V týchto týždňoch, keď spomíname na epochálnu udalosť kolapsu totalitného panovania vo východnej Európe pred dvadsiatimi rokmi, sa na mnohých miestach prednášajú dojímavé prejavy a usporadúvajú oslavy. Budeme si gratulovať, že sme porazili totalitný systém. Bohužiaľ sme ho tiež odložili ad acta a pamäť zamkli. V krajinách ako Rusko doslova, inde v hlavách funkcionárov a politikov z Východu aj Západu, ako dokazuje zvolenie Bulharky Iriny Bokovovej za generálnu riaditeľku UNESCO.
Ťažko si totiž môžeme myslieť, že vlády, ktoré sa zasadzovali za jej zvolenie, nevedeli nič o jej biografii. Jej otec, člen politbyra Georgi Bokov, bol šéfredaktorom straníckeho orgánu Rabotničesko delo, najvyšším propagandistom a sekundantom diktátora Todora Živkova. Po vstupe červenej armády roku 1944 v Rodopských horách prenasledoval opozíciu a podňa svedectva Michaila Sateva, ktorý si ako politický odsedel pätnásť rokov vo väzení, zúčastňoval sa aj na ľudových popravách.
Jeho dcéra študovala na Inštitúte medzinárodných vzťahov v Moskve, kde sa pod dohľadom KGB mladí aparátřici z celého ostbloku pripravovali na budúce úlohy diplomatov a agentov. Potom ju čakala rýchla kariéra na ministerstve zahraničných vecí v Sofi i, aj ako vyslankyne pri OSN v New Yorku na pozícii, aká sa zverovala len tým najspoľahlivejším. Po páde režimu ju strana, už premenovaná na Bulharskú socialistickú stranu, vyslala do politiky ako neopotrebovanú tvár, a dotiahla to až na ministerku zahraničia.
Dalo by sa namietnuť, že aj keď nie je zvlášť krásna, predsa len by sme nemali viniť deti z hriechov otcov a že treba pani Bokovovej uznať, že sa zmenila na presvedčenú demokratku. Ale len ak nepoznáme klanovú povahu bulharských mocenských pomerov. Vo všetkých oblastiach spoločnosti je stále rozhodujúce, z akej rodiny pochádzate. Who’s who je trochu ako reprint bývalých vydaní, zmenili sa len krstné mená. Platí to tak v politike (dlhoročný premiér Stanišev, ktorý vo funkcii skončil len nedávno, bol synom iného člena politbyra), ako v justícii (generálny prokurátor v rokoch 1999 až 2006, Nikola Filšťev bol synom dôstojníka štátnej bezpečnosti, zodpovedného za dozor nad politickými väznicami a lágrami). To sú len dva príklady spomedzi tisícov, aj v ekonomike, ktorú po roku 1989 obsadila bývalá nomenklatúra. Preto vládne v Bulharsku korupcia a mafii a so štátom žijú v symbióze, ktorá dnes desí už aj ostrieľaných byrokratov Európskej únie.
Príznačné je aj to, že pani Bokovová ani jej strana sa od zločinov totalitnej éry nikdy nedištancovali. Následnícka socialistická strana nikdy neakceptovala žiadnu zodpovednosť a ani sa nikdy neospravedlnila obetiam. Pri jednej parlamentnej diskusii si raz vzal slovo brat pani Bokovovej Filip Bokov a zavtipkoval na túto tému – bulharské slovo vina znamená vinu aj víno – Vinu si dávame k predjedlám. Či sa niekde inde na svete po páde diktatúry objavil takýto otvorený cynizmus? Filip Bokov vzápätí nastúpil ako poradca prezidenta Georgiho Paravanova, potom sa zaplietol do biznisu s drogami a bielym mäsom, takže jeho funkcia by už predsa len klala oči.
Nová generálna riaditeľka UNESCO patrí do malej, mocnej vrstvy, ktorá Bulharsko zruinovala a tvári sa, že hrá demokratickú hru, len kým nie sú ohrozené jej nelegitímne získané privilégiá. Elie Wiesel, ktorý prežil Osvienčim, vyhlásil, že zvolenie Hosniho by bolo hanbou medzinárodného spoločenstva. Včera dvaja Bulhari, ktorí prežili gulag, vyhlásili, že zvolenie Iriny Bokovovej je hanbou pre nás všetkých. Jednej hanbe UNESCO uniklo, lenže za akú cenu!