Archives of American Art / Smithsonian Institution
Ľudia čoraz menej píšu perom či ceruzou na papieri, dokonca aj tí, čo mali v škole hodiny krasopisu a čo si predtým takmer denne zaznamenali dáke to telefónne číslo alebo zoznam potravín, aby ich nezabudli kúpiť cestou domov na trhu a za týmto účelom mali vždy pri sebe niečo na písanie a niečo, kam si to mohli zapísať. V núdzovej situácii, keď sa nenašlo pero ani poznámkový blok, občas neváhali osloviť niekoho celkom cudzieho a požiadať ho o pomoc. Jedného chladného januárového rána som sa napríklad opýtal módne oblečenej dámy v strednom veku, ktorá stála s cigaretou pred vchodom budovy na Madison Avenue, či by mi nepožičala ceruzu. Moja prosba sa jej vôbec nezdala byť čudná a ochotne jej vyhovela. Z kabelky vytiahla ceruzku veľkosti zápalky, ja som z vrecka vytiahol malý blok a keďže sa nemôžem celkom spoliehať na svoju pamäť, zaznamenal som si zopár veršov, ktoré mi už hodinu pri prechádzke ulicami vírili hlavou. Dnes by asi pofajčievala a pritom by zízala na iPhone alebo Blackberry a ani vo sne by mi nenapadlo požiadať ju o ceruzu.
Malé notesy, o akých píšem, ešte dostať v papiernictvách (tie od firmy zvanej Moleskine sa vyskytujú v rozličných veľkostiach a farbách), takže niekto do nich ešte musí čmárať, pokiaľ ich ľudia nekupujú len z nostalgie za minulosťou, ale už do nich nepíšu, lebo majú priveľkú konkurenciu. Nepopieram, že smartfón je užitočná mnemotechnická pomôcka a sám ho na tento účel používam. No nepokladám ho za prívetivého dôverníka, ktorého by som poveril zložitejšou úlohou ako pripomenutie, že si mám vyzdvihnúť z čistiarne nohavice alebo urobiť pre mačku termín u veterinára. Ak sa vás zmocní túžba zapísať si ucelenú myšlienku, v peknom notese to má hneď väčšiu úroveň. Dokonca aj zdrap papiera a zbytok ceruzky sú vhodnejšie na filozofovanie než keď naťukáte tie isté slová do počítača, pretože vypísať slovo ručne, písmenko po písmenku, je oveľa uvedomelejší proces, ktorý vás skôr inšpiruje danú myšlienku neskôr obmieňať či rozvádzať.
Malé notesy sa zídu aj vtedy, keď si chcete vypísať alebo zhrnúť niečo z knihy, ktorú čítate. Raz, keď som sa prehraboval v knižnici, náhodne som otvoril knihu na polici a narazil som na pasáž o Francúzsku v 30-tych rokoch 19. storočia od Charlesa Fouriera, francúzskeho utopického filozofa, v ktorej píše o nečestných obchodných transakciách, o nude a klamstvách rodinného života, o núdzi drobných roľníkov, o útrapách chudobných a nemajetných ľudí vo veľkých mestách, o holej chamtivosti ako zle, o zanedbávaní geniality, o utrpení detí a starcov, o nezmyselnosti vojny, o donucovacích mechanizmoch spoločnosti, vydávajúcich sa za zákony, o etike a výhodách civilizácie. Nie je to neuveriteľné? Pomyslel som si. Všetko, čo tento muž povedal pre sto osemdesiatimi rokmi platí dnes o nás. Neostávalo mi nič iné ako zapísať si to, aby som svojim priateľom mohol dokázať, že sa nič nikdy nemení.
Každý, vrátane majiteľov týchto notesov, v nich určite nájde zápisky, nad ktorými si bude lámať hlavu alebo za ktoré sa bude trochu hanbiť a prekvapia ho ďalšie, na ktoré zabudol (ako božské jedlo v reštaurácii, ktoré si dal tú námahu zaznamenať do detailu, so všetkými chodmi a prísadami); občas na neho spraví veľký dojem dáka pôsobivá pasáž, ktorá nie je v úvodzovkách, takže si nebude istý, či ju má pripísať sebe alebo niekomu oveľa múdrejšiemu, vtipnejšiemu či výrečnejšiemu, koho vtedy práve čítal. Kto sa opýtal: Je dnes na svete percentuálne viac idiotov než v predchádzajúcich érach ľudstva? Kto opísal istú knihu ako autoerotickú klasiku? Kto povedal: Naša slepota nám bráni v tom, aby sme videli naše šialenstvo? Kto si všimol, že všetky osly vyzerajú smutne? Hovoril o ohyzdnom uväznení poézie v jazyku? Nazval Spojené štáty ríšou, ktorá hľadá cintorín? Opísal niekoho ako chválorečníka mučenia? Prirovnal náš politický systém k bordelu, kde sa naši zvolení predstavitelia predvádzajú nahí pred obecenstvom sediacich generálov, fundamentalistických kňazov a bankárov? Kto povedal: Oko vie veci, ktoré ústa nevedia povedať?
Nemám potuchy, ale tuším, že to všetko som nepovedal ja. Alebo žeby predsa? Nebudem sa trápiť úvahami o ich autorstve, keďže mám kopu ďalších notesov plných podobne záhadných záznamov a zapĺňam stále ďalšie a ďalšie, dňom i nocou – dokonca aj v reštauráciách, kde sa občas personál naľaká a začne sa správať oveľa vľúdnejšie pod mylným dojmom, že som kritik reštaurácií v službe, a začne mi znášať na stôl rôzne špecialitky od šéfkuchára. Dúfam, že notesy, ktoré vídavam v papiernictvách, obchodoch s kartami a kníhkupectvách slúžia podobným účelom. Len si predstavte, ak si ich odložíte, vaše vnúčatá budú môcť o päťdesiat rokov čítať perly vašej múdrosti, čo by bolo oveľa ťažšie, keby ste sa rozhodli zveriť ich výlučne smartfónu, ktorý ste si včera kúpili.