Je načase, aby som sa začal vážne zaoberať tým, čo sa mi sníva. Ani trochu sa mi moje sny nepáčia. Už niekoľko mesiacov ma stíhajú s pozoruhodnou naliehavosťou a vytrvalou pravidelnosťou. Približne od chvíle, čo sa sama ukrajinská skutočnosť začala podobať na totálny sen. A najhoršie je, že sa z neho nedá prebudiť. Potrvá minimálne desať rokov, hlásia nenapraviteľní optimisti. Inými slovami, aspoň dve funkčné obdobia terajšieho prezidenta.
Zachrániť krajinu
Ale späť k mojim snom a téme, ktorá sa nimi tiahne. Sníva sa mi o atentáte. Som posledným ohnivkom konšpiračnej reťaze. Mám pušku a zameriavací ďalekohľad a mám dobrú pozorovaciu polohu. Mojou úlohou je vystreliť na vysokého funkcionára, a zachrániť krajinu. Je to dobrý terč – vysoký a telnatý. Ale ja jednoducho nedokážem dotiahnuť vec do konca a stlačiť spúšť. Je to zlé, mať takéto sny. Hanbím sa za ne.
Hoci v poslednom čase sa mi ten už tak často nevracia. Žeby ľudia, ktorí sa tento rok na Ukrajine dostali k moci, spomalili svoje „reformy“? Že by ma preto opúšťali moje extrémistické sny? Možno je to všetko ešte horšie, začínam si zvykať a moje senzory znecitliveli. Tak nejako to bude, pretože spomaliť sa nespomalilo vôbec nič.
Dnešná Ukrajina ponúka bohatý inštruktážny materiál na tému Krehkosť demokracie alebo Ako nás zahnať späť do diktatúry. Keby som bol zahraničný politológ, tu by som sedel a pozoroval, zaznamenával „reformy“. To by ma profesionálne napĺňalo a robilo šťastným. Ibaže nie som ani politológ, ani cudzinec, som obyvateľ tejto krajiny, a tak mi zostáva len zaťatá päsť a sny môjho podvedomia.
Jasný cieľ
Ale čo vlastne tie reformy znamenajú? Sú to akty odplaty. Človek, ktorý si hlboko zvnútornil „urážku roku 2004“, si užíva naplno užíva pomstu. Štvrtý prezident Ukrajiny Viktor Janukovyč je v našich dejinách prvým „menšinovým prezidentom“ – v druhom kole získal menej ako 49 percent hlasov. Preto sa zdalo, že ako prezident toho presadí ešte menej ako jeho predchodca. Ale to sa zdalo iba nám prostáčikom, čo sme si mysleli, že ústava krajiny je nedotknuteľná. Ako sa ukazuje, vôbec nejde o ústavu, ale o to, dostať pod kontrolu väčšinu sudcov ústavného súdu.
Foto: Reuters
Už v polovici marca novozvolený prezident pozoruhodne ľahkou rukou strhol celú moc na seba a obrátil krajinu o 180 stupňov. Dnes má k dispozícii poslušnú parlamentnú väčšinu, ktorá nevie nič iné ako vykonávať jeho rozkazy a ignorovať opozíciu. Najnovším príkladom je nočné hlasovanie o zákone o zásadách zahraničnej politiky z minulého týždňa. Zo štyristo dvadsiatich pozmeňovacích návrhov opozície nebol prijatý ani jeden. Ukázalo, že tým, čo v parlamentnom boji rozhoduje, je fyzická konštitúcia – schopnosť skrvaviť protivníkovi nos alebo prelomiť lebku. A pokiaľ ide o množstvo bývalých zápasníkov voľnoštýliarov, boxerov či ochrankárov, v tom sa prezidentskej strane žiadna iná nevyrovná.
Vláda má pred sebou – k prezidentovi dokonale lojálneho – nepriateľa drobného a stredného podnikateľského stavu. Jeho najmilšia činnosť: zotročiť a vycicať všetkých, čo nie sú „s nami“. Daňový zákon, ktorý navrhol, má napríklad ustanovenie, že daňoví inšpektori môžu vniknúť do súkromného bytu a vykonať domovú prehliadku. Cieľ týchto novôt je jasný: stredná trieda má byť povoľná, nepriateľa treba pritlačiť administratívnymi prostriedkami a vykorisťovať tak, aby sa mohli obohacovať vlastní.
Spätná premena
Ústavný súd nie je jediný súd pod kontrolou prezidenta. Neviem, kedy naposledy vôbec nejaký súd vyniesol rozsudok, ktorý by bol v prospech opozície. A nie je predsa možné, že by nikdy a v ničom nebola v práve! Sotva parlament prijal nový zákon o zhromažďovaní, je už hneď vznešenou povinnosťou sudcov zakazovať protestné akcie. Pričom milícia už dokázala, že je akcieschopná aj súdnych zákazov. Na to, že zbijú pokojných demonštrantov (keď nenesú tie správne zástavy a heslá), sme si už zasa zvykli, hoci v minulých rokoch sme už skoro začali zabúdať, že demonštrácie možno potlačiť silou. Ale to, nad čím človek najviac žasne, nie je ani tak bleskurýchla uzurpácia moci, ako skôr ešte bleskovejší návrat strachu. Nie, najprv bolo pobúrenie a potom prišiel strach. A teraz? Prechádza strach do apatie? Táto krajina kedysi nebola vôbec na zahodenie, rozdávala nádej a klopala na dvere Európy. Kde skončila?
Znovu sme dospeli do minulosti. Občas sa zdá, že máme – ktoré storočie to vlastne máme?
Najúspešnejšou z doterajších „reforiem“ je spätná premena ukrajinskej tajnej služby SBU na sovietsku KGB. Čoraz častejšie počúvam o takzvaných „preventívnych pohovoroch“ s novinármi a predstaviteľmi verejného života, o najskôr len jemnom zastrašovaní inzerentov, o tom, že sa zostavujú „zoznamy lojálnych“ a o zvlášť aktívnych občanoch sa zakladajú príslušné spisy. Rektorov ukrajinských univerzít zaväzujú na „spoluprácu“ – ukladá sa im, aby študentom, ktorí sa zúčastňujú protestov, hrozili trestami. Spomedzi všetkých ukrajinských rektorov sa našiel iba jediný, čo obsah takéhoto „návrhu“ zverejnil. Ešte šťastie, že tento jeden sa našiel. Vraj ho šéf SBU (v personálnej únii s majiteľom najväčšej mediálnej skupiny, mimochodom) navštívil a ospravedlnil sa za „neopatrnosť svojho spolupracovníka“.
V každom prípade – tom mäkšom i tom tvrdšom – môžeme skonštatovať: SBU sa znovu vyvíja na politického strážneho psa a z krajiny sa znovu stáva policajný štát. „Znovu“ je kľúčové slovo. Znovu sme dospeli do minulosti. Občas sa zdá, že máme – ktoré storočie to vlastne máme? Sedemdesiate roky?
Želaný výsledok
Čo z toho všetkého môže byť? Nič nové, ako vidíte: forma putinovského Ruska. Ostatne, už aj Viktor Janukovyč hovorí o „vlastnej a suverénnej ukrajinskej demokracii“. Komunálne voľby, ktoré budú na jeseň, sa majú skončiť jasným víťazstvom tunajšej varianty Jednotného Ruska, čiže Janukovyčovej Strany regiónov (stanoveným cieľom je 70 percent). Želaný výsledok musí z krajiny vyžmýkať administratívna mašinéria, „vertikála moci“, ktorá je dnes zomknutá ako nikdy predtým. Cieľom „reforiem“ je vytvoriť namiesto Ukrajiny čosi ako „Rusko 2“ – len ochrnutejšie, zaostalejšie a ešte nepríťažlivejšie. A správnym spoločenským poriadkom pre takýto útvar je akýsi neostalinizmus feudálno-oligarchického typu. Nenadarmo sa u nás, na Ukrajine, znovu začínajú stavať pomníky Stalinovi.
To nie je metafora: 5. mája bola v Záporoží „z iniciatívy miestnych obyvateľov“ odhalená nová socha diktátora. Nasledovať majú Odesa a Sevastopoľ. A komunisti v Luhansku už dali podnet na zmenu štátnej hymny. A potom možno zástavy.
Len jedna vec ostáva záhadou: Načo potrebuje Janukovyčov režim Európu? Načo táto hra na integráciu a vytrvalá euro-rétorika? Žeby snáď šlo o prepojenia bánk? Alebo obľúbenú dovolenku na Sardínii, v Monte Carle či vo francúzskych Alpách? Keď Európa, tak by sa mala tvoriť inak. Skutočné reformy sa nezačínajú zatváraním archívov a nepokračuje sa v nich zbavovaním aktivistov štátneho občianstva. Tu čosi nesedí.
Prehratá vojna
Ach, nič nesedí, vôbec nesedí. Ešte nikdy sme nemali štátnu moc, ktorá by mala tak ďaleko k európskym hodnotám. Niekedy sa človeku skoro až cnie za Kučmom. Niekedy by som žil radšej v Lukašenkovom Bielorusku. A tak apelujem na európske spoločenstvo: Sledujte tak pozorne ako nikdy predtým, čo robí táto ukrajinská vláda! Ktovieprečo, ale je pre nich dôležité, čo si myslíte. Nedovoľte, aby si vás omotali okolo prsta trepaním o „poriadku“.
Vlastne chcem len dosnívať svoj sen do konca. Pred piatimi rokmi som uveril, že moja vízia tejto krajiny, ktorú som zdieľal s množstvom iných ľudí, zvíťazí. Nevedel som si predstaviť, že tá vízia môže roku 2010 utrpieť takúto drvivú porážku. Bol by to omyl, hovoriť o prehratej bitke – je to prehratá vojna. A dôsledkom prehratej vojny je okupácia. Na Ukrajine už na to existuje výraz – „vnútorná okupácia“. Boli sme okupovaní znútra, pomocou prezidentských volieb a parlamentných machinácií. Preto sa mi blízka budúcnosť javí v temných farbách.
Ale len tá blízka. Pretože jednoducho nie je možné, aby taký anachronický systém, systém, ktorý vzišiel zo Stalinovho dedičstva, v dlhšej historickej perspektíve zvíťazil. Na tomto nie nespornom presvedčení sa dnes zakladá celá moja nádej. Či skôr to, čo z nej ešte zostalo.
Foto: Baz Ratner / Reuters