Ocko každé leto hovorieval: “Na budúci rok vás vezmem do Bulharska.”
“Ešteže čo!” – povedala vždy mama. “Žiadne more sa Oravskej priehrade nevyrovná.” Mama to musela vedieť najlepšie, lebo za prvej republiky chodila k moru každý rok.
“Ty si k moru chodila, a vlastným deťom nedožičíš,” povedal otec celkom potichu. Možno sa ani jemu nechcelo ísť do Bulharska.
“Liečila som si sennú nádchu a okrem toho vtedy ešte Oravská priehrada neexistovala,” povedala mama zas veľmi nahlas.
Tak sme chodili celé leto na Oravskú priehradu. Pravdaže, len ak nepršalo. A to bolo zriedkakedy. Krátko po napustení priehrady tam chodilo málo ľudí. Oravci boli celý deň na poli, kúpať sa chodili večer do rieky. Aj pán farár, ktorý síce na poli nerobil, sa chodil kúpať do rieky, vždy v teplákoch.
Mama sa na priehrade osmeľovala pomaly. Vojde po kolená do vody a ovlaží si srdce. Potom pomaly postupuje a keď je vo vode po pás, začne plávať. Ak ešte nie je osmelená a prebehnú okolo nej veľkí chlapci – takí tí v čiernych glotových trenírkach, čo po kolená vbehnú s krikom do vody, ani sa neosmelia – mama sa hnevá. “Možno ani nevedia, že keď sa neosmelia, môže sa im zastaviť srdce,” hundre.
Neznáša, keď ju niekto ošpliecha, kým nie je osmelená. Niekedy na chlapcov kričí. Môže si to dovoliť, lebo je učiteľka.
Medzi chlapcami je niekedy aj syn “vynálezcu” z vedľajšej Svinskej ulice. “Vynálezca” už vynašiel a zostrojil rôzne veci. Napríklad elektrické “železá” na vianočné oplátky. Mama raz povedala ockovi, že teraz vymýšľa perpetuum mobile a obaja sa smiali Opýtala som sa, čo je to perpetuum mobile.
“Taká hlúposť,” povedala mama.
“Mamička ti to pekne vysvetlila, pretože je učiteľka,” povedal ocko.
Mama sa urazila a išla do vody. Keď už mala ovlažené srdce a začala plávať, ocko sa rozhovoril: “Perpetuum mobile je večný stroj. Keď raz začne pracovať, nikdy neprestane. Ešte sa ho nikomu na svete nepodarilo zostrojiť. Ak by sa to niekomu podarilo, bude taký bohatý, že ani jeho detné deti nebudú musieť do samej smrti pracovať.”
Pomyslela som si, že ak sa ten stroj nepodarí “vynálezcovi” vynájsť, zostrojím ho ja. Ale až keď zmúdriem ako môj ocko. Keď bol medzi špliechajúcimi chlapcami “vynálezcov” syn, mama nekričala. “Vynálezca” k nám chodil zastavovať elektrické hodiny, aby sme menej platili za elektrinu. Robil to len nám a svojej najbližšej rodine. Zastaviť hodiny by dokázal každý, ale on vynašiel aj plombovacie kliešte. Keď hodiny občas zase spustil, zaplomboval ich tými kliešťami. Z času na čas chodil po domoch odpisovač elektriny. Do zošita si zapísal čísla z hodín a odišiel. Keď ho mama zbadala v obchode, vždy sa veľmi preľakla.
“Utekaj na Svinskú a povedz, že chodí inšpektor,” posielala ma, keď dobehla domov. Inšpektor – tak volali ľudia odpisovača. Bežala som k “vynálezcovi”, on pochytil plombovacie kliešte a bežal k nám. Rýchlejšie ako ja. Keď som chvíľu po ňom dobehla, hodiny už boli zaplombované. Ani som sa nestihla pozrieť, ako sa to robí.
“Nikomu o tom ani muk,” povedala vždy mama. “Dali by ma do väzenia.” “Vynálezcu by nedali?” opýtala som sa. A dúfala som, že jeho možno nie, keď je “vynálezca”.
“Aj jeho,” povedala mama.
Mama mala vo zvyku plávať len krátko. Keď vychádzala z vody, usmievala sa a hrdo hovorila: “Tá naša priehrada je ako polievka. Kto by to na Oravu povedal?”
Mne sa až taká teplá nezdala. Mne sa zdala studená ako obklad, do ktorého ma mama balila, keď som mala horúčku, a tak som sa nikdy neponáhľala do vody.
No mama vždy zavelila: “Do vody!”
Keď to povedala, tvárila som sa, že nepočujem. No ona si so mnou ľahko poradila – chytila ma za ruku a do vody ma odviedla. Keď som bola vo vode po kolená, ovlažila mi srdce a povedala: “Plávaj!”
Mama ma naučila plávať ešte celkom malú. Nebála sa o mňa: “Kto neskáče hlavičky, tomu sa nemôže nič stať.”
S tými hlavičkami mala pravdu. Raz vraj jeden vojak skákal hlavičky ako na potvoru práve na takom mieste, kde sa ešte pod vodou nerozpadli všetky domy, ktoré zatopila priehrada. Vojak skočil jednému z tých domov rovno do komína. Keď sa nevynáral, ľudia volali o ratu, ale na pomoc mu vraj nešiel nikto. Asi preto, že nebol medzi nimi kominár, pomyslela som si, keď som počula, ako sa dospelí o tom rozprávali. Niektorí vraj bežali za inžinierom, vedúcim priehrady, ale ten iba pokrčil plecami a povedal: “A čo mám podľa vás teraz robiť? Hádam si nemyslíte, že pre jedného somára dám vypustiť celú priehradu?”
Mama mala zásadu, že človek má chodiť do vody často. Skôr než na ňom uschnú plavky. Potom sa ľahšie osmeľuje. Nikdy neplávala ďaleko – vždy len po jeden strom, ktorý trčal z vody. V prvý rok po napustení priehrady boli na ňom ešte jabĺčka. Keď k nemu mama vtedy priplávala, odtrhla si jabĺčko a držala sa konára, kým ho nezjedla.
Na priehradu chodievala aj Marta. Bola odo mňa staršia. Moja mama ju učila a hovorievala o nej doma, že je veľmi múdra. Martin otec vedel strieľať a všetci si ho preto vážili – boli aj takí, ktorým naháňal strach. Najprv bol pytliak, ale potom vstúpil do komunistickej strany a stal sa z neho poctivý poľovník. Raz zastrelil vlka. Vlk bol vystavený na námestí, zavesený za zadné nohy na smútočnej vŕbe. Otec povedal, že pre výstrahu, a spolu s mamou sa smiali. Pán Feldbauer, ktorý vedel vypchávať zvieratá, ho vypchal a poslali ho na Oravský zámok, aby ho videlo viac ľudí.
Marta raz prišla na priehradu aj so svojimi dvoma mladšími sestrami. Mala na hlave gumenú čiapku aj vtedy, keď sa nekúpala. Mamu pozdravila “česť práci” a mama jej odpovedala “česť”. Potom si Marta zavolala nabok mňa aj môjho mladšieho brata a povedala: “Objavila som v zátoke čln samicu.”
A vraj múdra, pomyslela som si. Vedela som od ocka, že čln, o ktorom hovorí, sa volá pramica.
Odkradli sme sa k zátoke, kde na brehu ležal ten čln. Odtlačili sme ho do vody a veci sme si posadali na dno člna: ja, môj brat, Marta i jej sestry, a ešte jedno dievča – Jiřina z Čiech. Jiřinini rodičia – aj s tou Jiřinou – na priehrade stanovali. Moja mama vravievala: “Česi sú veľmi otužilí a preto chodia každý deň na horské túry a v noci spávajú v stanoch.”
Nevedela som isto, či to znamená, že Česi spávajú v stanoch aj v Čechách, ale na Oravskej priehrade spávali.
Marta po chvíli vystúpila z člna, odtlačila ho ešte do hlbšej vody a znova vyliezla do člna. Pamätala na všetko – zrazu som si všimla, že v ruke má dosku. Tou doskou veslovala. Nech sa však namáhala, ako chcela, stále sme sa krútili na jednom mieste. Nepomohlo, ani keď zabrala na druhej strane – iba sme sa krútili zase naopak. Napokon začala dosku rýchlo prekladať z jednej strany na druhú – a konečne sme sa pohli.
“Ideme na ostrov,” zahlásila.
Ostrov bol až kdesi uprostred jazera a na ostrove stál kostol. Stál na tom kúsku kopca, čo ostal trčať z vody, keď zatopili dedinu Slanica. Marta už na ostrove bola, a tak nám popri veslovaní ešte aj rozprávala, čo je v tom kostole. “Je v ňom iba organ a inak nič. Tí, čo sa preplavia na ostrov, chodia do kostola na veľkú potrebu.”
Neverila som jej celkom. Od ocka som vedela, že sa v tom kostole už čoskoro bude múzeum s fotografiami úderníkov, ktorí stavali priehradu, vraj tak rozhodli na okrese. Ocko sa smial, keď o tom doma rozprával a klopal si pri slove okres prstom na čelo, lebo priehradu vraj stavali väčšinou trestanci. Od ocka som vedela, že na ostrove je ešte aj socha Antona Bernoláka, ktorý sa v Slanici narodil. Bernolák sa volal aj náš sused, ale vedela som, že to asi nebude jeho socha, lebo on nerobí sochy, ale zasklieva okná.
Ako tak Marta veslovala a usilovne prekladala dosku z jednej strany člna na druhú, zrazu sme zistili, že sedíme vo vode. Čln mal asi dieru. Marta si dala dole z hlavy gumenú čiapku, naberala do nej vodu, vylievala ju z člna a ešte stále pokojná nás poúčala: “Podľa všetkého sme narazili na ľadovú kryhu ako Titanic.
Nevedeli sme, čo je Titanic, ale radšej sme sa nepýtali, aby pri vysvetľovaní neprestala vylievať vodu. Ale aj tak prestala.
“Asi sa potopíme,” povedala zrazu veľmi vážne a začala spievať: “Blíž k tebe, Bože môj.”
Vedela som, že to sa spieva na pohrebe. Túto pieseň som počula, keď zomrela krstná mama mojej mamy. Keď prestali spievať, všetci plakali okrem môjho uja, ktorý do toho plaču nahlas povedal: “To nebola dobrá osoba.”
Keď Marta začala spievať, všetci – aj ona – sme sa rozplakali. Ja som síce už vedela plávať, ale len v takej vode, kde som dočiahla na dno. A môj brat vedel plávať ešte trochu horšie a v ešte trochu menšej vode ako ja. Je s nami koniec.
V tej chvíli sa však stalo čosi nečakané. Marte sa roztriasli ruky a vypadla jej z nich do vody tá jej doska, a keď ju Marta znova zachytila, čírou náhodou ju zastokla vedľa člna – a zistila, že sa doska dotýka dna. Vyskočila z člna do vody – a voda jej bola po pás.
“Môžete sa hanbiť!” vykríkla a utrela si slzy z očí. “Môžete sa hanbiť, uplakanci a strachopudi.”
Potom dotlačila čln nazad k brehu a na brehu nám ešte povedala: “A o našej plavbe nikomu ani muk, lebo ma nespoznáte!”
Ja by som ju spoznala aj o polnoci, ale radšej som na to nepovedala nič. Len som si pomyslela – aj tak sme mali šťastie. Kto by nás dotlačil na breh, keby Marta pri vyskakovaní z člna zmizla – ako ten vojak – v nejakom komíne?