Obhajoba zmeny energie je aj zmenou demokracie.
Politická irónia. Frakcia SPD gratuluje kancelárke. Foto: DPA
Ste v tom sami, milí Nemci, hovorí americký ekologický aktivista Stewart Brand o nemeckých plánoch opustiť jadrovú energiu. A dodáva: Nemecko sa správa nezodpovedne. Z ekonomických dôvodov a vzhľadom na ohrozenie skleníkovými plynmi sa bez atómovej energie nezaobídeme.
Koncept rizika
„Mal som pochybnosti, ale Fukušima ma o hodnote jadrovej energie presvedčila,“ – vyhrocuje to aktivista George Monbiot. Doteraz sa nevie o žiadnych mŕtvych, hoci jadrové reaktory v Japonsku boli vystavené maximálnej zaťažkávacej skúške – jednému z najhorších zemetrasení a cunami. A preto George Monbiot má, ako tvrdí, rád atómovú energiu.
Bolo by ale úplne mylné predpokladať, že Nemecko sa svojím politickým rozhodnutím pre rozchod s jadrovou energiou rozchádza aj s európskym pojmom modernity a prikláňa sa k temným, lesným koreňom dejín nemeckého ducha. Tu sa nechopila moci ona príslovečná nemecká iracionalita, ale viera moderny v schopnosť učenia a tvorivosť v prístupe k nebezpečenstvám, ktoré sama zavinila.
Stúpenci jadrovej energie stavajú svoj názor na koncepte rizika, ktorý je imúnny voči skúsenosti a bezmyšlienkovite si zamieňa vek ranej industrializácie s atómovým. Táto racionalita rizika vychádza z toho, že z možných prípadov môže dôjsť k najhoršiemu a že tomu musíme predísť. Bolo by to krásne, keby tieto predpoklady vypočítateľného rizika prípade atómovej energie ešte platili: keď vzbĺkne strecha, prídu hasiči, zaplatí to poisťovňa, o potrebnú lekársku pomoc a tak ďalej je postarané.
Zbožnosť prianí
Prenesené na riziká jadrovej energie by to znamenalo: Aj v tom najhoršom prípade náš urán žiari len pár hodín, a nie tisícky rokov, a nie je nutné evakuovať obyvateľstvo v blízkom veľkomeste ako napríklad Mníchov. To je samozrejme zbožné prianie, slepé k realite. Kto po Černobyle a Fukušime ešte tvrdí, že francúzske, britské, americké, čínske či iné jadrové elektrárne sú celkom bezpečné, odmieta uznať, že je nutné empiricky vyvodiť opačný záver – že isté je jedno: ďalšie nekontrolované tavenie jadra. Otázka je len, kedy a kde.
Kto tvrdí, a právom, že pri veľkých technických komplexoch na výrobu energie nemôže existovať nulové riziko, ale vyvodzuje z toho, že riziká pri čistom využívaní uhlia, biomasy, vody, vetra a Slnka, ako aj jadrovej energie sú síce rôzne, ale porovnateľné, uteká pred faktom, že my veľmi presne vieme, čo sa stane, keď začne taviť jadro. Vieme, ako dlho bude žiariť rádioaktivita, čo s ľuďmi a prostredím urobí cézium a jód, a koľko generácií tým v tom najhoršom prípade bude musieť trpieť.
Prvé odvetvie
A vieme, že tieto rozmery časovo, priestorovo a spoločensky rozliatych následkov neplatia pre regeneratívne energie. Ak niekto naproti tomu vychádza, tak ako George Monbiot, z toho, že zavážia len mŕtvi, a genetické poškodenia nenarodených generácií nie, a evakuovaní, ktorí sa nikdy nevrátia, tiež nie, ten praktizuje rizikovú vedu ako ideológiu.
A otázka poistenia? Je zvláštne, že v ríši slobodnej trhovej ekonomiky, čiže práve v Amerike, je atómová energia, pokiaľ ide o náklady vzniknuté chybami, prvým odvetvím štátno-socialistického priemyslu. Zisky putujú do súkromných vreciek, riziká sú zospoločenštené a hodené na budúce generácie. Ale keby boli jadrové elektrárne zákonom nútené poistiť sa, bol by to koniec rozprávky o lacnej elektrine. Pojem rizika, ako ho poznáme z 19. storočia, vztiahnutý na atómovú energiu na začiatku 21. prvého storočia, je zombiovská kategória, ktorá nám zatvára oči pred realitou, v ktorej žijeme.
Tak rýchlo ako Nemecko sa v žiadnej krajine s jadrovou energiou nelúčia. Nie je to prehnaná panika? Nie. To nie je nemecký strach. It’s the economy, stupid! Jadrová energia bude dlhodobo drahšia, obnoviteľná lacnejšia. No predovšetkým platí: kto nechá všetky možnosti ďalej otvorené, nebude investovať. Potom sa Nemecku prechod na inú energiu nepodarí.
Nemcov ženie prefíkaný strach. Vetria ekonomické šance svetových trhov budúcnosti. Cynik by povedal: nech sú ostatní len naďalej hrdí na svoju nebojácnosť – to ich povedie do technologickej stagnácie a zlých investícií. Stúpenci jadrovej energie si sami zahatali cestu k trhom budúcnosti, k investíciám aj k „alternatívnym“ smerom vzdelávania a výskumu.
Slnečná nezávislosť
Situácia na začiatku 21. storočia je porovnateľná s inými zlomovými obdobiami v zásobovaní energiou. Predstavte si, že pred dvesto päťdesiatimi rokmi, na začiatku prvej priemyselnej revolúcie, by ľudia ignorovali radu investovať do uhlia a ocele, parných strojov, tkáčskych stavov a neskôr železníc. Alebo že by približne pred päťdesiatimi rokmi odbavili ako „americký strach“, že Američania odrazu investujú do mikroprocesorov, počítačov, internetu a nových trhov, ktoré tieto komunikačné technológie otvárajú.
Dnes máme dočinenia s podobným historickým okamihom. Kto otvorí čo len časť púšte slnečným energiám, môže pokryť energetickú spotrebu celej civilizácie. Nikto nemôže vlastniť slnečné svetlo, nikto si ho nemôže sprivatizovať ani zoštátniť. Z tohto zdroja si môže brať energiu každý. Atómová energia je hierarchická, slnečná energia je demokratická. Jadrová energia je svojou povahou antidemokratická.
Presný opak platí o obnoviteľných energiách Slnka a vetra. Keď človek berie energiu z jadrovej elektrárne, ak nezaplatí účet, vypnú mu prúd. Ak máte energiu zo slnečného kolektora na vlastnej streche, tak sa vám to nestane. Slnečnou energiou sa človek stáva nezávislým. Pravdaže, táto sloboda spochybňuje mocenský monopol jadrovej energie. Prečo práve Američania, Briti a Francúzi, ktorí pripisujú takú veľkú hodnotu slobode, sú k týmto emancipačným dôsledkom slepí?
Nový typ
Všade na svete sa s trúchlením avizuje koniec politiky. Paradoxne môže kultúrne vnímanie nebezpečenstva znamenať presný opak, čiže koniec konca politiky. Kto to chce pochopiť, môže siahnuť po téze Johna Deweyho, ktorú už roku 1927 rozviedol v „The Public and its Problems“. Podľa nej medzinárodná verejnosť s imanentnou silou na utváranie spoločenstva nevzniká politickými rozhodnutiami, ale z dôsledkov rozhodnutí, ktoré sú v kultúrnom vnímaní občanov existenciálne problematické. Takto si verejne vnímané riziko vynucuje komunikáciu medzi tými, čo by inak nechceli mať navzájom nič spoločné. Ukladá povinnosti a náklady tým, ktorí sa tomu vzpierajú – pričom zákony bývajú často na ich strane. Inými slovami: práve to, o si mnohí myslia, že to musia postaviť na pranier ako hystericky prehnanú reakciu na „rizikovosť“ atómovej energie, je životne dôležitý krok, ktorý politicky umožní zmenu energie ako zmenu demokracie.
Zoči voči atómovej katastrofe sú posilnené štáty a občianske hnutia, pretože vynášajú na povrch nové zdroje legitimizácie a možnosti konania. Zároveň prichádza o moc atómový priemysel. V dôsledku toho získava historickú príležitosť koalícia medzi občianskymi hnutiami a štátom, koalícia nového typu, akej sme teraz svedkami v Nemecku.
Zmena politiky má zmysel aj z mocensko-politického hľadiska. Takúto zmenu energie môže uskutočniť len konzervatívna vláda, vláda, ktorej prioritou je ekonomika, pretože tých najhlasnejších odporcov tohto kroku má vo vlastných radoch. Toto víťazstvo zelenej politiky má však aj svoju odvrátenú stránku. Emisie oxidu uhličitého sa môžu stať meradlom všetkých vecí. Dnes už sa ani za rozvod nemusíme zodpovedať Bohu, ale životnému prostrediu. Prečo? Lebo domácnosti dvojíc sú voči životnému prostrediu šetrnejšie domácnosti singlov.
A aj tak: kto kritizuje rozchod Nemecka s atómovou energiou, ľahko podľahne omylu húsenice. Húsenica je v štádiu liahnutia, ale nešťastná z toho, ako jej mizne zámotok, nič netuší o motýle obnoviteľnej energie, na ktorého sa mení, zatiaľ ešte netuší.