Je to naozaj francúzska špecialita. Nepoznám ani jedného z našich významných politikov, ktorý by sa v istom okamihu svojej existencie nerozhodol, že napísať a vydať knihu je povinnou etapou jeho kariéry. Je to preto, že vo Francúzsku je prestíž kníh a literatúry vyššia ako v iných krajinách? Alebo preto, že vzťah medzi perom a mečom, medzi politikou a literatúrou, je tu už od čias Francúzskej revolúcie mimoriadne úzky? Alebo si politici berú príklad zo spisovateľov, ktorí ako Chateaubriand snívali o tom, že budú ministrami alebo ako Malraux o tom, že sa používaním zbraní preslávia rovnako ako písaním literatúry? Alebo, naopak, […]

Dievčatko sa na brehu nudistickej pláže hralo s kamienkami. Jeho otec ležal povedľa a ospalo ho sledoval. Spýtal sa: “Čože to robíš?” “Poriadok,” povedalo dievčatko. “Poriadok?” Zasmial sa. Dievčatko sa zamračilo a pokračovalo. Všetky kamienky naokolo boli zoradené podľa farieb do úhľadných kôpok. Otec sa obrátil nabok, podoprel si hlavu a díval sa na dcéru. “A prečo tu robíš poriadok?” Dcérka sa na otca ani nepozrela, iba sa nahla k jeho nohe a vyhrabala spod nej plochý tmavosivý okruhliak. Priložila ho k sivej kôpke, potom ho zase vzala, prešla pár krokov k rieke, umyla ho vo vode a mokrý ho […]

Hororový scenár bulharských sestričiek, ktorý Kaddáfí začiatkom týždňa po dlhých rokovaniach s úniou ukončil, mi pripomenul slávny Churchillov výrok: “Balkán produkuje viac dejín, než dokáže spotrebovať.” Od začiatku dvadsiateho storočia bolo Bulharsko trikrát zapletené do rukojemníckych drám, ktoré, hoci ich protagonisti sa javia odlišne, mali šokujúco podobný priebeh. Prvýkrát to bolo, keď predsedu bulharskej komunistickej strany Georgija Dimitrova a dvoch ďalších Bulharov obvinili nacisti, že roku 1933 na pokyn Kominterny zapálili Ríšsky snem. Roku 1992 zatkli a odsúdili Sergeja Antonova, zamestnanca Balkan Arlines, obvineného z organizovania atentátu na pápeža na objednávku KGB. A v deväťdesiatom deviatom, práve vtedy, keď mala […]

Spomínam si (no ako neskôr uvidíme, to ešte neznamená, že si spomínam presne) na krásny článok Giorgia Manganelliho, v ktorom vysvetľoval, ako môže bystrý čitateľ zistiť, že knihu netreba čítať, a to ešte skôr, než ju otvorí. Nie, nehovorím o schopnosti, ktorá sa často vyžaduje od profesionálneho čitateľa (alebo zanieteného milovníka kníh), ktorou je na základe letmého pohľadu do úvodu, na dve náhodne otvorené strany, na obsah a často bibliografiu, či sa knihu oplatí čítať, alebo nie. Toto je takpovediac vecou remesla. Nie, Giorgio Manganelli hovoril o istom druhu osvietenia, ktorého dar evidentne a zároveň paradoxne mal. Kniha Ako rozprávať […]

Najkrajšie sú tie mestá, ku ktorým sa voda prilepí ako kus živej prírody. Alebo ony k nejTakmer každého suchozemca – a tobôž takého, ktorý žije učupený v krajine, odkiaľ je aj najbližšie more poriadne ďaleko – opantá pri slove pláž romantická predstava čohosi mimoriadneho, prázdninového, exotického, erotického či priam prenatálne plodovodového. Ako vravieva Jan Vodňanský: “Freude, Freude, Freude, vždycky na tě dojde!” Ale pláž môže byť aj čosi celkom normálne, čo vonkoncom nemusí patriť k prázdninám, dovolenkám, exotike. Lebo pláže nie sú iba v ohradených, ba dokonca prísne strážených turistických destináciách, nemusia byť vždy súčasťou hotelových komplexov a “dovolenkových rajov”. […]

Prečo nevedia, kto bola Anna Franková, Czeslaw Milosz či Michail Bulgakov? Na veľkonočné voľno prišiel za mnou do Amsterdamu môj desaťročný synovec. Vzala som ho do Múzea Anny Frankovej. Nevedel, kto bola Anna Franková. Snažila som sa spomenúť si, či som v jeho veku o nej vedela, a spomenula som si na svoj vtedajší denník v podobe listov imaginárnej kamarátke. Tá kamarátka sa volala Anna Franková. Minulý rok som mala to šťastie, že som po dva mesiace mohla na Slobodnej univerzite v Berlíne pracovať so študentmi komparatistiky. Mohla som si vybrať, na aké témy im chcem prednášať. Ale časom som […]

Ocko každé leto hovorieval: “Na budúci rok vás vezmem do Bulharska.” “Ešteže čo!” – povedala vždy mama. “Žiadne more sa Oravskej priehrade nevyrovná.” Mama to musela vedieť najlepšie, lebo za prvej republiky chodila k moru každý rok. “Ty si k moru chodila, a vlastným deťom nedožičíš,” povedal otec celkom potichu. Možno sa ani jemu nechcelo ísť do Bulharska. “Liečila som si sennú nádchu a okrem toho vtedy ešte Oravská priehrada neexistovala,” povedala mama zas veľmi nahlas. Tak sme chodili celé leto na Oravskú priehradu. Pravdaže, len ak nepršalo. A to bolo zriedkakedy. Krátko po napustení priehrady tam chodilo málo ľudí. […]

Na bratov Kaczynských väčšina ľudí nadáva. Že sú maličkí, tuční, smiešni, nezabúdajúci, hnevliví, že sa nikdy neusmievajú, pomáhajú si klebetami, sú protieurópski, protinemeckí, zakomplexovaní, prázdni, neovládajú jazyky, sú starými mládencami, že aj po päťdesiatke sú závislí od matky, že sú malicherní, malodušní, že majú kocúra, že nemajú psa, že sú najhoršími politikmi v dejinách slobodného Poľska, nepochybne vedú krajinu do záhuby a tak ďalej, a tak ďalej. Možno je to všetko pravda. Ale aj tak sa mi páči teátro, ktorým nás dvojčatá futrujú. A ešte pred zrakmi celého sveta, dá sa povedať, úplne bezostyšne, odkrývajú drámu a komédiu poľskosti, ktoré […]

Niekedy, keď cestujem po Nemecku na autorské čítania a rýchlik pre poruchu signalizácie alebo, ako dnes, pre nehodu, neplánovane zastane v nejakej stanici, čítam názov stanice – Bieringen, Schärding, Felde – a pýtam sa, ako by to bolo, žiť tu, a na chvíľu v myšlienkach opustím vlak, stane sa zo mňa tínedžer, čo stojí na nástupišti oproti a tupým pohľadom sleduje Intercity a v tom istom okamihu sa možno pýta, aké by to bolo, byť tento neznámy, čo cestuje rýchlikom do veľkého mesta, a nečaká na regionálny expres, ktorý ho privezie do najbližšieho mestečka, kde bude osem hodín plniť regály […]

Krátko po vojne vychádzal v Taliansku tvrdo protináboženský týždenník Don Basilio a prostredníctvom neho a rozprávania svojho otca som si zrekonštruoval duševné stavy laického predfašistického Talianska 19. storočia, keď pre každého vlastenca boli farári čierni havrani, a keď šli okolo, bolo si treba odpľuť, aby človeka neuriekli. Potom antiklerikálna vlna opadla, možno preto, lebo komunisti prijali článok 7 ústavy a rozhodli sa prijať vlastnú dohodu s cirkvou, čím sa usilovali získať hlasy katolíkov. Zostalo aj zopár historických liberálov a republikánov, ale nebola to nijaká masovka. Dávno som nepočul ani vyslovene ateistické vyhlásenia, aké hrdo hlásali slobodní myslitelia v 19. storočí […]