Pohľadnica z roku 1909.
Už je tu august a za celé leto som dostal len jednu pohľadnicu. Poslal mi ju priateľ, Európan, z cesty po Mongolsku (pokiaľ som to zo známky správne vydedukoval), proste mi napísal pozdrav a podpísal sa. Farebná fotografia na druhej strane zobrazuje púšť, prerušovanú niekoľkými vyprahnutými pahorkami bez akéhokoľvek náznaku vegetácie či známky života, a názov miesta je v písme, ktoré neviem rozlúštiť. Ale aj táto enigmatická pohľadnica ma nesmierne potešila. Môj známy, pomyslel som si, túto zásielku nechal na hotelovej recepcii, hodil do poštovej schránky alebo ju odniesol na miestnu poštu, a potom sa vydala na záhadnú a podľa všetkého veľmi namáhavú cestu nákladným autom, vlakom, ťavou či oslom – alebo čím – a nakoniec lietadlom do môjho bydliska.
Ešte pred niekoľkými rokmi v lete takmer neprešiel deň bez toho, aby poštár nepriniesol pohľadnicu z dovolenky od priateľov či známych. V dnešných časoch človek skôr dostane mail s priloženou fotkou alebo, ak sú na cestách vnúčatá, krátku správu s informáciou, že ich let mešká alebo že šťastne dorazili. Na pohľadniciach bývala najúžasnejšia ich rôznorodosť. Okrem pohľadníc Eiffelovky, Taj Mahalu či dákej inej slávnej turistickej atrakcie vám poštár mohol priniesť aj kartu s obrázkom motorestu v Iowe, najväčšieho brava na jarmoku v niektorom z južných štátov, ba občas aj kartu s fotografiou pohrebného ústavu, vychvaľujúcu profesionálne služby, ktoré si jeho zákazníci vážia už vyše sto rokov. Takmer každá firma v Amerike, od psích fotografov po luxusné hotely a kúpele mala vlastnú pohľadnicu. Skúsenosť ma naučila, že ľudia, čo majú vo zvyku posielať pohľadnice, sa delia na tých, čo si vyberú konvenčný pohľad na známe miesto a na tých, ktorým robí radosť posielať obrázky, čo svojou nevkusnosťou určite vyvolajú šok či záchvat smiechu.
Chápem, čo ich k tomu vedie. Keď sa vyberiete do Ríma, doma všetci očakávajú, že im pošlete pohľadnicu s Coliseom alebo s plafónom Sixtínskej kaplnky: no vy im miesto toho pošlete obrázok pizzerie na susednej ulici, s piatimi maličkými stolmi, tromi kvetináčmi a postarším majiteľom a jeho ženou, ako si utierajú ruky do zástery a usmievajú sa na plné ústa. Milovníci svojráznych a gýčovitých pohľadníc dokážu stráviť celú dovolenku hľadaním dákeho obzvlášť nehorázneho exemplára, ktorý by mohli poslať priateľom doma, zatiaľ čo ich manželky študujú serióznych sprievodcov a celé hodiny sa so zvlhnutými očami prechádzajú po múzeách a obdivujú slávne obrazy a sochy.
Keď objavia správnu pohľadnicu, čaká ich ďalší problém: čo napísať na druhú stranu. Konvenčný pozdrav neprichádza do úvahy. Ešte tak zopár informácií o ceste a dáky ten názor na krajinu, kde sú na dovolenke, oveľa lepšie je však vymyslieť niečo dôvtipné, keďže každá pohľadnica je určená konkrétnemu adresátovi. Človek bezpochyby napíše dačo iné svojim priateľom než rodičom, ktorí si vždy robia obrovské starosti, keď je na cestách. Keď si už raz niekto sadne a začne písať domov, je preto lákavé pokúsiť sa o čosi nekonvenčné a využiť obmedzený priestor na niečo veľmi zábavné:
Drahá mama a drahý otec,
V Las Vegas sme prehrali všetko do poslednej vindry, vyčerpali sme kreditky a odvtedy cestujeme autostopom, občas trávime noci vo väzení, aby sme spoznali miestne špeciality, ktoré ponúkajú policajné vývarovne v Texase. Určite Vás poteší, že farár, ktorého zatkli, lebo riadil opitý a bol s nami v jednej cele, nám povedal, že vyzeráme ako dvojica kresťanských mučeníkov.
Novomanželia.
Na rozdiel od listovej korešpondencie nikto nikdy nevydal a ani nevydá antológiu najlepších pohľadníc, pretože ak niekto zbiera pohľadnice, väčšinou to robí z iného dôvodu a nie pre ich lieterárne kvality. Keby takáto publikácia existovala, určite by obsahovala stovky miniatúrnych majstrovských diel tohto minimalistického žánru, keďže pohľadnice si na rozdiel od listov vyžadujú slovnú stručnosť, ktorá môže dosiahnuť najvyššiu úroveň výrečnosti: krátke a srdcervúce náhľady do čejsi existencie, ako aj nekonečné zábavné a dobre porozprávané historky. V obchodoch so starožitnosťami a v antikvariátoch občas natrafíte na krabice plné starých pohľadníc, ktorých hodnotu určuje ich staroba, obrázky a známky. Text na druhej strane je obyčajne vyblednutý a takmer nečitateľný. Každému, kto má dostatok času doporučujem, aby si ich zopár prečítal. Pohľadnice používali neveľmi majetní ľudia na oznamovanie dôležitých rodinných udalostí ešte dlho po tom, ako telefóny prestali byť novinkou. Raz som našiel pohľadnicu, na ktorej stálo:
Francis Brown zomrel včera večer, pohreb bude v utorok.
A to je všetko. Na druhej strane je fotografia slávneho dostihového koňa z dvadsiatych rokov a tak som si ihneď predstavil pána Browna v slamenom klobúku, s palicou v ruke v rukavici a s klinčekom v chlopni, ako si zájde na pivo do salónu, potom nastúpi na električku a vyberie sa na dostihovú dráhu v Bostone či San Franciscu.
A tak, milý čitateľ, ak na svojich každodenných pochôdzkach natrafíte niekde v kaviarni či v reštaurácii na dákeho úbožiaka, ako sedí sám sklonený nad pohľadnicou a zjavne nevie, čo napísať, zľutujte sa nad ním či nad ňou. Sú poslednými predstaviteľmi tohto druhu, takmer určite sú stredného veku či postarší, znepokojujú a trápia ich všetky problémy, s akými sa potýkajú starší ľudia v Amerike. Je však možné, že sa im na chvíľočku uľaví, keď si tam sedia a veselo oblizujú dvadsaťdeväťcentovú známku a obzerajú sa, či niekde na ulici nie je poštová schránka, kam by mohli hodiť pohľadnicu, ktorá možno bude poslednou pohľadnicou, akú v živote napíšu, táto pohľadnica s obrázkom vášho krásneho mesta, so správou, ktorá možno bude pre čitateľa zaujímavá alebo nekonečne trápna, no ktorú jej neznámy príjemca určite privíta, či už sa nachádza v susednom štáte alebo kdesi o niekoľko časových zón ďalej, na dákom inom kontinente či mieste, ktoré si vy ani ja vôbec nevieme predstaviť.