os skúmania slovenských dejín. Zároveň treba konštatovať, že toto snaženie prekrývalo sociálnu a ekonomickú agendu politickej aktivity slovenských politických zoskupení a tvorilo Gretchenfrage slovenskej politiky.
Z historického hľadiska medzi slovenskou národoveckou elitou prevažovali príslušníci nižšieho kléru a dominantná národná symbolika má ľudovo-náboženské pozadie. O tom referujú nielen naše bankovky, ale aj pohľad na kult svätých uctievaných oficiálnym Uhorskom. Slovenskí svätí sa neregrutovali z príslušníkov šľachty a neboli afiliovaní so štátom. Hlinkovo diktum o kňazovi ako takpovediac prirodzenom lídrovi ľudu má svoje korene nielen v dušpastierskej činnosti, ktorá prebiehala v materinskom jazyku a vo vyučovaní náboženstva, ktoré sa uskutočňovalo v materinskom jazyku, kňaz poznal aj svetské starosti veriacich a krok k tomu, aby sa stal ich hovorcom bol pochopiteľný a jednoduchý. Existoval tu aj precedens jozefínskeho farára – dušpastiera a súčasne osvetového pracovníka, publicistu, jednoducho radcu a sprievodcu vo veciach večných i každodenných. Príklad za mnohých Juraj Fándly. Dá sa povedať, že fara bola organizačným rámcom národného života, platí to i pre luteránov. Možno konštatovať aj to, že náboženstvo bolo aj zástupnou oblasťou, v ktorej sa odohrávala súťaž o takpovediac o prvenstvo v prijatí kresťanstva, ktorá spočívala vo vyzdvihovaní mierového prijatia kresťanstva Slovanmi pred príchodom Maďarov, a zdôrazňovanie ich civilizačného náskoku. Do dejín náboženstva sa tak vnášala etnická konotácia, ktorá je zreteľná aj vo výklade misie Sv. Cyrila a Metoda na Veľkej Morave v súvislosti so súťažou medzi franskou a slovanskou kristianizáciou. To, že náboženské symboly sú nacionálne etnicky senzitívne možno sledovať aj na prípade súsošia Sv. Cyrila a Metoda v Komárne. V národotvorných procesoch, osobitne východnej časti strednej Európy, poskytuje náboženstvo nacionálne a možno až nacionalisticky interpretovateľné príbehy a symboly. Náboženstvo zohráva úlohu kultúrneho zdroja. Vysloviť hypotézu slovenského etnického katolicizmu je teda podložené a hodné dôkladného skúmania, keďže politický katolicizmus je od histórie slovenského nacionalizmu neodmysliteľný.
Ľudový charakter slovenského nacionalizmu mu od samého začiatku je spojený s istým holizmom, čo do popredia politického diskurzu slovenských národovcov posúva skôr tému sociálnej spravodlivosti ako individuálnej slobody a práv, agendy charakteristickej pre liberalizmus. Zároveň vleklá štátoprávna nedotiahnutosť národnej otázky, národnej svojbytnosti komplikuje otázku slobody, lebo implicitne často preferuje národnú slobodu, samostatnosť, autonómnosť aj za cenu marginalizácie tém individualizmu, osobných práv a slobôd. Ak je hodnotou sloboda, riešenie prijaté v podmienkach individuálnej a občianskej neslobody stráca fundujúcu hodnotu, čo dobre chápal Dominik Tatarka, keď sa vyslovil za oddialenie prijatia zákona o federácii v roku 1968, na dobu po odchode okupačných vojsk. Tatarka vo svojej publicistike rád odkazoval na republiku ako formu a hodnotu skupinovo-občianskej existencie. Tatarkov republikanizmus, rozlišovanie medzi oslobodením, aktom oslobodenia a životom v skutočnej slobode je málo využitou inšpiráciou v slovenskom politickom diskurze.
Ako som vyššie vo výroku Petra Kellnera Hostinského naznačil, národ znamená politický status. Mohlo by sa povedať, že z hľadiska politického vývinu je národ to, na čo sa má transformovať ľud ako ešte neemancipovaná sociálna vrstva. Ľud je téma klasickej slovenskej národnej narácie, je pretrvávajúcou hodnotou so zaujímavou sémantikou.
V histórii slovenského politického diskurzu sa ľud vyskytuje vo význame národovcami idealizovanej a romantizovanej kolektivity spevovej kultúry a dávnovekej slávy, potom opäť ako sociálne ešte neemancipovaná sociálna vrstva, t.j. ľud ako plebs, ak sa máme vyjadriť historicky. Tento (nepolitický) význam ľudu ako sociálnej vrstvy, nie ako súhrnu občanov v politickom zmysle, zaznamenal najdlhšie trvanie. Je prítomný v národoveckom diskurze 19. storočia, v rétorike Slovenskej ľudovej strany, ktorá národ predstavovala ako ešte „sociálne nediferencovaný ľud“ a narazíme naň aj v komunistickej ideológii vo forme „pracujúceho ľudu“. Vladimír Mináč ľud heroizoval v mýtus plebejstva, poroby a ľstivej sily prispôsobivého pretrvávania. Vo verejnom diskurze sa takto heroizovala perspektíva skrytej, mimolegálnej politiky vzdoru zospodu a zboku. Takto sa do zorného poľa nedostávala dostatočne akcentovaná svojbytná civilizačná hodnota inštitucionálno-právneho politického rámca ako prostriedku implementácie politiky presadzujúcej spravodlivosť a nedegradujúcej politiku na naturalizovaný zápas a kolbište nesociálnych záujmov a ctižiadostí. V spontánnom ľudovom politickom diskurze sa prejavuje akýsi anarchizmus a priam inherentný dištanc voči „tým hore“.
Pána mať je neprávosť a ešte väčšia byť pánom je diktum, ktoré sa v diskurze o veciach verejných zvyklo objavovať v minulosti, pozícia „pána“ je u nás negatívne obsadená. „Pán“, t.j. ten, ktorý je hore, sa väčšinou traduje ako osoba, ktorá koristí, politikou sa zaopatruje ako konštatoval Janko Jesenský v Demokratoch, nedbá vlastne o veci verejné a vyznačuje sa zavádzajúcou rétorikou. Je akoby lúpežným rytierom, a nie rytierom trubadúrom, rytierom slúžiacim. V časoch cynického vytriezvenia absentuje zmysel pre hodnotu a vôbec potrebnosť čohosi vyššieho a nebodaj šľachetného alebo ušľachtilého. Chýba všeobecný zmysel pre tatarkovsky povedané pravé uctenie si význačnosti. Spontánny ľudový sociálny, tak defenzívny ako aj paradoxne súčasne ofenzívny, anarchizmus je dokladom ešte nedostatočne rozvinutej demokratickej participatívnej polity. Zdá sa, že priemerný občan má zvláštne sa prejavujúce anarchistické sklony: nemá rád štát, nedôveruje mu, na druhej strane očakáva od štátu vyriešenie svojich starostí. Ak k tomu prirátame demoralizujúci impakt histórie protiprávnych prevodov vlastníctva na Slovensku v 20. storočí, protiprávnych vyvlastňovaní a nekalých privlastňovaní, tvorbu bohatstva na neekonomickom a nesúťaživom základe, tvorby a rušenia spoločenských tried, tak možno konštatovať, že na pozadí takýchto nepevných základov si hovor o konzervativizme, liberalizme či socializme vyžaduje široký záber.