Plagátu s fotografiou Julie Tymošenkovej a heslom Koniec politických represií.
Foto: Sergei Supinsky / Getty Images
Málo krajín má lepší zdôvodnenie pre suverenitu a právny štát ako Ukrajina. Aj v dnešných časoch stačí vydať sa niekoľko kilometrov za hlavné mesto Kyjev – ako som to spravil ja pred niekoľkými týždňami – a porozprávať sa s dedinčanmi, ktorí si ešte pamätajú katastrofu roku 1933, keď Ukrajina bola sovietskou zväzovou republikou a vyše troch miliónov obyvateľov zomrelo hladom, pretože Stalin sa rozhodol zvaliť vinu za neúspechy vlastnej politiky kolektivizácie poľnohospodárstva na ukrajinský ľud. S týmito spomienkami sú zmiešané aj spomienky na nemeckú okupáciu , ktorá o necelých osem rokov priniesla druhú kampaň hladomoru spolu s notoricky známymi zločinmi holokaustu. Vo svete, kde potraviny boli vzácnym strategickým zdrojom, v dôsledku Stalinovej a Hitlerovej spoločnej posadnutosti ukrajinskou “obilnicou” zahynuli milióny Ukrajincov.
Ukrajina sa oddávna nachádza na rozmedzí veľkých mocností.
Približne osem desaťročí po hladomore roku 1933 a dve desaťročia po rozpade ZSSR už nie sú strategickým zdrojom, ktorý púta Ukrajinu k Moskve ako aj k Berlínu potraviny, ale zemný plyn. Základom geopolitického významu Ukrajiny je systém sovietskych plynovodov, ktorými zemný plyn prúdi zo Sibíre do Európy. Podmienky obchodu so zemným plynom sú kľúčovou otázkou rusko-ukrajinských vzťahov a zárobkové príležitosti, ktoré z nich vyplývajú sú magnetom pre ukrajinských postsovietskych oligarchov. Skôr, než sa Julia Tymošenková, najznámejšia ukrajinská politička, preslávila vymycovaním korupcie v obchode so zemným plynom, prišla k svojim miliónom práve v rámci tohto obchodu. Ako predsedkyňa vlády po demokratickej Oranžovej revolúcii začiatkom roku 2009 podpísala dohodu s Kremľom o cenách a dodávkach zemného plynu z Ruska. V procese, nad ktorým dohliadal jej hlavný súper, súčasný prezident Viktor Janukovyč, teraz Júliu Tymošenkovú kvôli tejto dohode odsúdili za „zneužitie moci“ na sedem rokov do väzenia. Julia Tymošenková podpísala zmluvu roku 2009 po tom, ako Rusko zastavilo všetky dodávky zemného plynu do Ukrajiny i do krajín na západ od Ukrajiny. Všetko nasvedčovalo tomu, že dohodou, ktorú uzavrela s ruským premiérom Vladimírom Putinom sa rozmotalo celé klbko protichodných tvrdení o krádeži zemného plynu a neplatení dlhov. Viktor Janukovyč bol v tom čase v politickom ústraní, keďže prehral prezidentské voľby roku 2005 aj vďaka tomu, že Tymošenková a iní poukázali na volebné podvody, ktorých sa dopustili jeho zástancovia. Jedného z jeho najbližších poradcov, Dmytra Firtaša, mnohí pokladajú za najväčšieho osobného súpera Tymošenkovej. Možno nie náhodou dohoda, ktorú Tymošenková podpísala s Putinom, pripravila Firtašovu firmu o monopol na prepravu zemného plynu cez Ukrajinu. Teraz, keď je Tymošenková vo väzení a Janukovyč pri moci sa Firtašova pozícia značne posilnila. Proces s Tymošenkovou zaujal svetovú pozornosť, je to však len posledná ukážka prehmatov Janukovyčovho režimu. Základným problémom Ukrajiny, ktorého riešenie Janukovyč sľuboval vo volebnej kampani roku 2010 je korupcia. Zatiaľ však dosiahol pravý opak. Jeho opatrenia oslabili deľbu moci, ktorá relatívne dobre fungovala odkedy Ukrajina r. 1991 získala samostatnosť. Keď sa zdalo, že kandidáti z jeho Strany regiónov by mohli prehrať voľby, odložil ich termín na neskôr. Daňový úrad a daňovú políciu využíva na perzekvovanie svojich protivníkov. Bývalý minister vnútra je už desať mesiacov vo väzení bez toho, aby ho postavili pred súd. A prezident sústredil kontrolu nad ukrajinským priemyslom a plynovodmi v rukách boháčov z doneckej oblasti, ktorí ho podporujú. Začiatkom jesene tohto roku mala Ukrajina podpísať Asociačnú dohodu. Tá mala otvoriť trhy Európskej únie pre ukrajinský export a stať sa symbolickým krokom k členstvu v EU. Momentálne je však európska integrácia oveľa menej pravdepodobná. Janukovyč mal navštíviť Brusel, no po vynesení rozsudku nad Tymošenkovou pozvanie stiahli (namiesto toho odcestoval do Havany podporiť ekonomické vzťahy s Kubou). Vzhľadom na súčasné európske problémy sú mnohí významní politici EÚ iste vďační, že majú o jednu starosť menej. Dotklo sa to však aj tých pár najvyšších európskych predstaviteľov, ktorí podporujú integráciu Ukrajiny do Európskej Unie, ako Carl Bildt vo Švédsku či Radek Sikorski v Poľsku. A podľa vyhlásenia, ktoré koncom októbra vydalo Poľsko, Maďarsko a Česká republika, tieto tri krajiny na východe Únie, v ktorých strategickom záujme je vstup Ukrajiny do EU nepredpokladajú, že v súčasnej situácii môže byť podpísaná Asociačná dohoda. Ani ukrajinsko-ruským vzťahom prípad Tymošenkovej nepomohol. Najpovrchnejšie západné analýzy dávajú ukrajinské autoritárstvo do súvislosti s proruskými postojmi ukrajinských predstaviteľov, v skutočnosti je však situácia oveľa zložitejšia. Je síce pravda, že počas Oranžovej revolúcie sa Rusko postavilo za Janukovyča a proti Tymošenkovej. To však zďaleka neznamená, že Putin dnes zastáva rovnaký názor. Koniec koncov, obchodnú dohodu, ktorú ukrajinské súdy nedávno vyhlásili za zločinnú, vyjednal sám Putin. Nazdáva sa Janukovyčov režim, že bude môcť podmienky tejto dohody zmeniť? Ťažko si možno predstaviť, čím by pri takomto vyjednávaní mohol argumentovať. Čoskoro po nástupe do prezidentskej funkcie Janukovyč pristal viac-menej na všetko, čo Moskva vyžadovala od Ukrajiny, v prvom rade Rusku poskytol všetky práva na využitie námorného prístavu v Sevastopole na najbližšie štvrťstoročie. Rusko bude teraz žiadať čosi, čo Janukovyč nemôže pripustiť: kontrolu nad ukrajinským priemyslom a plynovodmi – čiže presne tie aktíva, vďaka ktorým zbohatli Janukovyčovi hlavní prívrženci. Janukovyčov diplomatický postoj je preto pre všetkých zúčastnených veľmi priehľadný. Rusom sa vyhráža, že Ukrajina vstúpi do Európskej únie, no súčasne to znemožňuje tým, že väzní Tymošenkovú. Európanom hrozí zbližovaním s Ruskom, hoci dnes už každý, kto sa v Bruseli zaoberá ukrajinskými záležitosťami vie, že jeho sponzori to nemôžu pripustiť. Ukrajinská zahraničná politika je preto dvojitý blaf a skutočné nebezpečenstvo väzí v tom, že jej architekt si neuvedomuje, aké to môže mať dôsledky a čoskoro sa ocitne bez alternatív. Drvivá väčšina Ukrajincov – ku ktorým patrí aj takmer všetci Janukovyčoví sponzori – si zatiaľ praje, aby ich krajina vstúpila do Európskej únie. Ukrajina sa oddávna nachádza na rozmedzí veľkých mocností. Súčasná situácia je však odlišná tým, že je to teraz nezávislý štát a leží na rozmedzí dvoch hlboko rozličných prístupov k medzinárodným vzťahom. Európska Únia nemá najmenší záujem prijať Ukrajinu v jej dnešnej podobe, mohla by však mať záujem na tom, aby sa jej členom stal usporiadaný sused, dodržujúci zákony, akým sa jedného dňa Ukrajina môže stať. Rusko nemá najmenší záujem na tom, aby sa z Ukrajiny stal právny štát, chce však vyvíjať vplyv na jeho území v rámci snahy o kontrolu nad rozdeľovaním prírodných zdrojov a o obnovenie svojej moci v post-sovietskom priestranstve. Je možné, že Janukovyč skutočne nechápe, že Európskej Únii záleží viac na zákonnosti než na území; preto sa môže stať, že ho vlastná slabosť vženie do sféry vplyvu Ruska, ktoré na rozdiel od EÚ neuvažuje v tradičných geopolitických kategóriách. Bol by to celkom prirodzený dôsledok Janukovyčovho vnímania politiky ako osobnej záležitosti – ako otázky súperenia o bohatstvo a pomsty. Štátnosť však v určitom momente musí znamenať, že krajina je ochotná akceptovať isté zásady. Napriek tomu, čo si Janukovyč asi nahovára, by mal Tymošenkovú prepustiť nie preto, že Západ ju má rád a jeho nie. Mal by ju prepustiť preto, lebo by tým dokázal, že z Ukrajiny sa môže stať právny štát. A práve to Ukrajinci potrebujú najviac zo všetkého.
Text vyšiel na blogu The New York Review of Books.