Je leto a mne sa nechce zaoberať politikou. To by bolo v poriadku, myslím. Horšie je, že ani politike sa nechce zaoberať mnou. Občanom. Má dosť starostí sama so sebou. Rozmýšľam, či to zakaždým musí takto byť. Ideme voliť, veríme, dúfame, občas sa aj tešíme z toho, ako to dopadlo. Teda aspoň z toho, že to nedopadlo horšie. A potom tŕpneme. Bodaj by nie.
Na polici
Aspoň v lete by som uvažovanie o politike, spolu s novinami, rozhlasovými či televíznymi aktualitami a celoživotnými plánmi, odložil na policu, na ktorú mi voľakedy mama cez prázdniny odkladala školskú tašku. Aby sme o ňu dva mesiace zbytočne nezakopávali. Ešte je prázdna, čaká na nový obsah. Nové učebnice, čisté zošity, vzorne napáskovaný peračník.
Ak nám letná malátnosť dovolí prijať zjednodušenú predstavu, že politika na Slovensku je toto leto vyprataná školská taška, môžeme sa pustiť do uvažovania nad tým, čo by sme v nej po lete chceli nájsť. Možno by sme mohli prijať predstavu, že politika je školská trieda, napríklad siedma B, ktorá sa rozišla na prázdniny a my sme zvedaví, kto s kým bude po prázdninách kamarát, kto s kým bude zaláskovaný, kto komu stúpil na pazúr tak, že radšej bude sedieť sám v poslednej lavici, než by si čo i len odpľul jeho smerom.
Paralel a alegórií je nepreberné množstvo. Jedno majú spoločné – živí ich očakávanie. Očakávanie, že nové učebnice nebudú mať somárske rohy starých zlozvykov.
Do dôsledkov
Celkom určite budeme sklamaní. Volili sme v nádeji, že volíme to najlepšie, čo v ponuke je. Každý, kto bol voliť, bol primárne motivovaný práve takto. Ak sa dobre pamätám, po prvý raz sa ľudia sami pred sebou neospravedlňovali, že boli voliť, lebo keďže voliť treba, tak aspoň zvolili menšie zlo.
V júnových voľbách bolo naozaj z čoho vyberať. A veď podľa toho aj dopadli. Väčšina stavila na zmenu, a keďže to bola väčšina, zmena aj prišla. Zmena vždy vyvolá zväčšené očakávania. Tak teraz očakávame, že sa to, čo sme volili, stane skutočnosťou. Do dôsledkov je to nemožné, volebné sľuby berieme s istou mierou tolerancie, no istá miera je veľmi presne vyčísliteľná, aj keď až ex post.
Pasca očakávaní. Volili sme v nádeji, že volíme to najlepšie.
Mám priateľa, ktorý je veľký nadšenec všetkého nového. Aj v politike. Len čo sa zjaví nejaká nová strana, jeho srdce zaplesá, a keďže je aj veľkorysý, aj vzdelaný, aj inteligentný, všetko svoje nadšenie, argumentačnú výbavu a zadržiavanú energiu vrhne do spontánnej kampane, ktorej jadrom je budovanie mesianistického obrazu nového javu, novej strany, nového lídra. Toto sa mu stáva zakaždým, keď sa na politickej (ak hovoríme o politike) scéne zjaví niekto nový.
Filozofický základ takéhoto počínania definujem ako špekulatívny idealizmus. Jeho vyznávač vždy vie, kde je sever, akurát ho má vždy tam, kde ho práve potrebuje. Tohtoročné voľby boli pre takto uvažujúcich voličov úplné eldorádo. Raj pre špekulatívnych idealistov. Už nikdy žiaden svár, sľúbili sme Slovensku lepší život, cestu, nie smer a tak ďalej.
Na oltári
Čo sme si zvolili, to máme. Bohužiaľ, po medializovaných informáciách o tom, ako žijú a pracujú naši vrcholní politici, sme už neraz preglgli naprázdno. Aj cez vypnuté rádio a neotvorené noviny sme sa dozvedeli aj to, čo sme vedieť nepotrebovali a nechceli.
Ako vyzerajú ich obývačky, šatníky… No dokopy nič o tom, ako uvažujú a čo z toho je v praktickom verejnom živote použiteľné, akceptovateľné či nebodaj verejnoprospešné.
Hádam si zvyknú, že už nie sú len súkromné osoby. Keď nás ich privátnych lapsusov nevládzu ušetriť médiá, hádam nás ich ušetria oni sami. Na druhej strane – po niektorých ich vyjadreniach, gestách a skutkoch bolo treba nový oltár môjho špekulatívne ladeného idealistického priateľa už niekoľkokrát prelakovať novými nádejami a vystužiť trpezlivosťou, ktorá by uniesla aj diaľničný most, keby sme hľadali jej ekvivalent v železobetóne.
V zábehu
To všetko je pochopiteľné, kto robí, robí aj chyby, hlavne v zábehu. Lenže ja už nechcem – a práve napriek svojim očakávaniam a v súlade s prehlbujúcou sa skepsou, aby sme sa so spoluskeptikmi opäť ocitli v situácii, že o štyri roky si uvedomíme, že sme žili nepravý čas provizória a čakania. Nechcem stáť sklamane pred novou voľbou s nechuťou obzrieť sa späť a obavou pozrieť sa dopredu. Nechcem veľa. Dokonca ani novú školskú tašku nechcem.
Od politikov chcem samé obyčajné veci – nehovoriť jedno a pritom robiť druhé, schopnosť dohodnúť sa, ochotu vidieť veci také, aké sú a nie také, aké by si ich želali mať. Nechcem od novej výkonnej moci a demokratickej väčšiny, aby robila zázraky. Netreba prekračovať svoj tieň. Stačí sa ním nestať.