Raz veľmi dávno povedal jeden veľký vodca ubiedenému ľudu svojej krajiny: Radšej budeme jesť trávu, ako by sme sa vzdali!. Tá krajina sa volala Albánsko a bolo to v šesťdesiatych rokoch. Vtedajší diktátor Enver Hodža práve zrušil spojenectvo so Sovietskym zväzom, čo malo za následok, že Moskva prestala posielať do Albánska obilie. Albánsko sa teda priklonilo k Číne. Jesť trávu je odvtedy na Balkáne príslovečný výraz pre hrdú zaťatosť, ale aj ochotu režimu obetovať blaho obyvateľstva vyššiemu princípu, či už izolacionizmu, marxizmu alebo nacionalizmu. Vyzerá to, že Srbsko si práve na zvyká na chuť trávy. Budú Srbi nútení jesť trávu? […]

Po rokoch zasiahol Nemecko nepríjemný zápach korupcie na najvyšších miestach. Problém nemeckého prezidenta Christiana Wullfa – indícií prepojenia s biznisom v minulosti a nešikovného pokusu ututlať ich nátlakom na noviny – je aj problémom jeho najsilnejšej ochrankyne Angely Merkelovej. Tá by však už mala prestať držať nad ním ochrannú ruku. Pred poldruha rokom som patrila k tým, čo videli v Joachimovi Gauckovi lepšieho spolkového prezidenta, a preto som sa zaňho verejne angažovala. A napísala som vtedy do Spiegelu (prosím o prepáčenie, že citujem samu seba): Nech už tieto voľby dopadnú akokoľvek, vláde poškodia. Ak vyhrá Gauck, tak nám predviedla svoju […]

Počas nobelovského týždňa v Štokholme sa ma párkrát spýtali na ďalších nemeckých nositeľov Nobelovej ceny. Tak som hovorila o tragickom osude Nelly Sachsovej, ktorá žila v emigrácii v Štokholme, v zúfalstve, a – tak ako Thomas Mann a Hermann Hesse – po skončení vojny sa už nikdy nevedela ani nechcela vrátiť do Nemecka, hoci sa stala čestnou občiankou Berlína. Krátke návštevy áno, to zvládali všetci traja. A to zvládal aj Konrad Merz, ktorý už v tridsiatom štvrtom ušiel do Holandska a prežil nemeckú okupáciu schovaný v skrini. Raz som sa s ním ešte stretla a pozvala ho, a obaja sme […]

Obhajoba zmeny energie je aj zmenou demokracie. Ste v tom sami, milí Nemci, hovorí americký ekologický aktivista Stewart Brand o nemeckých plánoch opustiť jadrovú energiu. A dodáva: Nemecko sa správa nezodpovedne. Z ekonomických dôvodov a vzhľadom na ohrozenie skleníkovými plynmi sa bez atómovej energie nezaobídeme. Koncept rizika „Mal som pochybnosti, ale Fukušima ma o hodnote jadrovej energie presvedčila,“ – vyhrocuje to aktivista George Monbiot. Doteraz sa nevie o žiadnych mŕtvych, hoci jadrové reaktory v Japonsku boli vystavené maximálnej zaťažkávacej skúške – jednému z najhorších zemetrasení a cunami. A preto George Monbiot má, ako tvrdí, rád atómovú energiu. Bolo by ale úplne mylné predpokladať, že Nemecko sa svojím politickým rozhodnutím […]

Zomrel Jorge Semprún. Tisíce historických faktov o nemeckom vraždení som sa dozvedela od Jorge Semprúna. Krištáľovo jasné, presne vybrúsené – tým, že v jeho jazyku boli také poeticky doráňané. Jeho vety ako odmäk a mráz za čelom, naraz. Tisíce historických faktov o brachiálnej ideológii komunistov a o tom, ako zaobchádzali s vlastnými ľuďmi, som sa tiež dozvedela od Jorge Semprúna. Na francovskej zamilovanosti do smrti som sa naučila, že láska k smrti je súčasťou všetkých autoritárskych systémov vládnutia – aj ľavicových, aj Božích štátov. Aj žiť s vlastným prenasledovaním, aj to som sa naučila od Jorge Semprúna. Z jeho viet […]

Na Malte si naverímboha prenajímame loď. Misratu totiž Kaddáfího vojská uzavreli a odrezali od vonkajšieho sveta a dá sa tam dostať jedine po mori. Konečne jeden námorník na poslednú chvíľu súhlasil, že si trúfne nás tam dostať – aj to len preto, že bol po krk v dlhoch, čo si narobil pretože na budúci týždeň vydáva dcéru. Sľúbil teda, že nás tam dostane – mňa a príslušníkov líbyjskej opozície, ktorí ma sprevádzali z Francúzska: Ali Zeidana, Mansura Sayf al-Nasra a Souleimana Fortiu. Za deň a nasledujúcu noc sa bez prístrojov hodných tohto názvu a bez použiteľnej mapy doplavíme do mučeníckeho mesta Misrata. Na opustenej prístavnej hrádzi zahalenej […]

Before the first astronaut was sent into space, someone who could meet several ideological criteria had to be carefully selected to lend the enterprise a distinctive human face. Yuri Gagarin was chosen to be that man. After the explosion of the No. 4 nuclear reactor at Chornobyl (this is the Ukrainian form of the place-name) it was the countless liquidators who came to symbolize the disaster. There were a great many of them. It was no longer a single face. Robert Musil was right to claim that a man can’t be angry at his own time without suffering some damage. […]

Je načase, aby som sa začal vážne zaoberať tým, čo sa mi sníva. Ani trochu sa mi moje sny nepáčia. Už niekoľko mesiacov ma stíhajú s pozoruhodnou naliehavosťou a vytrvalou pravidelnosťou. Približne od chvíle, čo sa sama ukrajinská skutočnosť začala podobať na totálny sen. A najhoršie je, že sa z neho nedá prebudiť. Potrvá minimálne desať rokov, hlásia nenapraviteľní optimisti. Inými slovami, aspoň dve funkčné obdobia terajšieho prezidenta. Zachrániť krajinu Ale späť k mojim snom a téme, ktorá sa nimi tiahne. Sníva sa mi o atentáte. Som posledným ohnivkom konšpiračnej reťaze. Mám pušku a zameriavací ďalekohľad a mám dobrú pozorovaciu polohu. Mojou úlohou je vystreliť na vysokého funkcionára, a zachrániť […]

V týchto týždňoch, keď spomíname na epochálnu udalosť kolapsu totalitného panovania vo východnej Európe pred dvadsiatimi rokmi, sa na mnohých miestach prednášajú dojímavé prejavy a usporadúvajú oslavy. Budeme si gratulovať, že sme porazili totalitný systém. Bohužiaľ sme ho tiež odložili ad acta a pamäť zamkli. V krajinách ako Rusko doslova, inde v hlavách funkcionárov a politikov z Východu aj Západu, ako dokazuje zvolenie Bulharky Iriny Bokovovej za generálnu riaditeľku UNESCO. Ťažko si totiž môžeme myslieť, že vlády, ktoré sa zasadzovali za jej zvolenie, nevedeli nič o jej biografii. Jej otec, člen politbyra Georgi Bokov, bol šéfredaktorom straníckeho orgánu Rabotničesko delo, […]

Within five years our economy will reach the level of Austria!, shouted the man with the tannoy. I was beside myself with joy, and so were the crowds around me. It was on a freezing November day, I was thirteen years old and the man was Milan Kňažko, actor, people’s tribune and one of the leaders of Slovakia’’s democratic opposition. For many inhabitants of Bratislava, a city just 60 kilometres from Vienna, the non-aligned neighbour Austria was a model, a dream country, an idyllic world of make-believe, a way out of the isolated prison of their really existing socialism. The […]