Teraz je túto krajinu vidno najlepšie. Začína sa jar. Dni sú teraz dlhé a svetlé. Stromy ešte nemajú lístie, a tak výhľad nič nezakrýva. Krajina je nahá. Začiatkom jari je vidieť, že je hrdinská a dramatická. Mení sa, sťahuje zo seba kožu. Chvíľami je škaredá ako odhalená kostra. Všetky tie reklamy popri cestách, bilbordy, veľké farebné tabule, vychvaľujúce lacný tovar, monštruózne fotografie mäsa: pliecko 9,90, sedliacka klobása 16,90, kuracie filé… Lišaje ostrých farieb pokrývajú steny, zakrývajú stromy, nebo, krajinu. Všetky tie lákadlá, bez ohľadu na to, či ide o mäso, oblečenie, telefóny alebo vyučovanie jazykov – pôsobia rovnako pornograficky, sú […]

Za noci ťa volám, môj hlas ako vedro ponorené do hlbokej studne. Tak znie jeden verš z básní Dezidera Bangu, ktoré sme pred desaťročiami uverejnili v košickom časopise Krok, lebo nás zaujali farebné, takmer audiovizuálne metafory, prostá konkrétnosť v symbióze s hlbokým citom a slovnou hudobnosťou rómskeho básnika. Na záver stretnutia slovenských a českých disidentov na jar 1989 v Pukanci sme si pozvali rómsku kapelu pod vedením primáša pána Vlačuhu. Jeden významný český spisovateľ sa ma spýtal, či by bolo vhodné prilepiť muzikantom na čelo stokorunáčku, ako to poznáme z naivných filmov. Európa považuje za vrchol kultúry a civilizácie slobodu […]

Keď sa moja dávna a verná priateľka Selma Steinerová (1925 – 28. 8. 2010) minulú sobotu ráno už nezobudila, zanechala za sebou krásnu spomienku: množstvo Bratislavčanov aj ľudia, ktorí sa tu od 90. rokov niekedy ocitli, ju v duchu videli znova pred sebou. Spomínali na ňu, ako sa usmieva, radí, občas aj napomína svojich návštevníkov (teda zákazníkov) v obnovenom “steinerovskom” antikvariáte na Ventúrskej ulici. Doviedla ju sem dlhá a ozaj tŕnistá cesta, tento slnečný záver života si vybojovala a vopred odtrpela. Vojnu prežila ako dieťa Pritom sa v roku 1925 zdalo, že sa narodila pod šťastnou hviezdou, do zámožnej, harmonicky […]

Je leto a mne sa nechce zaoberať politikou. To by bolo v poriadku, myslím. Horšie je, že ani politike sa nechce zaoberať mnou. Občanom. Má dosť starostí sama so sebou. Rozmýšľam, či to zakaždým musí takto byť. Ideme voliť, veríme, dúfame, občas sa aj tešíme z toho, ako to dopadlo. Teda aspoň z toho, že to nedopadlo horšie. A potom tŕpneme. Bodaj by nie. Na polici Aspoň v lete by som uvažovanie o politike, spolu s novinami, rozhlasovými či televíznymi aktualitami a celoživotnými plánmi, odložil na policu, na ktorú mi voľakedy mama cez prázdniny odkladala školskú tašku. Aby sme o […]

V predvolebnom čase som strávil štyri týždne s knihou na cestách krížom-krážom po Slovensku, od Prešova až po Malacky. Opačná strana Kam som prišiel, tam práve demontovali pódium politického mítingu a o pár metrov ďalej už stavali nové. V jednom rohu námestia ešte z autobusu vyhrávala pesnička HZDS-ĽS o krásnej krajine a láskavom ľude, a z opačnej strany ulice už burácala vynovená Diridonda, z ktorej som sa dozvedel, že SDĽ je skromná a neoblomná. Ja som až donedávna ľudí, ktorí v priebehu troch mesiacov vynaložia na kampaň asi šesťstotisíc eur, nepovažoval za skromných – zato za mimoriadne neoblomných áno – […]

Pre komunistických papalášov všetci im „poddaní” obyvatelia krajiny jestvovali len ako nerozrôznená sivá masa. Ako ľud, čo je hromadný pojem, podobný stádu. Radi sa oháňali svojím sovietskym, československým ľudom. Všetko robili v záujme ľudu, v jeho prospech a naopak, vôľa ľudu bola to, čím sa riadilo ich rozhodovanie. Pravda, vôľa ľudu sa nedala zmerať a zvážiť, na to tu však boli práve papaláši, aby mu ju spätne vyveštili a tlmočili. Mantrou našich súčasných politikov a ich volebných sloganov sú ľudia. Už to nie je stádo ľudu, ale ešte stále je to dosť abstraktná veličina. Politici tvrdia, že všetko, čo robia, […]

Tí, čo nám pripravili a odhlasovali ten kocúrkovský zákon o vlastenectve, buď netušili, o čom hovoria, alebo občanov vedome zavádzali. Lebo nevedia či nechcú rozlišovať medzi vlasťou a štátom, a tak vlasti pripisujú atribúty štátu a naopak. Tvrdia, že nás vedú k vlastenectvu cez uctievanie štátnych symbolov, akými sú štátna vlajka, štátna hymna, preambula ústavy štátu. Niekedy idú ešte ďalej a k štátnym symbolom pridávajú symboly momentálneho režimu, napríklad portréty prezidenta štátu a  predsedu vlády. Čo je už úplná zvrhlosť, ktorú u nás doviedla k vrcholu komunistická diktatúra v období kultu osobnosti. Tak ako v Sovietskom zväze milovať vlasť vtedy […]

Narodil som sa roku 1976 a patrím do generácie detí Gustáva Husáka, ktorých sa počas jedného desaťročia narodilo takmer milión. Oproti baby boomu ani nemohol byť väčší kontrast ako prestarnuté vedenie štátu. Vasiľ Biľak bol ročník 1917, prezident Husák dokonca 1913. Aj sovietske politbyro bolo mimoriadne prestarnuté a mnohé vtipy sa točili okolo toho, ktorý politik skôr zomrie. Môj dlhoročný platonický vzťah s Rakúskom, predovšetkým s Viedňou, sa zařal v detstve. Každý piatok si mnohé bratislavské rodiny kupovali rakúske noviny Volkstimme. V centrálnom orgáne Komunistickej strany Rakúska vychádzal program rakúskej televízie, ktorý sa nikde inde v Československu nedal zistiť. Tento Hlas ľudu, v krajine […]

Čože sa nám to zase podarilo? Čím sme prispeli do fondu spontánnych asociácií na medzinárodnom poli? Slovak bombers! Priznám sa, že napriek veľkému ohlasu, ktorý akcia slovenských kynogynekológov, ako ich nazval v jednej televíznej debate človek, ktorý dostal politickú úlohu obhájiť počínanie slovenskej polície na popradskom letisku, nemám odvahu povedať – aj zlá reklama je dobrá reklama. Hlúpa chyba Samozrejme, môžem sa obrniť a povedať – mňa sa to netýka, ja nie som policajt, ja som tam tú výbušninu nedal. Ja nie som policajný pes, ja som nemal za úlohu nájsť ju, ja som ich necvičil, neškolil, nevolil, nech sa […]

Za toto sme nemrzli na námestiach a neštrngali kľúčmi. Pozrite na tú korupciu, zločinnosť, bulvár a škandály! Pozrite, koľko statočných je chudobných a koľko svíň sa váľa v peniazoch. A nehovorte, že to súvisí s našimi chybami a omylmi, s naším strachom a zbabelosťou, s našou chamtivosťou, nenásytnosťou, s naším primitivizmom. Za to sú predsa zodpovední oni, oni, oni. Tí z tribún. Gál, Kňažko, Budaj, Mikloško, Zajac, Huba. Tí, čo dookola opakovali vety o láske, pravde, lži a nenávisti. Tí, z ktorých sa predsa už každý vysmieva. Tí, ktorí od začiatku zaváľali čímsi nežiaducim. Možno intelektuálnym, možno slobodomurárskym, možno židovským, […]