V mojich snoch sa neustále objavujú zvláštne mestá ako náčrt hlavných rysov života, ktorý žijem kdesi hlboko pod tým životom, ku ktorému sa oficiálne priznávam. Znovu a znovu sa ocitám v hoteli, platím účet, zvykám si na nové miesto, zaplietam sa do zložitých transakcií s obsluhou na izbe. Znovu a znovu sa ocitám tiež na letisku, obvykle síce nemeškám, len som zatiahnutý do komplikovaných zmien cestovného poriadku a zmätkov. Vždy, keď sa mi sníva o New Yorku, som na West 48th Street alebo v blízkom okolí a blúdim pomedzi tmavými (a vo sne) divokými ulicami tejto časti Manhattanu. V centre […]

Počas posledných trinástich rokov, desiatich mesiacov a šiestich dní, keď vystrájal na televíznych obrazovkách sveta, od prvého uvedenia do úradu prezidenta Venezuely až do minulého decembra, keď sa prestal objavovať na verejnosti, Hugo Chávez, ktorý v utorok skonal vo veku 58 rokov, neprestal byť záhadou. Tancujúci, smejúci sa, tárajúci, hroziaci, spievajúci, tyranizujúci, vždy provokujúci comandante (v skutočnosti zastával len hodnosť podplukovníka) po sebe zanechal veľkú medzeru. V rokoch jeho vlády ste sa vo Venezuele nikdy nemuseli obávať, že rozhovor na večierku či miestnej tancovačke uviazne: vždy tu bol Chávez, alebo, lepšie povedané, iba Chávez, na koho ste sa mohli sťažovať, chváliť ho, vysmievať sa mu […]

Kedysi som si myslel, že v próze sa nepatrí spomínať sny. Dakedy koncom sedemdesiatych rokov som čítal esej Johna Leonarda, vyšla tuším v The New York Times Book Review a písal v nej, že v románoch sa nemajú vyskytovať sny. Už dávno som však túto myšlienku zamietol. Sny sú súčasťou pravdy o živote a úlohou knihy je precítiť dni i noci hrdinov. Práve som dopísal knihu a figuruje v nej sen, v ktorom môj rozprávač nájde starý zvonček z bicykla na schodoch do metra blízko Columbie. A prečo nie? Pred niekoľkými rokmi sa mi to skutočne snívalo. Písmeno O sa hodí k snom. Je to prvé […]

Nie je veľa zločinov, ktoré Starý zákon zakazuje tak prísne ako prinášanie obetí kráľovi Molochovi (pozri 3. Kniha Mojžíšova, 18.21, 20.1-5). V spomínaných obetiach išlo o živé deti, ktoré sa spaľovali ako obetný dar Molochovi. Od tých čias je uctievanie Molocha známkou hlboko degradovanej kultúry. Starí Rímania ospravedlňovali zničenie Kartága tým, že jeho obyvatelia obetovali deti Molochovi. Milton predstavil Molocha ako prvého pohanského boha, ktorý sa zapojil do Satanovej vojny proti ľudstvu: „První Moloch byl, král strašný, zbrocený krví lidských obětí a slzami rodičů, ač jim pro trub a bubnů chřest slyšet nebylo svých vřesku nemluvňat, daných v zápal modle […]

Foto: Daniel Acker / Bloomberg via Getty Images “Prečo všetci tí ľudia plačú?“ túto otázku by si mohol položiť dakto neznalý nášho neuveriteľného talentu nášho národa na pokrytectvo, sledujúc predvolebné stranícke konferencie, zvané konvencie. Takémuto človeku asi tiež napadne, že na celom božom svete sa nenájdu ani nikdy nenašli ľudia, ktorí sa vzájomne natoľko zaujímajú o svoje city ako dnešní Američania. Televízne kamery mali buď zamontované nejaké zariadenie, vďaka ktorému medzi masami delegátov mohli okamžite zaostriť na zaslzené tváre, alebo sa tam nič iné nedalo snímať, pretože vznikol dojem, že ani jedno oko v sále neostalo suché. Rečníkom sa roztriasol hlas pri […]

Na sklonku života, keď už moja mama bola veľmi stará a bývala v ústave dôchodcov, prekvapila ma otázkou, či ešte píšem básne. Keď som sa preriekol, že áno, nechápavo sa na mňa zadívala. Keď som jej to zopakoval, povzdychla si a pokrútila hlavou a zrejme si pomyslela, tomu môjmu synovi vždy trochu šibalo. Dnes už mám vyše sedemdesiat a ľudia, ktorí ma dobre nepoznajú, mi občas kladú rovnakú otázku. Upodozrievam mnohých z nich, že dúfajú, že im odpoviem, že som prišiel k rozumu a že ma táto mladícka nerozvážnosť prešla, a keď sa im priznám, že tomu tak nie je, sú zjavne prekvapení. Akoby to pokladali za čosi […]

Ak ste trochu ako ja, potrebujete vždy záchode niečo na čítanie. Čokoľvek. Istý reportér mi raz rozprával, že strávil noc v dome bývalého prezidenta. Zúfalo potreboval niečo na čítanie a keď prehrabal celý dom, hľadajúc nejakú knihu alebo časopise, s údivom zistil, že v celom obrovskom sídle pri mori nebolo čo čítať, nenašiel sa tam dokonca ani len jedálny lístok čínskej reštaurácie s donáškou do domu či letáčik s informáciami o dobročinnej zbierke, poriadanej v miestnom kostole. Nedávno som sa dozvedel, že sa ktosi pokúsil tento problém vyriešiť. V predaji je antológia s názvom Uncle John’s Bathroom Reader (Záchodová čítanka strýka Johna), ktorej zostavovatelia ju predstavujú na webe internetového kníhkupectva […]

Je načase otvorene si pohovoriť o jednom z obľúbených a všeobecne rozšírených názorov vo svete literatúry: že svet potrebuje príbehy. “Ľudia cítia obrovskú potrebu,” hlása Jonathan Franzen v rozhovore pre Corriere della Sera (dnes sa už nikam neschováš) “dlhých, komplikovaných a detailne prepracovaných príbehov, aké vie napísať len autor v plnom sústredení, osamote, preč od ohlušujúceho trkotania Twitteru.” Pre prozaika je samozrejme výhodné namýšľať si, že ho jeho povolanie predurčuje k tomu, aby stál na strane dobra a uspokojoval súrnu a všeobecnú potrebu ľudí. Rovnako si viem predstaviť, že čitatelia čerpajú útechu z predstavy, že čítanie nie je len luxus, ale že im […]

Utvrdzovanie sa vo viere, že Amerika je výnimočná krajina, sa stalo skúškou vlastenectva v americkej politike. A presadzovanie amerického práva na tvorbu vlastných pravidiel a vlastný jedinečný osud sa stalo obligátnou súčasťou kampaňovej rétoriky, odkedy je Čína na vzostupe a americká ekonomika sa snaží pozviechať. Barack Obama sa o tom poučil na vlastnej koži roku 2009. Na otázku novinára Financial Times, či verí vo výnimočnosť Ameriky, Obama odpovedal, že v ňu verí „rovnako ako predpokladám, že Briti veria v britskú výnimočnosť a Gréci veria v grécku výnimočnosť.“ Iste, neskôr ešte uviedol, že „bezkonkurenčné vojsko“ Ameriky a jej demokratická prax sú čímsi „výnimočné“. Najprv však naznačil, že Amerika nie je až […]

Čínsky rok sa tradične delí na obdobia podľa obehu mesiaca okolo zemegule a cyklu pohybov slnka po oblohe. Tento lunisolárny kalendár je plný mýtov a oslavujú ho rituály, ktorými Číňania zaznamenávajú plynutie času a interpretujú svet okolo seba. Rovnako je to aj s čínskym politickým kalendárom. Riadi sa záhadnými procesmi v rámci Komunistickej strany, ktorej vedenie sa vymieňa každých desať rokov na straníckych zjazdoch. Je to udalosť podobná zjaveniu kométy a komentátori si ju vysvetľujú ako znamenie zmeny a obnovy. Najbližší kongres sa má konať na jeseň roku 2012 – po 18. raz v 91-ročných dejinách strany – a už teraz sa s ním spájajú mimoriadne zvláštne […]