Milujem Bombaj. Je pestrofarebný, tolerantný a otvorený – ale nie všetci majú z toho radosť. December 2008. Pred dvomi rokmi som sa presťahoval do Bombaja, ešte počas písania románu Biely tiger. Mal som už naplánovaný nasledujúci projekt, román, ktorý by sa odohrával v Bombaji, najfascinujúcejšom meste Indie. Chcel som sa schádzať so slávnymi umelcami a spisovateľmi a intelektuálmi mesta, sedieť v slávnych kaviarňach. A ešte ma lákalo more a dlhá pláž s palmami, všetko veci, ktoré mi v Dillí tak chýbali. Ale mal som ešte jeden dôvod, smiešny, až mi je trápne o ňom hovoriť. Chcel som sa zoznámiť so […]

Ulanbátar bez varovania vstúpil do hlavných správ sveta krvavým prvým júlom. Davy strhnuté do víru násilia a voľby, v ktorých všetci všetkých podviedli. Začiatkom júla sa v mongolskom Ulanbátare udialo niečo, čo všetky politické sily v krajine dodatočne a jednohlasne označujú za čiernu škvrnu v dejinách krajiny. Presne na poludnie niekoľko stoviek ľudí prúdilo s vlajkami a transparentmi k budove mongolskej komunistickej strany. Demonštráciu viedli dvaja známi opoziční politici, Jargalsachan a Magnai. Tvrdili, že v mene ľudu protestujú proti volebnému podvodu a žiadali nové voľby. Niekoľko tuctov policajtov s ochrannými helmami a obuškami im zatarasilo vstup. Skandovalo sa: nech príde […]

V autorádiu bežia správy. Amstetten. Každú hodinu nové detaily. “Dvadsaťštyri rokov v pivnici, to si vôbec neviem predstaviť,” vraví taxikár. “Komu niečo také napadne?” Väčšine ľudí, myslím si, len sa tým ďalej nezaoberajú; ibaže to radšej nepoviem nahlas. Taxikár je zanedbaný, opitý a prekypuje takmer detinskou srdečnosťou. Keď stojíme pred dverami, nechá najprv vystúpiť moju priateľku a dcéru, hoci ulička je tu úzka a ponúkli sme mu, že nás môže vysadiť už na rohu. Potom mi ešte porozpráva príhodu, ktorú som celkom nepochopil, a už sme v dome. O dve minúty neskôr odovzdávame Nine, ktorá má narodeniny, kvety a darčeky. […]

Pred pár rokmi som sa – na jednom letisku – z ničím neodôvodnenej chute osudu, takpovediac zčistajasna stal občanom EU. Neemigroval som z Maďarska, ešte som ani len nevstúpil do bezcolnej zóny, chcelo to len ten krištáľovo jasný okamih náhleho prezrenia, osvietenia ducha. Nejako sa totiž stalo, že som v to popoludnie bol cestujúcim maďarskej leteckej spoločnosti, nemal som so sebou žiadnu batožinu, a tak som prišiel na pasovú kontrolu o pár sekúnd skôr ako ostatní cestujúci. Namiesto obvyklej, trochu neostrej kategórie „iní“ alebo „ostatné krajiny“, „lúzeri“ či „mimozemšťania“ ma vítal radostný, pekne usporiadaný kruh hviezd rovnakého tvaru, ktorý mi však kládol bremenom hamletovského […]

Iróniou najväčšieho knižného veľtrhu je, že táto obrovská, miliardy dolárov vážiaca a ako po masle fičiaca mašinéria je vystavaná na prozaickom fakte, že ľudia ani dnes ešte nevedia čítať. (Celé impériá už boli postavené aj na vetristejších vzdušných zámkoch.) A nemienim tu teraz vypľuť autorskú dušu, len aby som spochybnil frankfurtskú formulu božieho zjavenia, ktoré hlása, že štatistiky predaja neklamú. Ony neklamú. Lenže kníhtlač a školstvo ukázali, že čítať nemožno nikoho naučiť. Keďže nie je možné čítať všetko, sme viac-menej oslobodení od vlastného názoru. Stačí preletieť recenzie alebo sa povypytovať dobre informovaných priateľov, ako kedysi v škole susedov v lavici, […]