Mark Twain v posteli.
Na leňocha som mimoriadne usilovný. —William Dean Howells
Každý spisovateľ má svoje pracovné tajomstvo. Mojím tajomstvom je, že píšem v posteli. No čo už!, myslíte si asi. Robil to aj Mark Twain, James Joyce, Marcel Proust, Truman Capote a kopa ďalších spisovateľov. Vladimír Nabokov si dokonca pod vankúš kládol kartotečné lístky pre prípad, že by nespal a chcelo by sa mu pracovať. Neviem však o žiadnom inom básnikovi, ktorý by písal verše v posteli – hoci niet nič prirodzenejšieho ako guľôčkovým perom naškrabať ľúbostnú báseň na chrbát svojej milovanej. Iste, bola tu Edith Sitwellová, ktorá si údajne líhala do rakvy, aby sa pripravila na podstatne väčšiu hrôzu, ktorú jej naháňal pohľad na prázdny list papiera. Robert Lowell písal poležiačky na podlahe, aspoň som to niekde čítal. Sem-tam to robievam aj ja, ale dávam prednosť matracu a akosi ma nikdy nelákal gauč, leňoška, húpacie kreslo, ani žiadna iná pohodlná sedačka.
Z akéhosi dôvodu som som sa k tomu doteraz verejne nepriznal. Samozrejme, vie o tom moja žena a vedeli o tom všetky mačky a psy, aké sme kedy mali. Niektoré si prišli ku mne pospať do postele alebo vydesené pozorovali, ako som sa prehadzoval z jednej strany na druhú a občas ich nechtiac buchol, keď som si súrne musel niečo zapísať do notesa alebo poznámkového zošita. Nie som ten typ, čo sedí v posteli, opiera sa o niekoľko podušiek a na kolenách má tácňu na nožičkách, na akej sa bohatým starým dámam kedysi servírovali raňajky v posteli. Váľam sa v spleti zamotaných plachiet a prikrývok, listov poznámok a nedokončených verzií, kníh, do ktorých musím nahliadnuť a rôznych častí tela, nachádzajúcich sa v rozličných štádiách odhalenosti, a istotne robím dojem neuveriteľne zle sa cítiaceho a pochabého človeka, ktorý, keby mal aspoň štipku rozumu, by sa prinútil vstať a prejsť na druhý koniec izby k malému písaciemu stolu, na ktorom tróni len tenučký a elegantný zatvorený strieborný laptop.
„Poézia vzniká posteli ako milovanie,“ píše sa v surrealistickej básni Andrého Bretona. Čítal som ju v ranej mladosti a učarovala mi. Našiel som v nej potvrdenie vlastnej skúsenosti. Keď sa ma zmocní túžba písať, neostáva mi nič iné ako ostať vo vodorovnej polohe alebo, ak som už noiekoľko hodín hore, rýchlo sa vrátiť do postele. Je mi jedno, či je okolo mňa ticho alebo hluk. V hoteloch vešiam na dvere nápis „Nerušiť“, aby som odradil chyžné, ktoré čakajú, kedy budú môcť prísť upratať izbu. S hanbou sa priznávam, že som sa veľakrát vzdal prehliadok mesta a návštev múzeí, len aby som mohol ostať v posteli a písať. Priťahuje ma pocit, že robím čosi nedovolené. Z dôvodov, ktoré sú mi záhadou, mi fantázia funguje odvážnejšie poležiačky. Keď sedím pri písacom stole, neviem sa zbaviť pocitu, že sa pretvarujem. Dalo by sa povedať, že som súčasne opica aj šialený lekár, ktorý s ňou experimentuje v tejto básničke Jamesa Tatea:
OPICA SA UČÍ PÍSAŤ BÁSNE
Nebolo ťažké
naučiť opicu písať básne:
najprv ju priviazali k stoličke,
potom jej k ruke priviazali ceruzu,
(papier už predtým priklincovali).
Potom sa jej Dr. Bluespire naklonil cez plece
a pošepkal jej do ucha:
“Pristane ti to tu,
čo keby si niečo napísala?”
Písať v posteli som si navykol už v detstve. Ako každé normálne a zdravé dieťa, keď som si nespravil domácu úlohu som sa ráno, keď moja matka bola bez seba, že príde neskoro do práce, často tváril, že som chorý. Naučil som sa zaobchádzať s teplomerom, ktorý mi strkala pod pazuchu tak, že ukazoval dostatočne vysokú teplotu, aby sa zľakla a pokladala za potrebné nepustiť ma do školy. „Ostaň v posteli,“ skríkla vychádzajúc z dverí. Vždy som ju svedomite poslúchol a strávil som tak najšťastnejšie hodiny svojho destva čítajúc, snívajúc a podriemkávajúc až kým sa popoludní nevrátila domov. Úbohá matka. Snáď to bola len zhoda okolností, ale po jej smrti som s hrôzou zistil, že sa v 30-tych rokoch v Paríži takmer vydala za srbského skladateľa, ktorý skladal vo vani. Predstava, že mohol byť mojím otcom ma súčasne desí aj teší. Ležal by som v posteli smoliac básne, on by vo vani pracoval na symfónii, a matka by na nás vykrikovala, že by už niekto mal ísť vyniesť smeti.
V predchádzajúcich storočiach bolo logické, že v nekúrených miestnostiach sa ľudia snažili ostať čo najdlhšie v posteli, no dnes, keď nás po celom dome čaká množstvo pohodlných a rozptyľujúcich vecí, je už aj pre človeka ako ja dosť náročné nevyliezť celé hodiny z pelechu. V lete môžem vylihovať v tieni stromu a počúvať spev vtákov a tichú, snovú hudbu lístia – a práve v tom je problém. Čím krajšie prostredie, o to údesnejšia mi pripadá predstava akejkoľvek práce. Keby som sa ocitol na pobreží Stredozemného mora počas západu slnka nikdy by mi nenapadlo napísať báseň.
Žijem v štáte New Hampshire, kde má človek počas piatich mesiacov snehu a hnusného počasia na výber, či chce umrieť od nudy, pozerať televíziu alebo sa stať spisovateľom. Najlepším miestom na písanie hneď po posteli je kuchyňa s vôňou varenia. Na inšpiráciu mi stačí, keď na sporáku buble výdatná polievka alebo sa dusí mäso. V takýchto chvíľach si uvedomujem podobnosť medzi písaním poézie a kuchárskym umením. Z najjednoduchších a často zdanlivo nezlučiteľných prísad a korení, podľa overeného receptu alebo momentálneho nápadu, sa dajú vykúzliť nevýrazné alebo nezabudnuteľné jedlá. A básnikovi potom už ostáva len obložiť svoje básne troškou petržlenu a ponúknuť ich gurmánom poézie.