Neapol, 1949. Foto: Herbert List / Magnum Photos
Ako by to vyzeralo, keby sa nejaká krajina od gruntu zmenila? Aké skutočné novinky by to prinieslo a ako by sa asi cítili občania takejto krajiny? Bolo by to jednoznačne pozitívne? Pred niekoľkými mesiacmi, keď grécka kríza jasne ukázala, že členstvo v eurozóne neznamená prístup k neobmedzeným pôžičkám za rovnakých podmienok ako Nemecko a Francúzsko, kríza zasiahla aj Taliansko. Veritelia odrazu od krajiny, čo roky podriemkavala v dekadencii, subvencovanej zadlženosťou, začali vymáhať neúnosne vysoké úrokové sadzby, akoby to bola dáka vratká ekonomika z Tretieho sveta, snažiaca sa získať pôžičky v cudzej mene. Bolo jasné, že čoskoro musí nastať dáka zmena. O následnej zmene vlády a drastických rozpočtových opatreniach sa už toho dosť popísalo v množstvách novín. Mňa viac než čísla a trhy ma zaujíma otázka, nakoľko tieto opatrenia môžu skutočne dlhodobo zmeniť vzťahy medzi Talianmi a ich vzťah k štátu.
Keď som pred tridsiatimi rokmi prišiel do Talianska, veľa sa hovorilo o zmenách. Nachádzali sa vždy v blízkej budúcnosti, no nikdy v prítomnosti. Všeobecne bola akceptovaná paradigma, že Taliansko je “nenormálna” a v mnohých ohľadoch archaická spoločnosť, ktorá sa už-už stane normálnou a zaradí sa medzi mocné demokracie Severnej Európy – akoby tento model bol čímsi prirodzeným.
Cudzinec, ktorý sa chce zúčastniť talianskeho života, si čoskoro uvedomí, že je to krajina pre zasvätených.
Možno spomenúť niekoľko vlastností, v ktorých spočívala a naďalej spočíva “osobitosť” Talianska: patrí k nim tradícia lojálnosti voči regiónu, nie štátu (ktorú zhoršuje mimoriadne centralizovaná vláda); vysoký stupeň organizovanej (no nie obvyklej) kriminality; moc rodiny vo všetkých sférach života, no predovšetkým v ekonomike; melodramatická asertívnosť pracovnej sily vo všetkých odborných, komerčných a odborových odvetviach, či sa jedná o taxikárov, lekárnikov alebo pracovníkov oceliarskeho priemyslu; talent komplikovať život byrokraciou a následné komplikácie si zjednodušovať obchádzaním predpisov a drobnou korupciou; množstvo politických strán so silnými ideologickými alebo regionálnymi tendenciami; cirkev so sklonom podkopávať a nie posilňovať lojálnosť obyvateľov voči štátu; všeobecná tendencia podnecovať rozkol medzi oficiálnou verziou udalostí a ich skutočným priebehom, medzi pravidlami a praxou, zdaním a realitou a potom z tohto rozkolu ťažiť. Cudzinec, ktorý sa chce zúčastniť talianskeho života – kúpiť si dom, uplatniť sa na univerzite, zabezpečiť deťom vzdelanie v štátnom školstve – si čoskoro uvedomí, že je to krajina pre zasvätených. Ak chcete správne vyplniť formulár, nikdy nestačí prečítať si návod. Potrebujete mať pri sebe niekoho, kto vám ho vysvetlí.
Pri pohľade na tento zoznam nie je ťažké rozoznať, že sa z neho vynára istý model a pochopiť, aké problémy z neho vyplývajú. Úzko vymedzené kolektívne identity (rodiny, politické strany, odborné združenia, lokálpatriotizmus, náboženské skupiny) sú síce samy o sebe obdivuhodné, oslabujú však schopnosť národa vytvoriť hierarchiu priorít pre spoločné dobro, keď už pre nič iné tak preto, lebo aj vláda je obvykle len zlepencom frakcií. Vytvoriť legislatívu proti záujmovým skupinám je vždy ťažké; v Taliansku je to takmer nemožné: existuje tu jednoducho priveľa skupín, ktorých existencia závisí od toho, že všetko ostane pri starom. Viac než obyvateľov iných krajín sa Talianov zmocňuje pocit zúfalstva a bezmocnosti, keď sú tieto skupiny ohrozené.
No svet sa napriek tomu neustále mení a skôr či neskôr sa s ním zmeníme aj my. Otázka, ktorá vyvoláva úzkosť Talianov teda znie, ako sa prispôsobiť zmenám tak, aby všetko ostalo v podstate nezmenené, to jest, tak aby komunita, do ktorej patrím, mohla naďalej fungovať? Z makroekonomického hľadiska v Taliansku za posledné desaťročia fungoval nasledovný model: reštriktívne opatrenia, byrokracia a veľkorysá, hoci rozhodne nie jednotná či spravodlivá sociálna politika (najmä dôchodky) mali za následok nízku produktivitu, rastúcu verejnú zadlženosť a nevyrovnaný obchod. Negatívne dôsledky tohto všetkého sa v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch “naprávali” pravidelnou devalváciou, s platmi a dôchodkami, viazanými na infláciu, čo oživovalo export, zatiaľ čo všetky odborové združenia si udržali svoje postavenie.
Potom prišla Európska menová únia a nakoniec euro. Ak sa Taliansko chcelo udržať v skupine privilegovaných európskych obchodných partnerov, muselo prijať menu, nad ktorou nemalo kontrolu, menu, ktorá sa nedala devalvovať. Bolo treba nájsť dáke východisko. Po roku 2000 bola prijatá reforma pracovného práva, ktorá zachovala všetky dovtedy získané privilégiá, predovšetkým neotrasiteľnú pracovnú istotu zamestnancov so stálymi zmluvami, zatiaľ čo zamestnávatelia dostali možnosť ponúknuť krátkodobé zmluvy za veľmi nízke (alebo žiadne) mzdy mladým ľuďom, vstupujúcim na trh. Títo mladí ľudia mali zaručiť flexibilitu a produktivitu, ktorú status quo nebol ochotný prijať. V dôsledkom po desiatich rokoch medzi mladými vládne 30-percentná nezamestnanosť a vyrástla celá generácia ľudí, ktorých jediná skúsenosť so zamestnaním je neustála frustrácia až poníženie. No obeť, ktorú priniesli nestačila. Akonáhle vypukla svetová finančná kríza Taliansko dostalo nálepku rizikového dlžníka, stagnujúcej ekonomiky s nízkou produktivitou a predovšetkým krajiny na scestí.
V novembri 2011, keď situácia začala vyzerať čoraz zúfalejšie, si prezident Giorgio Napolitano, starnúci bývalý komunista, zavolal superkatolíckeho profesora ekonomiky Maria Montiho a začal sa veľký experiment: vznikla vláda, ktorá má podporu všetkých politických strán, ale jej ministri nie sú politikmi ani poslancami, sú to jednoducho odborníci vo svojej oblasti, o ktorých možno dúfať, že budú imúnni voči lobistom, keďže netúžia, aby ich znovu zvolili. Skrátka, ide o to, spraviť niečo pre všeobecné dobro.
Nič z toho nie je nové. Jednou z radostí, aké poskytuje život v krajine, ktorú ste spočiatku takmer nepoznali je postupné oboznamovanie sa s dejinami a kultúrou, potrebné na to, aby ste sa začali vyznať vo svete, na ktorý sa chcete adaptovať. Cez čítanie, prekladanie, vyučovanie a písanie začínate chápať, ako sú veci poprepájané; súčasne sa do nich sám zaangažujete natoľko, že sa už nemôžete pokladať za nestranného outsidera. Keď som rešeršoval Peniaze Mediciov, knihu o mediciovskej banke v 15. storočí, zistil som, že mnohé prejavy súčasnej talianskej spoločnosti už existovali vo Florentínskej republike: krátkodobé a rozdelené vlády, veľká nejasnosť ohľadom toho, kde je skutočné centrum moci, obsedantná snaha rovnako si pripútať rozličné cechy a zemepisné oblasti, obrovské problémy s vymáhaním daní, atď. Neskôr, pri prekladaní Machiavelliho, som narazil na princíp, podľa ktorého Taliansko možno zjednotiť len vtedy, ak bude celá krajina vážne ohrozená zvonku. V auguste 1480 pápežské štáty Neapol, Florencia a ďalšie prestali vzájomne bojovať, aby odrazili turecký útok na juhovýchodnom pobreží krajiny, ktorý si vyžiadal 12 000 mŕtvych a 10 000 odvlečených do otroctva. Takáto jednota je však vždy chápaná ako čosi krátkodobé a po skončení výnimočných udalostí ju žiadna skupina nesmie využiť na to, aby presadila vlastnú moc nad ostatnými. Mnohí talianski politici žiadali, aby sa ministri súčasnej vlády odborníkov zaviazali, že v nadchádzajúcich voľbách nebudú kandidovať.
Vyjde im to tento raz? Monti má asi rok a pol do konca funkčného obdobia a ešte ho čaká obrovské množstvo práce. Začal škrtmi a fiškálnymi opatreniami, ktoré by mohli uspokojiť trhy: ráznou dôchodkovou reformou a daňou za vlastníctvo nehnuteľností. Teraz sa pokúša zlomiť moc desiatok kartelov — právnici, lekári, vodiči kamiónov, taxikári a lekárnici už pochopiteľne ohlásili, že budú štrajkovať. Potom sú na rade radikálnejšie a hlbšie reformy: pracovné právo, volebný systém. A to všetko má údajne sprevádzať seriózna snaha prinútiť ľudí, aby platili dane. Obrovský počet živnostníkov v súčasnosti priznáva menej než tretinu príjmov; situácia, keď existuje tak obrovský rozdiel medzi životným štýlom a oficiálne priznanými zárobkami mohla vzniknúť len ak úrady prižmúrili oči. Zdá sa, že Monti je rozhodnutý niečo s tým urobiť.
Všetky tieto kroky sú v podstate výzvou k Talianom, aby zmenili mentalitu, aby prejavili lojálnosť voči štátu. Giordano Bruno Guerri roku 1993 v publikácii Io ti assolvo (Dávam ti rozhrešenie) zozbieral reakcie kňazov, ktorým sa spovedal z množstva rozličných hriechov, medzi iným z neplatenia daní. Nejeden mu navrhol, že by svoj zločin mohol vynahradiť príspevkami cirkvi. Predstava, že sa nedopúšťam ničoho zlého, ak oberám štát o peniaze, aby som ich mohol dať dákemu inému dobrému kolektívu, napríklad svojej politickej strane, svojmu odborovému zväzu, svojej rodine — hoci samozrejme značná časť skončí v mojom vrecku – je jedným zo základných článkov viery, ktoré sa nová vláda snaží zmeniť.
Je to možné? Je napríklad možné, že sa v Taliansku zrodí meritokracia? Že človek bude môcť začať veriť, že jeho kolega či kolegyňa dostal miesto preto, že svoju prácu robí dobre, že jedného dňa už nebude treba uvažovať o tom, kto je pod koho “ochranou”? Nevychádzam z úžasu. A aj keby sa to nestalo, vyvstáva rovnako úžasná otázka: ako môže Taliansko konkurovať v čoraz otvorenejšom svete, ak sa nezbaví vzťahov tohto typu?
Čitatelia mojich posledných článkov o svetovej literatúre a prekladoch sa možno nazdávajú, že tento posledný s nimi vôbec nesúvisí. Nie je to tak. Profesor Vittorio Coletti v nedávno vydanom literárno-kritickom diele Romanzo mondo (Svetový román) hovorí o homogenizácii európskeho románu v druhej polovici 20. storočia, ktorá nastala v dôsledku toho, že “postupne vzniká viac podobností než rozdielov medzi mnohými národmi”. Ďalej tvrdí, že sa “blíži chvíľa, keď príbeh, rozprávaný v Berlíne sa nebude veľmi líšiť od príbehu, odohrávajúceho sa v Lisabone.” Ja sa prikláňam k názoru, že táto homogenizácia je skôr dôsledkom snahy autorov osloviť medzinárodné obecenstvo než, že udalosti či osobnosti parlamentu v takom Ríme sa skutočne podobajú tým v Paríži či Londýne. Taliani majú svoju vlastnú individualitu, vlastný prístup k medziľudským vzťahom a ku skupinám, v ktorých sa pohybujú.
Dočkáme sa teda toho, že prozaici začnú rozprávať, ako ľudí zmenila globalizácia, kríza zadlženosti či Montiho revolúcia, alebo ako ľudia odolávali zmenám a naďalej sa správali tak ako predtým? A budú takéto romány určené talianskym čitateľom ako súčasť neustávajúcej národnej debaty – ako v prípade Geparda od Giuseppeho Tomasiho di Lampedusa – alebo použijú typicky taliansky prístup k rozprávaniu na pobavenie medzinárodného obecenstva, ktoré sa bude môcť usmievať a krútiť hlavou nad Berlusconiho háremom či nad rodákmi neslávne známeho Francesca Schettina, kapitána potopenej Concordie. Hoci zapríčinil jednu z najidiotskejších lodných katastrof všetkých čias, nehovoriac o smrti asi tridsiatky cestujúcich, Schettina po návrate do jeho rodného mesta Meta di Sorrento (na južnom brehu Neapolského zálivu) vítali davy s oslavnými transparentami a spolu s farárom sa sťažovali, že negatívnu reakciu médií spôsobili všeobecné predsudky voči ich komunite. “Niet Taliana,” sucho poznamenal Giacomo Leopardi roku 1826 “ktorého by všetci rovnako obdivovali či odsudzovali.”
Otázka, komu je román adresovaný je naďalej dôležitá: kým Taliani chápu, čo cítia Schettinovi rodáci, pretože sú ohrozené ich vlastné lokálne väzby; u čitateľov v iných krajinách to možno vyvolá len pobavenie.