Spomínam si (no ako neskôr uvidíme, to ešte neznamená, že si spomínam presne) na krásny článok Giorgia Manganelliho, v ktorom vysvetľoval, ako môže bystrý čitateľ zistiť, že knihu netreba čítať, a to ešte skôr, než ju otvorí. Nie, nehovorím o schopnosti, ktorá sa často vyžaduje od profesionálneho čitateľa (alebo zanieteného milovníka kníh), ktorou je na základe letmého pohľadu do úvodu, na dve náhodne otvorené strany, na obsah a často bibliografiu, či sa knihu oplatí čítať, alebo nie. Toto je takpovediac vecou remesla. Nie, Giorgio Manganelli hovoril o istom druhu osvietenia, ktorého dar evidentne a zároveň paradoxne mal.
Kniha Ako rozprávať o knihe, ktorú ste nečítali Pierra Bayarda, psychoanalytika a docenta literatúry na univerzite, nehovorí o tom, ako vedieť, čo je v knihe, ktorú sme nečítali, ale ako sa dá pokojne rozprávať o neprečítanej knihe, dokonca aj v prípade profesora či študenta, a môže ísť aj o veľmi dôležitú knihu.
Jeho výpočet je vedecký: v lepších knižniciach býva aj niekoľko miliónov kníh, a aj keby sme prečítali jednu denne, ročne by ich bolo 365, za desať rokov 3600, a medzi desiatimi a osemdesiatimi rokmi života by sa nám takto podarilo prečítať sotva 25 200 kníh. To je nič. Na druhej strane však ktokoľvek, kto navštevoval lepšie lýceum, veľmi dobre vie, že môže byť svedkom diskusií povedzme o Bandellovi, Guicciardinim či Boiarodovi, o Alfieriho tragédiách či dokonca o Spovedi Taliana Ippolita Nieva, pričom si zo školy pamätá iba ich názov a pár kritických názorov, no nikdy z nich neprečítal ani riadok.
Pre Pierra Bayarda je kľúčovým bodom kritický kontext. Bez hanby sa priznáva, že nikdy nečítal Joyceovho Odyssea, no môže o ňom diskutovať, spomenúc fakt, že je to prerozprávanie Odysey (o ktorej tiež tvrdí, že ju nikdy neprečítal celú). Že je založená na vnútornom monológu, že sa odohráva v Dubline počas jediného dňa a tak ďalej. Píše o tom: “Pri vyučovaní sa mi neraz stáva, že bez mihnutia oka spomeniem Joycea”. Poznať knihu v kontexte s inými knihami často značí vedieť o nej viac, než keby sme ju prečítali.
Pierre Bayard ukazuje, ako sa stáva, keď sa pustíme do čítania istých kníh, ktoré sme dlho obchádzali, odrazu si len uvedomíme, že ich obsah predsa poznáme, lebo medzičasom ich prečítali iní, ktorí o nich rozprávali, citovali z nich alebo sa pohybovali v rovnakej myšlienkovej sfére. Robí niekoľko nesmierne zábavných analýz literárnych textov, ktoré nikdy nečítal (Robert Musil, Graham Greene, Paul Veléry, Anatol France, David Lodge), a pritom aj mne preukazuje česť tým, že jednu celú kapitolu venuje môjmu Menu ruže, kde William z Baskervillu dokazuje, ako výborne pozná obsah druhého dielu Aristotelovej Poetiky, ktorý aj on drží v ruke po prvý raz, a to jednoducho tak, že si ho vydedukoval z iných aristotelovských stránok. Na konci tohto článku uvidíme, že túto citáciu necitujem len z čírej márnivosti.
Najväčšmi spletitá časť tohto pamfletu, oveľa menej paradoxná, než sa zdá na prvý pohľad, je to, že zabúdame aj veľmi veľké percento kníh, ktoré sme skutočne prečítali, ba podľa tých si vytvárame akýsi virtuálny obraz nielen z toho, o čom boli, ale aj z toho, čo sa nám pri ich čítaní preháňalo hlavou. Teda ak niekto, kto nejakú knihu nečítal a cituje z nej neexistujúce pasáže alebo príhody, sme náchylní veriť mu.
Takže Pierre Bayard (a v tejto chvíli prevládne psychoanalytik nad docentom literatúry) sa nezaujíma ani tak o to, či ľudia čítajú knihy iných ľudí, ako skôr o to, že každé čítanie (či nečítanie alebo nepozorné čítanie) musí mať kreatívny aspekt a že (jednoducho povedané) do každej knihy musí čitateľ vložiť predovšetkým svoju vlastnú knihu. Takmer by som si prial takú školu, kde by si študenti pri rozprávaní o neprečítaných knihách “vymýšľali” knihy, ktoré nebudú musieť prečítať.
© L’Espresso / The New York Times Syndicate