Tí, čo nám pripravili a odhlasovali ten kocúrkovský zákon o vlastenectve, buď netušili, o čom hovoria, alebo občanov vedome zavádzali. Lebo nevedia či nechcú rozlišovať medzi vlasťou a štátom, a tak vlasti pripisujú atribúty štátu a naopak.
Tvrdia, že nás vedú k vlastenectvu cez uctievanie štátnych symbolov, akými sú štátna vlajka, štátna hymna, preambula ústavy štátu. Niekedy idú ešte ďalej a k štátnym symbolom pridávajú symboly momentálneho režimu, napríklad portréty prezidenta štátu a predsedu vlády. Čo je už úplná zvrhlosť, ktorú u nás doviedla k vrcholu komunistická diktatúra v období kultu osobnosti. Tak ako v Sovietskom zväze milovať vlasť vtedy znamenalo milovať Stalina, v Československu to bolo milovať Stalina a Gottwalda a na Slovensku okrem tých dvoch ešte aj Širokého. „Stalin, Gottwald, Široký – nech nám žijú naveky,” museli sme vtedy skandovať na Trati mládeže.
Povinný predmet
Zatiaľ nás síce ešte nenútia milovať Ivana Gašparoviča a Roberta Fica, ale treba byť v strehu, lebo tým, že ich primiešavajú k štátnym symbolom, sa s novým zákonom stanú povinným predmetom adorácie pod zámienkou vlastenectva. Preto treba zvážiť, čo za vlasť uznáme a čo nie. Robert Fico nie je vlasť a jeho portrét nie je jej symbolom, môže byť nanajvýš symbolom terajšieho režimu, ohraničeného parlamentnými voľbami. Štátna hymna či vlajka nie sú symbolmi vlasti, tobôž nie u nás, kde vlasť bola stále jedna, ale štáty a ich symboly sa nám často menili.
Máme uctievať štátne symboly, akými sú vlajka, hymna a preambula ústavy.
Vlasť je historicky a geograficky lokalizované spoločenstvo ľudí, navzájom späté aj jazykovými a etnickými, náboženskými a susedskými, rodinnými, priateľskými a inými väzbami. Je to predovšetkým domov. Toto spoločenstvo je ako celok obvykle (ale nie vždy a nie v celej šírke) organizované a spravované štátom, t. j. volenými a menovanými predstaviteľmi štátnej moci. Vlastenectvo sa vzťahuje na to, čo je vlasť, a nie na to, čo je štát. Keď hovoríme o láske k vlasti, máme na mysli najprv domov, teda rodné mesto či dedinu, potom postupne celé širšie spoločenstvo a krajinu s jej históriou, kultúrou, atmosférou, ktoré sme vstrebali s materinským mliekom a postupne vypiplali stykom s rodinou, susedmi, priateľmi, prvými láskami, spoluveriacimi, spolupracovníkmi, s ľuďmi rovnakých záľub.
Intímny vzťah
Preto mi vlasť nemôže zastupovať kus látky na žrdi, nazývanej štátna zástava, lebo milovať a vzývať ju by bolo primitívne modloslužobníctvo. Symbol možno iba rešpektovať a jeho prostredníctvom aj to, čo symbolizuje, teda štát. To isté platí aj pre štátnu hymnu. Nedá sa v mene vlasti milovať daňový úrad či ministerstvo vnútra a jeho policajtov. Tých musím iba vziať na vedomie. Sú iste na Slovensku ľudia, ktorí milujú Fica ako premiéra, či dokonca Slotu, nebodaj aj Rafaja ako predstaviteľov SNS. Odvážil by sa však niekto tvrdiť, že preto milujú aj svoju vlasť? Vlastenectvo, teda láska k vlasti sa nedá človeku, školskej triede či „kolektívu pracujúcich” vnútiť nijakým nariadením, tobôž nie zákonom. To je intímny vzťah medzi mnou a mojím domovom, ktorý sa rodí kdesi úplne inde než pri amplióne, úplne inak než pod kuratelou štátneho úradníka či politickej strany, sadiacej po krajine dvojkríže.
Ak sa pod vlastenectvom občanom potajme vnucuje postoj k štátu, je to v krajine, ako je naša, vopred prehraný boj režimistov s nimi. Poznáme z minulosti úsilia o zbožstvenie štátu, o jeho fanatické uctievanie ako nadpozemskú bytosť, Leviatan. Všetky doteraz stroskotali. Tým viac musia stroskotať u nás, kde štát predstavuje ešte len sedemnásťročného adolescenta s mliekom na brade. Jedinou realitou je len pre svojich rovesníkov, všetci jeho ostatní občania sa narodili v inom štáte, prevažná väčšina z nich prežila tých štátov niekoľko.
Ktorý z nich by mal byť ich vlasťou? Ten, ktorý brali na vedomie od svojho najútlejšieho veku, v ktorom vyrástli, alebo až ten, do ktorého boli pridelení v dospelosti? Ten, ktorý bol poznamenaný komunistickou diktatúrou alebo ten, ktorý sa zmieta vo svojich detských chorobách, korupcii, tunelovaní, arogancii moci, zdieraní a šikanovaní občanov, vrchnostenskom prístupe k nim? Ten, v ktorom majú všetky jeho základné zložky (parlament, súdy, vláda, prezident) zúfalo nízke preferencie u občanov?
Občianska lojalita
Je nebezpečné adorovať štát, dokonca aj dospelý a dobre fungujúci, so stáročnou kontinuitou, s ktorým sú občania spokojní a úplne zvrhlé by bolo prejavovať takéto ušľachtilé city k štátu – nedochôdčaťu. Ten si treba ešte len vychovať a nedovoliť, aby sa on pokúšal vychovávať nás, suverénnych občanov, na svoj obraz. Suverénny občan očakáva od dospelého a dobre fungujúceho štátu perfektné služby, za ktoré k nemu zachováva občiansku lojalitu, prejavujúcu sa rešpektovaním autority jeho orgánov a predstaviteľov, pričom si nad nimi ponecháva trvalú kontrolu. K tomu ich nemusí milovať, naopak, kontrole by to prekážalo.
Občianska lojalita končí tam, kde štát zlyháva vo svojich služobných funkciách voči občanovi. Nemožno byť predsa lojálny k šlendriánstvu, úplatkárstvu, buzerácii, falošnej solidarite byrokratov, k vrchnostenskému postoju voči občanovi. Teda nielen láska k štátu, ale ani len lojálnosť k nemu sa nedá občanom vnútiť predpisom či zákonom. Tam už nastupuje iba pasívne poddanie sa brachiálnej a sankčnej moci štátu, ústup pred jeho násilím.
Humanistická rovnica
Výchova nového človeka bola najsurovejším vynálezom komunistov. Znamenala vymývanie mozgov, odstraňovanie tzv. falošnej ideológie z nich (náboženstva, buržoáznej etiky a humanizmu atď.) a ich nahradzovanie indoktrináciou komunistickej morálky, triednej nenávisti a tzv. socialistického vlastenectva v primitívnej etatistickej podobe. Vlasťou mala byť diktatúra proletariátu, socialistický štát s vedúcou úlohou strany, rozhodujúcej o tom, čo je pre vlasť dobré a čo zlé. Komunisti zvrátili humanistickú rovnicu, podľa ktorej štát je na to, aby slúžil občanom. U nich občan slúžil štátu. Slúžim socialistickej vlasti, revali jej vojaci individuálne i zborovo. Znamenalo to, že slúžia štátu, čo mal byť ideál pre celú spoločnosť.
Tu treba hľadať zdroj tohto vlasteneckého zákona, lebo iný, prijateľnejší v našich dejinách nenájdeme. Odolali sme komunistickej výchove nového človeka s jej socialistickým vlastenectvom, odoláme i tomuto zákonu. Len je škoda tej zbytočne vynaloženej námahy, ktorá by sa dala venovať niečomu užitočnejšiemu.
Našťastie o skutočné vlastenectvo našich ľudí sa pritom báť nemusíme. Lebo to je o inom a tvorí sa inak a inde. Štát nikdy nenahradí vlasť. Nanajvýš môže vytvárať priaznivé podmienky pre to, aby sa jej aj u nás darilo. A teda aj vlastenectvu, ktoré sa potom zľahka a nenápadne dostaví samo od seba.