“Pane—” Samuel Johnson raz neveriacky pobavene povedal dakomu, kto sa priveľmi zaujímal o to, či dočítal istú knihu – “Pane, a vy snáď čítate knihy až do konca?” A čo my? Čítame knihy od začiatku do konca? A ak áno, sme takí hlupáci, za akých Johnson pokladal každého, kto si pokladá za povinnosť prečítať každú knihu až do konca? Schopenhauer, ktorý veľa uvažoval a písal o čítaní, zdieľa Johnsonov názor. Život „je prikrátky na zlé knihy“ a „zopár strán“ by podľa neho malo stačiť na to, aby si človek vytvoril „predbežnú predstavu o autorovej tvorbe“. A potom už máte právo vzdať to, ak vás […]

Andrew Miller, významný prozaik a najnovší nositeľ anglickej Literárnej ceny Costa, v januári v rozhovore poznamenal, že síce predpokladá, že prózu čoskoro budú ľudia čítať najmä na obrazovke, predsa však verí a dúfa, že ľudia neprestanú čítať beletriu na papieri. Vlani v októbri Julian Barnes v prejave pri prijímaní Man Bookerovej ceny tiež vyslovil nádej, že tlačené knihy prežijú. K rovnakému vyznaniu sa hlási aj Jonathan Franzen. A na univerzite, kde prednášam, sa niektorí profesori, mladí aj starí, pohoršujú pri predstave, že dakto číta poéziu na Kindli. Pokladajú to za svätokrádež. Majú pravdu? Obhajovať e-knihy z praktického hľadiska nie je ťažké.  Text si môžeme kúpiť okamžite kdekoľvek […]

Na leňocha som mimoriadne usilovný. —William Dean Howells Každý spisovateľ má svoje pracovné tajomstvo. Mojím tajomstvom je, že píšem v posteli. No čo už!, myslíte si asi. Robil to aj Mark Twain, James Joyce, Marcel Proust, Truman Capote a kopa ďalších spisovateľov. Vladimír Nabokov si dokonca pod vankúš kládol kartotečné lístky pre prípad, že by nespal a chcelo by sa mu pracovať. Neviem však o žiadnom inom básnikovi, ktorý by písal verše v posteli – hoci niet nič prirodzenejšieho ako guľôčkovým perom naškrabať ľúbostnú báseň na chrbát svojej milovanej. Iste, bola tu Edith Sitwellová, ktorá si údajne líhala do rakvy, […]

Ako by to vyzeralo, keby sa nejaká krajina od gruntu zmenila? Aké skutočné novinky by to prinieslo a ako by sa asi cítili občania takejto krajiny? Bolo by to jednoznačne pozitívne? Pred niekoľkými mesiacmi, keď grécka kríza jasne ukázala, že členstvo v eurozóne neznamená prístup k neobmedzeným pôžičkám za rovnakých podmienok ako Nemecko a Francúzsko, kríza zasiahla aj Taliansko. Veritelia odrazu od krajiny, čo roky podriemkavala v dekadencii, subvencovanej zadlženosťou, začali vymáhať neúnosne vysoké úrokové sadzby, akoby to bola dáka vratká ekonomika z Tretieho sveta, snažiaca sa získať pôžičky v cudzej mene. Bolo jasné, že čoskoro musí nastať dáka zmena. O následnej zmene vlády […]

Nie som si istý, či ako sedemdesiatnik rozumiem svetu viac než zamladi, alebo či mám každým dňom menej šajnu, čo sa okolo mňa deje. Tuším, že pravda bude kdesi uprostred, no nepomáha mi to v noci lepšie spať. Rovnako ako všetci iní som sa nazdával, že keď zostarnem, v dôsledku všetkého, čo som prežil a naučil sa, dosiahnem stav olympského pokoja a k najnovším správam dňa budem pristupovať s pobavením, ako k úryvkom zo zlých starých filmov, ktoré som videl viackrát, než je zdravé. No zatiaľ k tomu nedošlo. Môj nebohý otec v poslednom roku života tvrdieval, že konečne našiel dlho hľadaný […]

Málo krajín má lepší zdôvodnenie pre suverenitu a právny štát ako Ukrajina. Aj v dnešných časoch stačí vydať sa niekoľko kilometrov za hlavné mesto Kyjev – ako som to spravil ja pred niekoľkými týždňami – a porozprávať sa s dedinčanmi, ktorí si ešte pamätajú katastrofu roku 1933, keď Ukrajina bola sovietskou zväzovou republikou a vyše troch miliónov obyvateľov zomrelo hladom, pretože Stalin sa rozhodol zvaliť vinu za neúspechy vlastnej politiky kolektivizácie poľnohospodárstva na ukrajinský ľud. S týmito spomienkami sú zmiešané aj spomienky na nemeckú okupáciu , ktorá o necelých osem rokov priniesla druhú kampaň hladomoru spolu s notoricky známymi zločinmi holokaustu. […]

Ľudia čoraz menej píšu perom či ceruzou na papieri, dokonca aj tí, čo mali v škole hodiny krasopisu a čo si predtým takmer denne zaznamenali dáke to telefónne číslo alebo zoznam potravín, aby ich nezabudli kúpiť cestou domov na trhu a za týmto účelom mali vždy pri sebe niečo na písanie a niečo, kam si to mohli zapísať. V núdzovej situácii, keď sa nenašlo pero ani poznámkový blok, občas neváhali osloviť niekoho celkom cudzieho a požiadať ho o pomoc. Jedného chladného januárového rána som sa napríklad opýtal módne oblečenej dámy v strednom veku, ktorá stála s cigaretou pred vchodom budovy na Madison Avenue, či by […]

Trápia ešte ľudí obdobia nudy napriek nekonečnému zaujatiu počítačmi, smartfónmi a tabletmi? Je tu, samozrejme, televízia, ktorú majú mnohí Američania zapnutú dvadsaťštyri hodín denne. Je čoraz ťažšie nájsť si pokojné miesto, kde sa dá sadnúť a rozmýšľať. Dokonca aj v miestnych baroch, dávnych útočiskách introspektívnych samotárov, dnes obrovské televízne obrazovky, striedavo naladené na šport a táranie odvádzajú pozornosť od myšlienok. Akonáhle univerzitní študenti vyjdú z učební, v rukách sa im zjavia mobily a iPody, a tie si od nich vyžadujú plné sústredenie, takže okamžite prestanú vnímať okolitý svet. Predstavujem si, akoby sa Romeo a Júlia dnes prechádzali po Verone a posielali si esemesky, hoci si neviem […]

Kľúčovou historickou udalosťou v manifeste Andersa Breivika je zdanlivo kresťanská porážka Osmanskej ríše pri Viedni roku 1683. Breivik si predstavuje znovozrodenú Európu o štyristo rokov neskôr, roku 2083, a za jedného zo svojich hrdinov vyhlasuje poľského kráľa Jána Sobieského, ktorého jednotky sa významne prispeli k ukončeniu tureckého obliehania: „Ján III Sobieski a Svätá Liga úspešne ubránili Európu pred armádou vyše 150 000 moslimov.“ Podľa Breivika aj dnešnú Európu obliehajú moslimovia a ak ju chcú ubrániť, Európania sa musia uchýliť k „surovému, no potrebnému“ násiliu. Neprekvapuje, že Breivik nemá k európskym dejinám povedať nič iné ako banalitu. Plagiátorsky opakuje po Hannah Arendtovej, že ľudia, ktorí […]

Už je tu august a za celé leto som dostal len jednu pohľadnicu. Poslal mi ju priateľ, Európan, z cesty po Mongolsku (pokiaľ som to zo známky správne vydedukoval), proste mi napísal pozdrav a podpísal sa. Farebná fotografia na druhej strane zobrazuje púšť, prerušovanú niekoľkými vyprahnutými pahorkami bez akéhokoľvek náznaku vegetácie či známky života, a názov miesta je v písme, ktoré neviem rozlúštiť. Ale aj táto enigmatická pohľadnica ma nesmierne potešila. Môj známy, pomyslel som si, túto zásielku nechal na hotelovej recepcii, hodil do poštovej schránky alebo ju odniesol na miestnu poštu, a potom sa vydala na záhadnú a podľa všetkého veľmi […]