Zomrel Jorge Semprún.
Tisíce historických faktov o nemeckom vraždení som sa dozvedela od Jorge Semprúna. Krištáľovo jasné, presne vybrúsené – tým, že v jeho jazyku boli také poeticky doráňané. Jeho vety ako odmäk a mráz za čelom, naraz.
Tisíce historických faktov o brachiálnej ideológii komunistov a o tom, ako zaobchádzali s vlastnými ľuďmi, som sa tiež dozvedela od Jorge Semprúna. Na francovskej zamilovanosti do smrti som sa naučila, že láska k smrti je súčasťou všetkých autoritárskych systémov vládnutia – aj ľavicových, aj Božích štátov.
Aj žiť s vlastným prenasledovaním, aj to som sa naučila od Jorge Semprúna. Z jeho viet som vedela, aké dôsledky má poškodenie. Na bumerang šťastia ma pripravil Jorge Semprún – že poškodenie je vždy hlava. Že to krásne v živote príde, ale práve vtedy, keď sa chce zatrblietať, udrie bumerang šťastia a zaútočí na ten okamih.
Úplne najpresnejšiu a najkrajšiu vetu o vlasti, ktorú používam zakaždým, keď sa vynoria do vlasti alebo do seba zamilovaní spisovatelia, mám od Jorge Semprúna: A vo svojej podstate mi nie je vlasťou jazyk, ako väčšine spisovateľov, ale to, čo sa hovorí.
Musela som si do týchto kníh zaradiť svojho vlastného otca, vojaka SS. Znovu a znovu chcem tomuto otcovi dodatočne zabráni?, aby sa stal vojakom SS.
Knihy Jorge Semprúna – stále sa pýtam, či si ich múdre priateľstvo a zranenú vernosť vôbec zaslúžim.
Asi pred desiatimi rokmi som sa s Jorge Semprúnom stretla na Literárnych dňoch v Cognacu. Mohla som mu povedať, ako ma jeho knihy sprevádzajú, ako veľa pre mňa znamenajú. Ale stáť pred tým fantastickým človekom bolo pre mňa nesmierne stiesňujúce. Spravila som to, čo sa nesmie robiť: tisíckrát som si v hlave chystala správne slová. Potom som nenabrala odvahu ich vysloviť – srdce mi búchalo v ústach.
“A teraz – tak ako sa píše v Semprúnovej knihe Veľká cesta:
Už mu nebije srdce?
Nie, veď ti vravím.
Ale ako sa to stalo?
Ako zvyčajne.
To čo znamená?
To znamená, že bol živý a hneď na to bol mŕtvy.”