Zbohom pokoj / Esej

Foto: Thomas Hoepker / Magnum Photos

Foto: Thomas Hoepker / Magnum Photos

Nie som si istý, či ako sedemdesiatnik rozumiem svetu viac než zamladi, alebo či mám každým dňom menej šajnu, čo sa okolo mňa deje. Tuším, že pravda bude kdesi uprostred, no nepomáha mi to v noci lepšie spať. Rovnako ako všetci iní som sa nazdával, že keď zostarnem, v dôsledku všetkého, čo som prežil a naučil sa, dosiahnem stav olympského pokoja a k najnovším správam dňa budem pristupovať s pobavením, ako k úryvkom zo zlých starých filmov, ktoré som videl viackrát, než je zdravé. No zatiaľ k tomu nedošlo. Môj nebohý otec v poslednom roku života tvrdieval, že konečne našiel dlho hľadaný pokoj vďaka tomu, že prestal čítať noviny a pozerať televíziu. Už vtedy, hoci som mal o tridsať rokov menej ako on, som vedel, čo tým chce povedať. To, čo stúpenci sadomazochizmu spôsobujú svojmu telu je nič v porovnaní s mukami, aké ľudia, závislí od správ a politických komentárov uštedrujú svojej mysli takmer každú hodinu každého dňa.

Môj vlastný neúmerný záujem o to, čo vyvádzajú šialenci na každom konci sveta, súvisí s mojím detstvom. Ako trojročnému mi v Belehrade začali padať na hlavu nemeckú bomby. Ako sedemročný som bol pre mňa bežný pohľad na mŕtvoly, ležiace na uliciach, visiace z telefónnych stĺpov či pohodené v priekopách s podrezaným hrdlom. Ako všetky deti, vyrastajúce cez vojnu v okupovanom meste, som si z toho nič nerobil. S bohorovným pokojom som sediac v troskách vyfajčil svoju prvú cigaretu, vozil sa s kamarátom na ruskom tanku a pozeral sa, ako školník po oslobodení vešal na stenu našej triede vešal portréty Marxa, Stalina a maršála Tita.

Neskôr, keď som sa stal vysídlencom a jedným z miliónov ľudí, potácajúcich sa z jednej krajiny do druhej, učil sa jeden jazyk za druhým, trápil sa s výslovnosťou v škole alebo keď som sa na ulici pýtal na cestu, snažil sa naučiť čítať a pochopiť dejiny nového miesta, som sa bál, že znovu vypukne vojna a že mi na hlavu budú padať ešte väčšie bomby; neskôr, keď som vyrástol, som sa zas triasol, že ma odvedú k vojsku a pošlú na druhý koniec sveta umierať za vec, ktorá nedávala zmysel ani mne ani množstvu ďalších ľudí, schopných uvažovať — to všetko prispelo k tomu, že som cítil potrebu vedieť, čo za plány nám kujú za chrbtom.

Nesmiem zabudnúť ani na to, že ma v mladosti obklopovali politickí emigranti, čo zažili Stalina alebo Hitlera, ba niektorí obidvoch, a nikdy preto neprestali byť bdelí. Aj po dvadsiatich či tridsiatich rokov v Spojených štátoch sa zdalo, že majú pod posteľou zbalený kufor a že sú pripravení okamžite utiecť v prípade, že sa k moci dostanú hipisáci alebo dáka odroda amerických fašistov.

Na ich veľké šťastie sú už všetci dávno mŕtvi, takže si nemôžu prečítať najnovší komentár alebo počúvať, ako sa člen Kongresu či senátor dožaduje rovnakých policajných opatrení, pred ktorými sa im len-len podarilo utiecť. Určite by sa zhrozili a boli by deprimovaní z pohľadu na to, ako vláda krajiny, ktorá im prirástla k srdcu obmedzuje slobody, špehuje svojich občanov, militarizuje políciu, neobmedzene zadržiava cudzincov aj Američanov bez toho, aby musela dokázať ich vinu a ako postupne začína obdivovať a prijímať spôsob myslenia autoritárskych režimov, ktorými kedysi pohŕdala. Určite by im neušlo, že niektorí ich americkí spoluobčania, čo nadšene schvaľujú trest smrti a mučenie a ľudí, demonštrujúcich proti Wall Streetu nazývajú všivavými a degenerovanými darebákmi, nie sú o nič lepší od tých, ktorých poznali v starej vlasti a že sú rovnako ochotní perzekvovať, väzniť ba dokonca aj vraždiť, ak sa to od nich bude vyžadovať (som presvedčený, že ľudia, čo tlieskajú smrti, milujú nekonečnú vojnu a zbožňujú strelné zbrane sú toho schopní). Moja matka, ktorá nespomínala nič iné ako ťažkosti a bola presvedčená, že bude ešte horšie, by teraz povedala, veď som ti to už dávno hovorila.

Jej generácia sa aspoň nemusela kváriť s internetom. Dnes ráno som napríklad počas surfovania na webe zistil, že všetci naši významní politickí komentátori sa zhodujú na tom, že k takzvanej „veľkej dohode“, ku ktorej sa našim dvom politickým stranám nepodarilo dospieť tohto leta a potom zas v novembri, musí skôr či neskôr dôjsť. Buď si starigáni ako ja pritiahnu opasky, prestanú v zime kúriť, vzdajú sa zvyšovania sociálnych dávok, nebudú utekať k lekárovi, len čo ich niekde niečo zabolí a nechajú si v ústach zhniť a vypadať zuby, alebo Spojené štáty nebudú mať dosť peňazí na to, aby viedli vojny a zachraňovali veľké banky.

Nič z toho neprekvapí nikoho, kto dáva pozor a vie, že náš politický systém už dávno stratil schopnosť riešiť reálne problémy tejto krajiny. Spomínam si, že kedysi v sedemdesiatych rokoch som začul, ako sa istý podgurážený postarší podnikateľ v reštaurácii sťažuje svojej spoločníčke: „Americkí robotníci sú pridrahí a nemajú budúcnosť. V Ázii môžem zarobiť oveľa viac než v Pittsburghu.“ Netušil som však, že naše vládnuce elity budú mať tak naponáhlo vykašľať sa na nás ostatných, nielen robotníkov a starých ľudí, ale aj mládež, bez toho, aby sa v nich čo len pohlo svedomie. Dnes už dúfam len, že sa mi na staré kolená všetko v hlave poplietlo a že za druhého funkčného obdobia prezidenta Obamu, či prvého obdobia Mitta Romneyho alebo Newta Gingricha, sa v našej krajine všetko zas na dobré obráti.

Tak dovtedy, Štastné a Veselé!

Text vyšiel na blogu The New York Review of Books.