Auvergne. Cantal. Máj 1991. Foto: Jean Gaumy / Magnum Photos
Trápia ešte ľudí obdobia nudy napriek nekonečnému zaujatiu počítačmi, smartfónmi a tabletmi? Je tu, samozrejme, televízia, ktorú majú mnohí Američania zapnutú dvadsaťštyri hodín denne. Je čoraz ťažšie nájsť si pokojné miesto, kde sa dá sadnúť a rozmýšľať. Dokonca aj v miestnych baroch, dávnych útočiskách introspektívnych samotárov, dnes obrovské televízne obrazovky, striedavo naladené na šport a táranie odvádzajú pozornosť od myšlienok. Akonáhle univerzitní študenti vyjdú z učební, v rukách sa im zjavia mobily a iPody, a tie si od nich vyžadujú plné sústredenie, takže okamžite prestanú vnímať okolitý svet. Predstavujem si, akoby sa Romeo a Júlia dnes prechádzali po Verone a posielali si esemesky, hoci si neviem dosť dobre predstaviť Hamleta ako esemeskou posiela Oféliu do kláštora.
Tieto a podobné myšlienky mi napadli, keď prehrmel hurikán Irene a ja som tri dni sedel v tmavom dome. Pre tých z nás, čo žijeme na vidieku, pri cestách, lemovaných starými stromami, je dosť bežné ocitnúť sa bez svetla a vody. Každý väčší lejak či fujavica takmer určite strhne elektrické vedenie a elektrárne sa neponáhľajú s opravami v relatívne málo zaľudnených oblastiach. Svietime si petrolejkami a ešte častejšie sviečkami, a naše večery okolo jedálenského stola tak pripomínajú seansy. Sedíme so sklonenými hlavami, akoby sme vyvolávali duchov, zatiaľ čo sa v skutočnosti snažíme rozoznať jedlo na tanieri. To, že sme dočasne odrezaní od technológie, od ktorej sme v dnešných časoch závislí, ak sa chceme dozvedieť, čo sa deje vo svete, komunikovať s inými a tráviť čas, je pripomienkou našej znepokojivej závislosti. „Ach, tá nuda večer!“, opakovali stále susedia. Cez deň to nebolo oveľa lepšie, pretože bolo tak zamračené, že sa v dome takmer nedalo čítať. Pripomenulo mi to dni mojej mladosti, keď sa moja rodina, rovnako ako mnohé iné, za škaredého počasia pohrúžila do pustovníckej osamelosti, lebo sme nemali televízor. Prvý raz som začal tušiť, čo ľudia myslia pod večnosťou nie v kostole, ale za tmavých jesenných dní a zimných večerov. Jediným východiskom z nudy bolo čítanie. Niektorí moji priatelia boli tak závislí od kníh, že sa ich rodičia začali báť, že sa zbláznia zo všetkých tých zvláštnych príbehov a nápadov, čo sa im horúčkovito rojili hlavou, alebo že dokonca ohluchli, lebo nezvládali ani tie najjednoduchšie domáce úkony ako vypustiť mačku na dvor.
Najhoršie bolo, že sme žili v pokojnej štvrti. Starí ľudia celé hodiny zízali z okien, ak práve neciveli na steny. Mali sme síce rádio, ale toto potešenie – až na niekoľko programov – bolo vyhradené len pre dospelých. Tisícky ľudí v podobných domácnostiach umreli od nudy. Ďalší sa dali zverbovať do námorníctva, vydali sa alebo oženili, alebo sa odsťahovali do Kalifornie. A predsa, keď na tieto časy spomínam, uvedomujem si, za koľko vďačím nude. Topiac sa v nej som sa ocitol zoči-voči samému sebe ako v zrkadle. Stal som sa divákom vlastnej existencie, ktorá mi striedavo pripadala buď príliš reálna alebo celkom nereálna. Pamätám sa, že jedného dňa som si bol absolútne istý, že sa zastavil čas, hoci mi v izbe nahlas tikali hodiny. Všetko zastalo. Po mnohých rokoch som si raz spomenul na tento okamih v múzeu, prechádzajúc okolo sôch gréckych a egyptských bohov. Vyzerali rovnako unudene ako ja.
Už si nepamätám, kto povedal, že človek sa nudí len v raji, nie v pekle. Svätá pravda, myslel som si vtedy. Spomínam si na činžiak na Lower East Side v New Yorku, kde sme bývali koncom päťdesiatych rokov. V budove vládol taký hluk, že sa tam nedalo nudiť ani sekundu. V ktorúkoľvek dennú hodinu bolo počuť niekoľko rádií, každé naladené na inú stanicu, manželské hádky, matky, kričiace na svoje deti, plačúce deti, opilcov, ako nadávajú na schodoch a nájomníkov, ako tárajú a smejú sa pri vchode. Každý sa na niekoho alebo na niečo sťažoval. Moji priatelia z univerzity si idealizovali ľudstvo. Moji susedia ani trochu. Mali veľmi zlý názor takmer na každého v našej štvrti. Čo študujete? Opýtala sa ma jedného dňa stará pani, u ktorej som býval v podnájme. Na moju odpoveď zareagovala otázkou: Dejiny? Aké? Európske, povedal som. Aha, odvetila s významným pohľadom. Králi, kňazi, ľudia, ktorých ťahajú za nos, samá zberba. Nevedel som, čo jej na to povedať. Napriek svojmu negatívnemu názoru na aristokraciu ma kráľovsky kŕmila. Hneď pri vchode do našej budovy človeku udrelo do nosa niekoľko etnických kuchýň a ich lákavé vône navzájom súťažili tak, že napriek všetkým typickým sklamaniam mladosti sa človek nemohol dlho oddávať sebaľútosti.
A predsa, vďaka hurikánu a hodinám tmy, do ktorých nás uvrhol, som spolu s mnohými inými zažil čosi ako maturitné stretnutie s nudou. Odrazu som si jednoznačne uvedomil, že sme len bábky, ktoré akýsi mechanizmus ťahá sem a tam. A keď sa povrázky mechanizmu odrazu uvoľnili, neostalo nám nič iné ako sa nečinne zvaliť niekam na stoličku so zvesenou hlavou a stuhnutým krivým úsmevom, zatiaľ čo Irene behala po dvore a mlátila stromy ako poriadková polícia a dávala nám najavo, ako málo si váži nás osobne a celú námahu, ktorú sme za roky vynaložili v snahe skrášliť svoje domovy.