Počas nobelovského týždňa v Štokholme sa ma párkrát spýtali na ďalších nemeckých nositeľov Nobelovej ceny. Tak som hovorila o tragickom osude Nelly Sachsovej, ktorá žila v emigrácii v Štokholme, v zúfalstve, a – tak ako Thomas Mann a Hermann Hesse – po skončení vojny sa už nikdy nevedela ani nechcela vrátiť do Nemecka, hoci sa stala čestnou občiankou Berlína. Krátke návštevy áno, to zvládali všetci traja.
A to zvládal aj Konrad Merz, ktorý už v tridsiatom štvrtom ušiel do Holandska a prežil nemeckú okupáciu schovaný v skrini. Raz som sa s ním ešte stretla a pozvala ho, a obaja sme museli prežiť, ako starého pána zaliali slzy pri pomyslení na mladosť v Berlíne a na jeho rodné mesto, ktoré stratil. Ale ani vrátiť sa už nechcel. Konrad Merz, ktorý sa vtedy ešte volal Kurt Lehmann, bol jedným z prvých emigrantov, a navyše, napísal prvý román o živote v exile. Volá sa Z Nemecka padá človek.
Exil je dôsledkom prvého vyhnania z Nemecka. Spisovateľov, hudobníkov, maliarov, architektov, ale aj lekárov, právnikov a pravdaže politikov nacisti vyháňali z nemeckej ríše. Alebo zatvárali a vraždili v koncentračných táboroch. Len málo z nich sa v štyridsiatom piatom rozhodlo vrátiť do – už demokratického – Nemecka. A tí, čo zostali doma, ich zvykli aj zatracovať. Myslím na vystúpenie Paula Celana či Alberta Vigoleisa Thelena v Gruppe 47. Ale takmer o všetkých platí: po vojne o nich nikto nechcel vedieť.
Laureáti Nobelovej ceny mali prirodzene osobitnú pozíciu. Ale na Konrada Merza a nespočetných ďalších, ktorí boli pred vojnou dôležitým hlasom ako napríklad Theodor Kramer, ktorý v anglickom exile ešte napísal tisícky úžasných básní, sa zabudlo a zabudnutí sú podnes.
Dnes má výskum exilu množstvo rôznych odvetví, ale neexistuje centrum, kde by sa dala názorne ukázať rôznorodá skúsenosť exilu ako súčasť nemeckých dejín. Raz som na jednom podujatí vo Ville Aurore, dome Liona Feuchtwangera v Los Angeles, ktorý sa, našťastie, podarilo Nemeckej spolkovej republike získať a urobiť z neho poznávacie miesto pre mladých nemeckých autorov, rečnila o tom, že Nemecko potrebuje múzeum exilu, aby si mohlo jasne uvedomiť, čo stratilo vyháňaním umelcov a vedcov, ktorí poznačili jeho kultúrny život.
Spoločnosť Else Laskerovej-Schülerovej vo Wuppertale v tom podala vzorný výkon. So svojimi obmedzenými prostriedkami nielenže rôznymi medzinárodnými podujatiami vytrhla zo zabudnutia život a dielo Laskerovej-Schülerovej. Táto spoločnosť urobila aj prvé kroky v zhromažďovaní a dokumentovaní prác vyhnaných umelcov. Ale ani všetky tieto snahy nemôžu nahradiť miesto pamäti, ktoré by sa venovalo všetkým odtieňom exilu a jeho dôsledkom – zbierkami, výstavami, diskusiami.
Preto vás prosím, aby ste urobili všetko pre to, aby v Nemecku mohlo vzniknúť aj miesto dôstojnej spomienky na skúsenosť exilu, na prvé vyháňanie. Miesto, kde by tiež bolo možné nadviazať spojenie so skúsenosťou povojnového exilu, skúsenosťou umelcov a spisovateľov, vyhnaných z NDR. Tak trochu medzi nich patrím aj ja. Miesto, kde by sa dali rozprávať životopisy spojené s exilom. Napríklad ako život Ruth Jacobyovej, ktorá bola donedávna veľvyslankyňou Švédskeho kráľovstva v Berlíne a v Štokholme prekladala do angličtiny môj príhovor na nobelovskom bankete. Jej otec bol právnikom železničných odborov v Berlíne a v poslednej chvíli sa mu podarilo ujsť z Nemecka v prezlečení za rušňovodiča. Útek a exil ho zaviedli zo Švédska do Indonézie, do Ríma, do New Yorku. Ale už nikdy naspäť do Berlína.