Foto: Erich Hartmann
Niekedy, keď cestujem po Nemecku na autorské čítania a rýchlik pre poruchu signalizácie alebo, ako dnes, pre nehodu, neplánovane zastane v nejakej stanici, čítam názov stanice – Bieringen, Schärding, Felde – a pýtam sa, ako by to bolo, žiť tu, a na chvíľu v myšlienkach opustím vlak, stane sa zo mňa tínedžer, čo stojí na nástupišti oproti a tupým pohľadom sleduje Intercity a v tom istom okamihu sa možno pýta, aké by to bolo, byť tento neznámy, čo cestuje rýchlikom do veľkého mesta, a nečaká na regionálny expres, ktorý ho privezie do najbližšieho mestečka, kde bude osem hodín plniť regály v Spare alebo v Aldi, a potom sa večer unavený vráti domov vlakom bez sprievodcu a bez jedálneho vozňa.
Pýtam sa, čo je opakom vidieka, ale všetky slová, čo mi schádzajú na um – veľkomesto, centrum, metropola – sú také povrchné a také neosobné ako tie pešie zóny vo veľkých mestách.
Možnože to je to, čo ma vždy priťahovalo na vidieku: pocit, že život tam, kde sa nikto nedíva, je hlbší a rozmanitejší, a pravdivejší.
Metropola vedie život kráľovnej, ktorú na každom kroku sledujú. Je si vedomá seba, verejná osoba, parádi sa, ako keby každý deň bola nedeľa. Keď prídete do centra, veľmi často sa vám stane to, čo sa stáva vo francúzskych mestách, kde sa dozviete, že ste tam boli, lebo všetky značky odrazu ukazujú iný smer.
Centrum je prázdne. Bohatstvo nájdete na okrajoch, tam bujnie, tam zostávajú veci ležať, tam sa zakopávajú poklady, tam sa sťahujú ľudia, ktorí si vystačia sami.
Zdá sa mi – a uznávam – že tá téza je trochu odvážna – že vidiek prináša viac umelcov ako metropola. V meste sa koná, konzumuje, komunikuje. Vyrába sa na vidieku alebo na okrajoch mesta.
V Bozku Kohaku, hre, ktorú som napísal na vidieku pre veľkomestá, povie Sandra: “To mi vždy na meste prekážalo… Že všetci sa tvária, ako keby boli nesmrteľní… neviem si to vysvetliť. Tu je niečo, čo je väčšie ako my. Súvisí to so stromami a s … V meste sa dá všetko opísať, všetko je urobené. Na vidieku… až raz už nebudú ľudia, mestá zmiznú. Ale na vidieku bude všetko ako dovtedy. Len o čosi tichšie.”
Text vyšiel v denníku Neue Zürcher Zeitung.