Jacqueline Rush Lee: Little Red Book (Devotion Series), 2008.
Andrew Miller, významný prozaik a najnovší nositeľ anglickej Literárnej ceny Costa, v januári v rozhovore poznamenal, že síce predpokladá, že prózu čoskoro budú ľudia čítať najmä na obrazovke, predsa však verí a dúfa, že ľudia neprestanú čítať beletriu na papieri. Vlani v októbri Julian Barnes v prejave pri prijímaní Man Bookerovej ceny tiež vyslovil nádej, že tlačené knihy prežijú. K rovnakému vyznaniu sa hlási aj Jonathan Franzen. A na univerzite, kde prednášam, sa niektorí profesori, mladí aj starí, pohoršujú pri predstave, že dakto číta poéziu na Kindli. Pokladajú to za svätokrádež.
Majú pravdu?
Obhajovať e-knihy z praktického hľadiska nie je ťažké. Text si môžeme kúpiť okamžite kdekoľvek na svete. Vydáme zaň menej peňazí. Nespotrebujeme žiaden papier, nezaberáme žiadne miesto. Bezdrôtová technológia Kindlu si zapamätá, kde sme prestali čítať, aj ak knihu otvoríme na inej čítačke. Veľkosť písmen môžeme prispôsobiť osvetleniu a svojmu zraku. Môžeme si vybrať typ písma podľa vlastného vkusu. Natlačení v metre obraciame stránku ľahkým dotykom palca. Ležiac v posteli si ušetríme problém s hrubým paperbackom, ktorý sa nám stále zatvára.
Nejde mi však len o praktický aspekt, ale najmä o zážitok z čítania ako takého, o naše obcovanie s textom. Čo sa títo literáti a literátky obávajú stratiť, keby mal papierový román skutočne zaniknúť? Istotne nie obálku, ktorá tak často býva studnicou zavádzajúcich obrazov a otravne premrštenej chvály. Istotne nie potešenie z toho, že sa prstami a očami môžeme dotýkať kvalitného papiera, takmer nemenné, či už čítame Jane Austenovú alebo Dana Browna. A hádam si klasickú literatúru neceníme vďaka kvalite papiera.
Je to tým, že v e-knihe nemôžeme nájsť určitý riadok, ktorého miesto na strane sme si zapamätali? Alebo je to tým, že s obľubou škriabeme pripomienky (pochvalné i znechutené) na okraj? Fakt je, že pri prvom stretnutí s e-knihou si uvedomíme, že sme nútení vzdať sa rozličných zvykov, že návyky, vytvorené rokmi čítania stratili platnosť. Nemôžeme si rýchlo nalistovať koniec kapitoly alebo sa pozrieť, či ten a ten zomrie teraz alebo neskôr. E-kniha celkovo nepraje listovaniu a hoci vďaka lište na spodku obrazovky ktorá ukazuje, koľko percent sme už prečítali máme akú-takú predstavu o tom, ako ďaleko sme sa dostali, chýba nám uspokojujúca váha samotnej veci (aké hrdé sú deti, keď sa prelúskajú prvou hrubou knihou!) či matematická radosť z čísel kníh (tati, dnes som prečítal 50 strán!). Môže tu vzniknúť problém pre vedcov: ťažko sa dá poriadne citovať bez uvedenia čísla strany.
Sú však tieto staré zvyky podstatné? Čo ak v skutočnosti odvádzajú pozornosť od samotného písaného slova? Neposkytovalo čítanie pergamenových zvitkov tiež určitý druh pôžitku, ktorý si nevieme predstaviť a ktorý nám ani trochu nechýba? Našli sa aj ľudia, čo lamentovali nad zánikom kaligrafie, keď sa knihy vďaka kníhtlači stali neosobnými. Niektorí boli presvedčení, že seriózni čitatelia nikdy neprestanú dávať prednosť ručne prepisovaným knihám.
Čo je základným rysom literatúry ako média a druhu umenia? Na rozdiel od maľby sa našim očiam nenaskytuje žiaden konkrétny obraz, nič čo by nám pod podmienkou, že nám rovnako dobre slúži zrak, poskytlo rovnakú radosť. Na rozdiel od sôch kniha nie je artefakt, ktorý sa dá obísť zo všetkých strán a ktorého sa možno dotknúť. Ak sa chcete dívať na literatúru, nemusíte nikam cestovať. Nemusíte stáť v rade alebo v tlačenici a nemusíte si robiť starosti, či budete mať dobré miesto. Na rozdiel od hudby sa nemusíte časovo prispôsobovať a prijať zážitok stabilnej dĺžky. Pri literatúre nemôžete tancovať, pospevovať si s ňou, alebo si ju odfotiť či nahrať video na telefón.
Literatúra pozostáva zo slov. Môžu byť hovorené alebo písané. Hovorené slovo môže byť vyslovené rôznou hlasitosťou, rýchlosťou či s rôznym prízvukom. V prípade tlače sa slová v podobe takého či onakého typu písma môžu vyskytovať na akomkoľvek materiáli, v akejkoľvek veľkosti. Joyce je Joyce, či je vysádzaný typom Baskerville alebo Times New Roman. Tlačené slová môžeme čítať akoukoľvek rýchlosťou a čítanie môžeme prerušovať ako často sa nám chce. Kto dokáže prečítať Odysea za dva týždne z neho neprečítal viac ani menej ako dakto, kto ho čítal tri mesiace či tri roky.
Jediné, čo je nemenné je poradie slov. Na texte môžeme zmeniť čokoľvek, okrem samotných slov a poradia, v akom vystupujú. Literárny zážitok nespočíva v žiadnom konkrétnom okamihu vnímania či telesného kontaktu s fyzickým predmetom (a ešte menej vo ‘vlastníctve’ dobre vyzerajúcich veľdiel, poukladaných v regáloch), ale v mysli, sledujúcej poradie slov od začiatku do konca. Viac ako všetky ostatné druhy umenia je literatúra materiálom čisto duchovným, je to takpovediac stelesnenie myšlienky. Báseň, ktorú sme sa naučili naspamäť je v našej mysli rovnakým literárnym dielom ako na stránke knihy. Literárny zážitok, spočívajúci v tom, že slová vyslovujeme v istom poradí, hoci aj potichu, bez toho, aby sme otvorili ústa, je možno ešte intenzívnejší než keby sme ich čítali v knihe. Je pravda, že vlastníctvom predmetu – Vojny a mier či Moby Dicka – a usporadúvaním klasických diel chronologicky či geograficky, získavame ilúziu, že ich ovládame: akoby sme teraz ‚získali‘; ‚strávili‘ či ‚umiestnili‘ kus kultúry. To je možno to, na čom si ľudia zakladajú. No v skutočnosti všetci vieme, že keď sa sled slov skončí a keď knihu zatvoríme, to čo v nás ostáva sa dá len veľmi ťažko, nádherne ťažko pomenovať, že je to bohatstvo (a niekedy aj podráždenie), ktoré nemá nič spoločné s ťažkým stohom papiera na našich regáloch.
Tým, že eliminuje všetky variácie vzhľadu a hmotnosti fyzického predmetu, ktorý držíme v rukách a ktorý nás odrádza od všetkého okrem sústredenia na to, kde sa práve nachádzame v slede slov (prečítaná strana zmizne, nasledujúca sa ešte neobjavila) nás e-kniha akoby ešte viac približovala k podstate literárneho zážitku. Rozhodne nám umožňuje obcovať so slovami, ktoré sa pred nami zjavujú a potom miznú bezprostrednejším a strohejším spôsobom než tradičná papierová kniha, práve preto, že nám nedovoľuje ukájať fetišizmus vykladaním stien slávnymi menami. Akoby sme sa oslobodili od všetkých vonkajškových a rušivých prvkov textu a sústredili sa na pôžitok zo samotných slov. V tomto zmysle je prechod od papierovej knihy k e-knihe porovnateľný s chvíľou, keď sme prešli od ilustrovaných detských kníh k verzii pre dospelých, kde na stránkach nie je nič okrem textu. Je to médium pre dospelých.
Ak k tomu pripočítate výhody prenášania e-kníh, ich medzinárodný dosah (bola by železná opona dokázala zastaviť e-knihy?), ich nezničiteľnosť (e-knihy nemožno páliť) a prísľub, že všetky knihy budú dostupné navždy a navyše za prijateľné ceny, bude sa vám zdať čoraz zvláštnejšie, že literáti tento nový úkaz nevítajú s otvoreným náručím.“