V predvolebnom čase som strávil štyri týždne s knihou na cestách krížom-krážom po Slovensku, od Prešova až po Malacky.
Opačná strana
Kam som prišiel, tam práve demontovali pódium politického mítingu a o pár metrov ďalej už stavali nové. V jednom rohu námestia ešte z autobusu vyhrávala pesnička HZDS-ĽS o krásnej krajine a láskavom ľude, a z opačnej strany ulice už burácala vynovená Diridonda, z ktorej som sa dozvedel, že SDĽ je skromná a neoblomná.
Ja som až donedávna ľudí, ktorí v priebehu troch mesiacov vynaložia na kampaň asi šesťstotisíc eur, nepovažoval za skromných – zato za mimoriadne neoblomných áno – ale človek sa učí celý život.
Denne som sa stretával s desiatkami, niekedy aj stovkami ľudí, doobeda so študentmi stredných škôl a večer s návštevníkmi podujatí. Bola to moja piata a zatiaľ najdlhšia cesta tohto druhu. Navštívil som veľa knižníc, galérií, gymnázií aj kultúrnych priestorov určených najmä mladým.
Potvrdzujem, že Slovensko aj v roku 2010 zostáva hlboko rozdelenou krajinou, no nie čiernobielo na západ a východ alebo na červených a modrých. Rozdeľuje sa na ľudí, ktorí majú chuť niečo vo svojej komunite robiť, a na tých skôr ľahostajných či celkom apatických.
Zmenené mestá
Jedno z najlepších kníhkupectiev Banskobystrického kraja nájdete v Revúcej, kde niekoľko jednotlivcov supluje viacero kultúrnych inštitúcií metropoly. Žilinská Stanica-Záriečie za sedem rokov zásadne zmenila svoje mesto aj šíre okolie k lepšiemu, a to vznikla v časoch, keď ešte Ján Slota neronil krvavé slzy, ale hrozil každému, kto sa mu vzoprie. Nezávislý portál Inforožňava.sk dokázal, že aj v provincii sa dá tvoriť plnohodnotné mienkotvorné médium, vďaka ktorému sa v regióne posilnila občianska spoločnosť.
Skupina dobrovoľníkov v Senici sa zasa snaží oživiť budovu DAV, zdevastované centrum pre kultúru na Záhorí. Pred vchodom stojí Kulichova socha Laca Novomeského – za peniaze vynaložené na jeho nové hradné súsošie Svätopluka a nechutne pompézny ceremoniál už mohla byť stavba dávno opravená a slúžila by ľuďom.
Naďalej jestvujú regióny, kade som prešiel aj päťdesiat kilometrov a popri cestách druhej a tretej triedy som nevidel jediný bilbord. Región plochy neuživí. Mne ani nechýbali, aspoň som lepšie videl krásnu krajinu, ale veľa to vypovedalo o svete, do ktorého som vstúpil. V mnohých dedinkách a mestečkách vôbec nie sú kníhkupectvá (alebo sa v nich predávajú aj žehličky, tapety a zájazdy) a v novinových stánkoch ponúkajú len bulvár. O politike sa rozhoduje aj v miestnom rozhlase, ktorý mi o pol ôsmej ráno vyhrával pod oknom.
Pocit radosti
Moja cesta sa skončila v deň volieb. Prvý odhad výsledkov som sa dozvedel v kruhu čitateľov v Trenčíne. Potešil som sa, keďže sa naskytla šanca, že Slovensko po prvý raz v dejinách bude viesť žena. I keď sotva niektorá vláda vstupovala do zložitejšej situácie ako táto, hádam len v roku 1990 to bolo ťažšie a chaotickejšie. Po štyroch rokoch Ficovej koalície sa z obstojne fungujúceho štátu stala extrémne zadlžená krajina, v ktorej nefunguje takmer nič – s výnimkou nezávislého priemyslu a biznisu, ku ktorému sa chamtivá trojica vládcov nedostala.
Navyše tesná väčšina poslancov, ktorí majú štyri roky vystupovať viac-menej jednotne, zahŕňa všeličo od náboženských fundamentalistov cez zaťatých odporcov EÚ až po radikálnych neoliberálov. Hľadanie kompromisov bude určite ťažké. Vážny stav vecí prakticky vo všetkých sférach spoločnosti si však žiada vôľu pracovať spolu a zodpovedne.
Zarytí skeptici už teraz lámu nad novou vládou palicu a tvrdia, že sa nič prelomové nepodarí presadiť: ani ozajstnú reformu vysokých škôl, ani odluku cirkvi od štátu či registrované partnerstvá. Hoci si nenasadzujem ružové okuliare, cítim radosť, že sa takýto volebný výsledok vôbec podaril a že toľko ľudí jasne vyjadrilo svoj názor na správu vecí verejných.
Najväčší problém
Dovolím si jedno odporúčanie. Za prioritu novej moci považujem dôkladne a zrozumiteľne ľuďom vysvetliť, prečo sú ďalšie reformy potrebné a dôležité. Z komunikačného hľadiska prešli od Dzurindových čias veky. Web sa odvtedy stal súčasťou mainstreamu a úspech SaS ukázal, že rozdiel medzi virtuálnym a reálnym hlasovaním sa zotrel. Plánované zmeny treba občanom dôkladne vysvetliť.
A tým nemyslím len dať správu do svojho poslaneckého statusu na Facebooku a považovať vec za vybavenú, ale sústavne oslovovať čo najviac ľudí naprieč krajinou médiami, ktoré sú im blízke a ktorým rozumejú. Slovensko nespasí odvodový bonus, ale vôľa väčšiny občanov pretvoriť štát na lepší, než aký je teraz, vrátane nutnosti utiahnuť si opasky.
Najväčším problémom Slovenska nie je nehorázna korupcia, ale to, že nehorázna korupcia ľuďom neprekáža. Kľúč vidím v politickom vzdelávaní, vo vysvetľovaní, čo vlastne občianska spoločnosť je, a prečo budú ľudia žiť lepšie životy, ak sa naučia presadzovať svoje práva. Začal by som na stredných školách. Ak je niekde potenciál Slovenska, tak v mladých ľuďoch, ktorí sa narodili po roku 1989. V Štítniku, ale aj v Petržalke môže človek prežiť celý život a nemusí sa dozvedieť, že demokracia a EÚ mu ako občanovi prospievajú. Aj preto vzbudzujú tanečné súťaže oveľa silnejšie emócie ako politická angažovanosť. Dôveru v seriózne médiá sa – aj ich vlastnou vinou – podarilo zničiť.
Úspech Shootyho nestraníckej bilbordovej kampane však ukázal, koľkým u nás záleží na budúcnosti a sú do toho ochotní aj investovať. Na presadenie zmeny sú potrebné peniaze a bude trvať dlho, kým sa niečo zásadné podarí. Dobrovoľníctvo stále žije a technológie ho veľmi uľahčili. Zmena na Slovensku bude naozaj na dosah až vtedy, keď sa udeje nielen na papieri, ale aj v hlavách.