Je to naozaj francúzska špecialita. Nepoznám ani jedného z našich významných politikov, ktorý by sa v istom okamihu svojej existencie nerozhodol, že napísať a vydať knihu je povinnou etapou jeho kariéry.
Foto: Reuters
Je to preto, že vo Francúzsku je prestíž kníh a literatúry vyššia ako v iných krajinách? Alebo preto, že vzťah medzi perom a mečom, medzi politikou a literatúrou, je tu už od čias Francúzskej revolúcie mimoriadne úzky? Alebo si politici berú príklad zo spisovateľov, ktorí ako Chateaubriand snívali o tom, že budú ministrami alebo ako Malraux o tom, že sa používaním zbraní preslávia rovnako ako písaním literatúry? Alebo, naopak, ide tu o syndróm nešťastného Stendhala, ktorý pre bitku pri Waterloo tesne zmeškal menovanie za prefekta mesta Le Mans?
Sme čudesnou krajinou, kde spisovatelia sú často zneuznanými mužmi činu, ale muži činu sú vždy zneuznanými spisovateľmi: od Richelieua, ktorý sa chcel stať autorom divadelných hier, cez de Gaulla, ktorého fascinoval práve Malraux, až po Francoisa Mitterranda, ktorý niekoľkokrát vyhlásil, že tá najzávideniahodnejšia vec je, že Stendhal napísal Kartúzu parmskú.
Prezidenti píšu pamäti zväčša až vtedy, keď príde čas zdôvodňovať vlastné konanie a rozpovedať hrdinský epos panovania. Ale Francúzsko je zvláštnou krajinou, kde ich píšu v dobyvačnom nadšení, ešte prv než nastúpia do úradu. Tak to urobil aj Nicolas Sarkozy, ktorý sa zdal najmenej literárne nadaný zo všetkých.
Predpokladám, že zámerom bolo vytvoriť akýsi program, ktorý by ešte pred bitkou prezentoval určitú predstavu Francúzska a jeho budúcnosti. Z pohľadu volebného víťazstva a nástupu tohto novodobého Bonaparta do Elyzejského paláca však jeho kniha evidentne nadobúda celkom iný zmysel aj sfarbenie. Je to živý portrét, o to presnejší a cennejší, že to v konečnom dôsledku nebolo jeho cieľom.
Napríklad spoznávame prvého francúzskeho prezidenta, ktorý sa odváži hovoriť o láske, skutočnej láske, keď opisuje búrlivý vzťah so ženou, ktorá sa medzičasom stala prvou dámou Francúzska a používa pri tom slová ako búrka, žena môjho života, túžba, utrpenie. Čo ak je táto vášeň pre neho napokon dôležitejšia ako opojenie mocou?
Spoznávame mladého muža, zjavne šťastného, ktorý akoby zo svojej dobrej nálady chcel urobiť súčasť politického programu. Už sa veľa popísalo o tom, že jeho útek na Maltu deň po zvolení za prezidenta a pobyt na príliš luxusnej jachte istého miliardára bol jeho prvou politickou chybou. Ale čo ak je to naopak? Čo ak toto gesto presne zapadá do tej časti jeho projektu, ktorej cieľom je ospravedlniť luxus, úspech, peniaze a ísť pritom až do krajnosti, teda až na hranicu gýču a zlého vkusu? A čo ak chce tento mladý prezident zmieriť Francúzsko ak už nie so samotným šťastím, tak prinajmenšom s tými jeho znakmi, ktoré naše puritánstvo, depresívne sklony a panický strach z lesku a úspechu tak dlho znevažovali?
Spoznávame tu človeka, ktorý píše úplne o všetkom, zrozumiteľne, bez tabuizovania, bez odtienku zábran. Píše o tom, čo mu chodí po rozume. Pri našich osobných stretnutiach som si všimol, že jeho charakteristickou črtou je potreba ihneď sa zbaviť akejkoľvek myšlienky, ktorá mu zíde na um a všetkým ju vytrúbiť. Nicolas Sarkozy je príkladom dokonalého “sartrovského subjektu” – je prototypom subjektivity, o ktorej autor Bytia a ničoty poznamenal, že svoju silu a najmä slobodu čerpá z toho, že nemá nijaké vnútro, nijakú intimitu, nijaké prázdne miesto či miesto čistého tranzitu, kde by neprestajne prúdili informácie, dojmy a emócie.
A napokon tu spoznávame prvého z našich prezidentov, ktorého vzťah ku zvyšku sveta je očividne inšpirovaný tým, čo vyprodukovalo protitotalitné hnutie sedemdesiatych a osemdesiatych rokov 20. storočia. Vernosť Izraelu, ktorého osud nemôže závisieť od “zmien našich záujmov v arabských spoločnostiach”; citlivosť voči genocídam, predovšetkým holokaustu, “škvrne na dejinách 20. storočia a na celých dejinách ľudstva”; odmietnutie “kultúrneho relativizmu”, ktorý by sa na “čečenskú drámu” alebo na “osud politických väzňov v Číne” pozeral inými očami ako na tragédie, ktoré sa dejú v Európe.
Záujem o to, aby sa vo vzťahoch medzi štátmi, predovšetkým medzi demokraciami a diktatúrami dodržiavali ľudské práva. Nehovoriac o samotnej Amerike, ktorej vyznáva lásku, čo je v ostrom kontraste s principiálnym antiamerikanizmom, ktorý bol celé desaťročia spoločným programom podstatnej časti francúzskej politickej triedy.
Prečo som ho napriek tomuto všetkému nevolil? A prečo som dokonca počas celého predvolebného zápasu bojoval proti tomuto milému a príjemnému mužovi?
Poviem napríklad, že výrokmi o zachovaní francúzskej národnej identity sa mi odcudzil. Objasním, prečo byť Francúzom v 21. storočí znamená zaujať pozíciu voči niekoľkým významným a v istom zmysle zásadným udalostiam našich dejín, ako sú Vichy, kolonializmus alebo udalosti z mája 1968. Pozriem sa na jeho postoj k týmto trom otázkam a ukážem, že Nicolas Sarkozy sa definitívne odrezal od ľudí ako ja tým, že opakovane tvrdil, že vláda vo Vichy sa priamo nezúčastňovala “genocídy”; že hrmotne hlásal, že Francúzsko sa nemusí hanbiť za svoju “civilizujúcu” prácu v Alžírsku; a že sľúbil, že ak bude prezidentom, “zlikviduje dedičstvo” mája 1968, ktoré je už štyridsať rokov tajnou ranou, trápením, niekedy dokonca nočnou morou tej najreakčnejšej frakcie francúzskej pravice.
Pozrime sa na stránky o láske k Francúzsku, ktoré by malo byť “hrdé na svoju minulosť” a ktoré treba milovať úplne, bez zbytočných nuáns a “systematického zhadzovania”, v ktorom vtedajší prezidentský kandidát videl určitý druh choroby. Nemám nič proti troške zhadzovania. Úprimne povedané, páči sa mi, keď politici a teda aj občania nahlas vyjadrujú bolesť, ľútosť a niekedy dokonca aj hrôzu z toho, čo v nich vyvolávajú podobné, viac či menej temné stránky ich dejín. Inak povedané, myslím si, že hanba má v politike svoj zmysel. Nevyužiť ju a, ako hovoril Levinas, neprebrať “zodpovednosť” za zločiny, ktoré sme nespáchali, či dokonca byť ich “rukojemníkom” a, ešte horšie, necítiť zodpovednosť ani za tie zločiny, v ktorých sme my sami alebo naši blízki boli namočení, znamená robiť politiku “špinavcov” – to by zasa povedal Sartre. Kde by dnes boli Spojené štáty, ak by sa nehanbili za svoju otrokársku a potom rasistickú minulosť? Kam by dospelo Francúzsko, ak by – pod zámienkou toho, že sme, ako hovorí Nicolas Sarkozy, neodchovali “ani Hitlera” (čo je presné), “ani Stalina” (čo už nie je až také isté vzhľadom na úlohu, akú zohrala francúzska inteligencia pri vytváraní stalinskej Vulgáty), “ani Pol Pota” (čo je mimoriadne pochybné, keďže Pol Pot a jeho ľudia sa vzdelávali práve vo vlasti ľudských práv, konkrétne v Paríži) – všetci zborovo vyspevovali temný popevok, “sme hrdí na to, že sme Francúzi”? Toto si dnes pohmkáva nový prezident, pričom zabúda na masívny antisemitizmus z obdobia Dreyfusovej aféry, kolaborantské nadšenie elít z temných rokov Vichy alebo praktizovanie štátom zakázaného mučenia počas posledných rokov vojny v Alžírsku.
Píše tiež o kríze na parížskych predmestiach, ktorá na jeseň 2005, keď bol ešte len ministrom vnútra, takmer zachvátila celé Francúzsko a skoro so sebou zmietla aj jeho vlastnú politickú kariéru. Nicolas Sarkozy oprávnene pripomína, za akých okolností vyslovil slávnu vetu “zbavím vás tejto čvargy”. Vysvetľuje, že ako syn imigranta verí vo Francúzsko, ktoré sa “stalo mnohorakým” a ktoré jeho “rozmanitosť” obohacuje, a preto neznesie ani samotnú predstavu “rasizmu” alebo “xenofóbie”. Svoj absolútny konzervativizmus však zrádza, keď v týchto mininepokojoch vidí len nezmyslené a nihilistické výbuchy násilia, ktoré si vyžadujú výlučne policajné riešenie, a ani náznak “sociálneho hnutia”. Toto hnutie je nepochybne strašné, surové a divoké. Hnutie, ktoré barbarsky, ba idiotsky podpaľuje školy a zdravotné strediská. Ale predsa len to bolo sociálne hnutie. Hnutie, na ktoré treba reagovať nielen prostredníctvom trestného systému, ale aj systému sociálneho.
A napokon spomeňme jeho pragmatizmus, či dokonca oportunizmus, a vlastne aj cynizmus, ktorého dôsledky sme videli deň po volebnom víťazstve, keď sa zachoval ako pažravé decko, ktoré zaviedli do obchodu so sladkosťami a hračkami a povedali mu: “Toto všetko je teraz tvoje, je to zadarmo, len si daj”. A on si doslova dal, takpovediac na každom jednom poschodí obchodu sa zmocnil tej najlákavejšej koristi. Ikony Bernarda Kouchnera, múdreho Huberta Védrina, rytierov mitterandovského Svätého grálu, ktorých ako mladý minister obdivoval. Totemov ľavice. Legiend literatúry a divadla. Vedúcim predstaviteľom Socialistickej strany ako psom pohodil veľké kusy mäsa a teraz sa pozerá na to, ako sa o ne trhajú.
Kto je Kristom socialistov? Guy Môquet? Fajn, hoci mi nemôžete priviesť samotného Guya Môqueta, sedemnásťročného odbojára, ktorého zastrelili nacisti, prineste mi aspoň jeho posledný list rodičom, taký krásny a srdcervúci! A ktože je kráľovnou dnešných obetí? Komu patrí temná koruna súčasných mučeníkov a trpiacich? Hovoríte, že Ingrid Betancourtovej? Tak nech teda do Elyzejského paláca okamžite privedú celú rodinu Betancourtovcov!
Nepopieram, že to môže mať aj dobré stránky. Nepopieram, že Nicolas Sarkozy má pre nás aj príjemné prekvapenia, ako napríklad to, že v školách sa na začiatku každého školského roka bude čítať list Guya Môqueta. Alebo že vďaka svojej energii a vôli napokon dosiahne oslobodenie Ingrid Betancourtovej z rúk kolumbijských revolučných ozbrojených síl, ktoré ju držia v zajatí už viac než päť rokov. Tvrdím len, že tu máme do činenia so vzťahom k pamäti, ktorý ma znepokojuje a prekáža mi. Ľudia zväčša majú nejakú pamäť. Môže byť zložitá, protirečivá, paradoxná, zmätená, ale je to ich pamäť. Je z veľkej časti základom toho, čím sú, a identity, ktorú si zvolili. Nicolas Sarkozy je pirátom identít, je žoldnierom pamäti iných. Robí si nárok na všetky pamäte, teda v konečnom dôsledku na žiadnu z nich. Je to náš prvý prezident bez pamäti; prvý z našich prezidentov, ktorý si chce vypočuť všetky myšlienky, pretože medzi nimi nedokáže rozlišovať. Ak je dnes vo Francúzsku muž, čo stelesňuje slávny koniec ideológií, v ktorý ja osobne akosi nemôžem uveriť, je to naozaj on, Nicolas Sarkozy, šiesty prezident 5. republiky.
Je zvláštne mať prezidenta, s ktorým by vás mohlo zbližovať toľko vecí (jeho zahraničná politika, veľkorysosť, štýl) a od ktorého vás zasa toľko vecí hlboko odlišuje (jeho vízia Francúzska, nenásytný vzťah k pamäti, cynizmus). To bude mojím osudom počas nasledujúcich rokov. Ale prečo nie?