Tel Aviv. Foto: Patrick Zachmann
Najkrajšie sú tie mestá, ku ktorým sa voda prilepí ako kus živej prírody. Alebo ony k nejTakmer každého suchozemca – a tobôž takého, ktorý žije učupený v krajine, odkiaľ je aj najbližšie more poriadne ďaleko – opantá pri slove pláž romantická predstava čohosi mimoriadneho, prázdninového, exotického, erotického či priam prenatálne plodovodového. Ako vravieva Jan Vodňanský: “Freude, Freude, Freude, vždycky na tě dojde!”
Ale pláž môže byť aj čosi celkom normálne, čo vonkoncom nemusí patriť k prázdninám, dovolenkám, exotike. Lebo pláže nie sú iba v ohradených, ba dokonca prísne strážených turistických destináciách, nemusia byť vždy súčasťou hotelových komplexov a “dovolenkových rajov”. Ba dokonca vôbec nemusia byť nijakým “biblickým edenom”, ale úplne normálnou a prirodzenou súčasťou bežného života veľkomesta, mestečka či dediny. A práve také pláže mám rád.
Na jednej takej pláži som totiž postupne vyrastal – od detských, žiackych a študentských liet až do dospelosti, pokým ju vandalizmus môjho rodného mesta načisto nezlikvidoval. Hovorím o bratislavskom Lide.
Áno, vážení mladí a najmladší spoluobčania hlavného mesta, ktoré sa hrdí epitetom “krásavica na Dunaji”, nielen Benátky, lež aj Bratislava mala svoje Lido.
Rozprestieralo sa na petržalskom brehu Dunaja, oproti niekdajšiemu nákladnému prístavu – čiže oproti dnešnej novostavbe SND a vyrastajúcemu komplexu výškových budov, nazvanom tak pekne a írečito našsky “Eurovea”. Stačilo prejsť zo Šafárikovho námestia popri Umeleckej besede cez Starý most na druhú stranu rieky, zísť dolu z mosta po schodoch, prejsť okolo dvoch lodeníc a už ste boli na kúpalisku Lido.
Našli ste tam všetko, čo bolo treba: bazén obklopený dvoma tribúnami, kde vylihovali tie a tí, čo sa cítili najviac príťažlivými; sprchy, kabíny, skrinky, volejbalové ihrisko, pingpongové stoly, bufety, v ktorých sa čapovalo pivo (štamgastom do sklenených krígľov, ostatným do pohárov z tvrdého voskovaného papiera) a kde sa vo veľmi nezdravej rozškvarenej bravčovej masti piekli náležite ocesnakované cigánske rebierka, ku ktorým vám podľa želania priložili kvasené uhorky alebo zelené a červené feferónky a, samozrejme, horčicu.
Všade naokolo sa pod korunami stromov rozprestieral večne svieži zelený trávnik zavlažovaný spodnou dunajskou vodou – a čo bolo najdôležitejšie: trávnik sa postupne zvažoval k Dunaju, plynulo prechádzal v štrkovú pláž, kde vylihovali tí, čo pohŕdali milosrdným tieňom pod stromami.
Z pláže ste konečne mohli vkročiť do mohutnej rieky, čím hlbšie ste vošli, tým silnejšie vám mocný prúd podtrhával nohy, ale vy ste vzdorovali, pokým vás rieka nestrhla so sebou – tých najväčších frajerov Dunaj premohol, až keď im hladina siahala vyše pása. Potom sme plávali dolu riekou, prudko unášaní prúdom; na druhej – bratislavskej strane sa pomaly strácal zimný prístav, Dunaj sa skrútil doprava, míňali sme Vlčie hrdlo a po nejakých desiatich-pätnástich minútach sa tok na pravej strane rieky zvoľnil a my sme vyliezali z vody na plytčinu kdesi poniže dnešnej dostihovej dráhy a peši sme sa vracali späť na Lido. Ešte atraktívnejšia a najmä dlhšia bola “plavba” od lodenice spoza Lafranconi. (Z Devína sa vtedy plávať nedalo, Devín už bol v pohraničnom a teda zakázanom pásme, pri hostinci Riviera kontrolovali pohraničníci doklady a ďalej púšťali len tých, čo mali v Devíne trvalé bydlisko.) Jeden z našej partie sa musel zakaždým obetovať, vziať šaty a obuv ostatných do batoha a dopraviť sa autobusom naspäť na “Šafko” a stade pešo na Lido, zatiaľ čo ostatní sa spustili dolu Dunajom. Keď sme sa ocitli pod mostom (dnes sa nazýva Starý, vtedy sa nenazýval nijako, lebo bol jednoducho jediný) z celých síl sme zarevali. Medzi hladinou Dunaja a železnou konštrukciou mosta vznikol akustický efekt, rev znel mohutne a navyše “echovaný” ako v nejakom tuneli.
Píšem však o tom všetkom nie pre akési akustické efekty, lež preto, lebo Lido bolo úžasné práve tým, že patrilo k mestu. Že to bola mestská pláž. Že patrila k Bratislave, dokonca pred vojnou v omnoho honosnejšej podobe, ktorú som však ja poznal už len z rozprávania môjho otca. Rok čo rok vraj mestskí páni nechali navoziť na Lido piesok, z botanickej záhrady dali priviezť palmy, chodníky boli z mramoru, skrátka paráda. Až bombardovanie Apolla spojeneckým letectvom sčasti poničilo aj Lido – hoci ležalo na opačnej strane Dunaja – a po vojne ho už neobnovili v pôvodnej kráse.
Lež o krásu ani tak nešlo. Podstatné bolo, že na Lido ste si mohli jednoducho “odskočiť” z mesta – čo i len na dve-tri hodiny. Vedeli ste, že tu stopercentne nájdete priateľov, že tu vždy dostanete legendárne cigánske rebierko a dobre vychladené pivo, že si s partiou zahráte volejbal a spustíte sa aspoň raz dolu Dunajom. Že sa tu cez deň pozhovárate rovnako dobre a s tými istými kamošmi, ako keď si večer zájdete na korzo. Že tu môžete kurizovať tým istým babám, rovnako úspešne alebo neúspešne. A tak som na Lido chodil ako žiačik základnej školy, ako žiak jedenásťročnej strednej školy aj ako študent Vysokej školy múzických umení. Stade som to mal dokonca najbližšie, VŠMU vtedy sídlila na Štúrovej ulici. A chodili sem, pravdaže, spolužiaci: Stano Dančiak, Paľo Mikulík, Marián Puobiš, Lasica so Satinským, Edo Ambros, Kájo Viceník, Ľubo Roman a kopa ľudí z filozofickej fakulty, tí to mali ešte o dobrých dvesto metrov bližšie. Ale chodila sem aj generácia našich rodičov, chodili sem naši profesori (však, Tomáš Štraus?).
Lido bolo prirodzenou súčasťou mesta; pláž ako spoločenský fenomén! Nijaká exotická dovolenka na dva týždne!
Čosi podobné som v lete zažíval aj v Prahe, kde žil môj otec v smiešnom podnájme v Holešoviciach neďaleko dnes už neexistujúceho nádražia Bubny. Pár minút odtiaľ bola jedna z pražských “plovoucích plováren”, hneď pod Letenským tunelom – už v čase, keď sa na kopci nevypínala najväčšia Stalinova socha na svete. To bola takisto úplne prirodzená mestská senzácia – nemyslím Stalinovo súsošie ani jeho vyhodenie do luftu, lež všetky tie plávajúce plavárne od Holešovíc cez Vyšehrad až do Podolí, každá v inej farbe: žltá, modrá, červená…
A tam takisto zakaždým partia mojich pražských kamarátov, vždy spoľahlivo a permanentne prítomná ako v Bratislave na Lide. Len to pivo bolo o čosi lepšie, a buřty spoľahlivo horšie ako cigánska. Úradníci z neďalekej váženej inštitúcie (Státní plánovací komise) si sem chodievali zaplávať po práci, zo solídnych kožených aktoviek vytiahli plavky a skočili do studenej Vltavy. Zatiaľ čo plávali, nad hlavami im z nábrežia vyzváňali električky. Áut bolo v meste ako šafranu.
Voda v Dunaji aj Vltave bola čistá, rieka patrila k mestu a mesto k rieke.
Pred dvoma rokmi ma pozvali do Izraela na prehliadku súčasnej drámy. Celý septembrový týždeň som strávil v Tel Avive. Ubytovali ma v jednom z veľkých hotelov v centre mesta, čiže na pláži. Už to samo znie čudne, nie: centrum mesta a na pláži? Ale v Tel Avive je to tak.
Z okna som hľadel na Stredozemné more, sponad ktorého prilietali lietadlá na Letisko Bena Guriona. Samozrejme, že som sa ako stredoeurópsky suchozemec okamžite po príchode vrhol do mora. Stačilo vyjsť z hotela, prejsť cez rušnú cestu a už sa mi nohy zabárali do jemného piesku. More bolo teplé, vlny výdatné, ale pritom láskavo hojdavé, popoludňajšie slnko celkom prijateľné. Tešil som sa, ako si to užijem. Ale už o pár hodín sa rozbehol každodenný nabitý program; začínal sa o 8.30 ráno a končil okolo polnoci. Bolo mi jasné, že more a širokú dlhočiznú pláž mám k dispozícii iba ráno. A tak som v plavkách deň čo deň rovno z hotelovej izby trielil o šiestej do mora, plával do pol ôsmej, zhltol raňajky a všetko som stihol. Iba recepčná v hoteli ma po dvoch dňoch upozornila, aby som nebehal cez hotelovú halu v plavkách, ale vzal si na seba aspoň uterák.
Pravda, ani skoro ráno som nebol na pláži sám. Špacírovali sa tu už ľudia z okolitých domov na rannej prechádzke, zopár ranostajov plávalo so mnou, iní si posadali pri mori do kresielok, ktoré sú tu všade k dispozícii zadarmo ako u nás lavičky v parku, a čítali čerstvé noviny. A keď som sa v noci vracal, na pláži už boli z priľahlých lokálov povyťahované stoly a stoličky, rozostavané lampy a rozvešané girlandy farebných žiaroviek, čašníci obsluhovali hostí – skrátka tá nekonečná pláž zrazu ožila ako maličké centrum starej Bratislavy cez teplý letný víkend. A tí, čo sa chceli zabaviť lacnejšie, rozložili si v piesku erárne kresielka do menších i väčších krúžkov a konzumovali, čo si priniesli z domu. Hudba vyhrávala – reprodukovaná aj živá. Kto chcel spievať, spieval; kto chcel tancovať, tancoval. A keď som sa jedného dňa potreboval prezliecť a vrátil som sa výnimočne do hotela skoro popoludní, pláž vyzerala zasa ináč. Čiastočne sa tu vyvaľovali prázdninoví turisti a čiastočne tu behali, plávali a s rôznymi loptami a raketami a lietajúcimi taniermi pobehovali mladí ľudia. Na rušnej ceste pri pláži zabrzdil taxík, vystúpili štyria gymnazisti so školskými taškami a bežali k moru. A napokon z limuzíny rovno do piesku dôstojne vykročil s aktovkou v ruke solídny pán, ktorý akoby z oka vypadol tomu pražskému súdruhovi zo Štátnej plánovacej komisie spred štyridsiatich rokov.
Tak také pláže mám rád. Ktoré sa ako kus živej prírody prilepili k mestu. Alebo ku ktorým sa ako k živej prírode prilepilo mesto. Každopádne spolu zrástli a teraz sa navzájom hojdajú v lone ako siamské dvojičky. C’est la vie – Tel Aviv.
Lido 1962. Zľava Milan Lasica, Stano Dančiak, Martin Porubjak, Marian Puobiš a Eva Odzganová.
Foto: Archív Martin Prubjak