Na Malte si naverímboha prenajímame loď. Misratu totiž Kaddáfího vojská uzavreli a odrezali od vonkajšieho sveta a dá sa tam dostať jedine po mori. Konečne jeden námorník na poslednú chvíľu súhlasil, že si trúfne nás tam dostať – aj to len preto, že bol po krk v dlhoch, čo si narobil pretože na budúci týždeň vydáva dcéru. Sľúbil teda, že nás tam dostane – mňa a príslušníkov líbyjskej opozície, ktorí ma sprevádzali z Francúzska: Ali Zeidana, Mansura Sayf al-Nasra a Souleimana Fortiu.
Za deň a nasledujúcu noc sa bez prístrojov hodných tohto názvu a bez použiteľnej mapy doplavíme do mučeníckeho mesta Misrata. Na opustenej prístavnej hrádzi zahalenej do tej najčernejšej tmy, na ktorom – až na jeden výstrel z kalašnikova, keď sme sa chystali zakotviť – nepočuť ani hláska, nás očakáva predstaviteľ mesta a generál Ramadan Alzarmouh, veliteľ povstalcov. Vezieme sa takmer úplne zatemneným mestom bez elektrického prúdu, nad prvými zrúcaninami svieti len polmesiac na modročiernom nebi. Nie je tu voda – čo je ťažké. Nie je tu plyn, na ktorom by sa dalo niečo uvariť, to vraj skoro denne, ale keďže, ako čoskoro zistím, takmer ani niet čo jesť, obyvateľov to príliš netrápi. Ale nie je elektrina. Bola tu elektráreň, tú bez prestávky ostreľovali tanky, kým nevybuchla aj posledná cisterna. Cisterny horeli osem hodín.
V tú noc vyhasli v meste aj posledné svetlá. Vytvorili sa husté, popolom presiaknuté oblaky, ktoré viseli nad mestom až do týchto posledných hodín, tak ako viseli nad Fukušimou. A namiesto elektrárne, ktorá bola ich celou pýchou, našli obyvatelia Misraty ráno ony zrúcaniny, ktoré rozoznávam vo svetle reflektorov auta, čo nás čakalo v prístave a do ktorého sme sa napratali s líbyjskými priateľmi– pokrútené výstuže, roztavené oceľové nosníky, plechy čierne od hrdze, popraskané potrubia, obrovské potrhané oceľové platne, vedenie, trčiace do prázdna ako svietniky postavené hore nohami a zvyšok strechy, ktorý zostal neporušený, ale plamene ho zafarbili tak, že by ste mohli považovať za pozlátenú výzdobu chrámu.
Bez analgetík a utišujúcich liekov
Mierime ku Café Central, ktorá leží v troskách, do tohto miesta pohostinnosti, priestoru slobody, jedného z mála miest, kde sa schádzajú mladí ľudia z tohto mesta, kde sa smiali a mohli snívať o lepšej budúcnosti – možno budúcnosti bez Kaddáfího. „To im neodpustili“, hovorí Abdelhamid Fortia, syn predstaviteľa tohto mesta v Rade národnej tranzície, absolvent britskej školy. Pricestoval sem s nami, spolu s otcom. Preto tú kaviareň do poslednej umelohmotnej stoličky a do posledného jukeboxu zničili.
Ráno hľadáme miesto, kde 20. apríla Tim Hetherington a Chris Hondros prišli o život, dvaja odvážni fotografi: tú rozbombardovanú budovu na križovatke dvoch hlavných tepien mesta; dieru v stene, ktorou sa Tim pokúsil preliezť, keď ho trafil vybuchnutý granát, a slzy v očiach Mohsina, suseda, ktorý sa ho snažil za vybuchujúcich granátov oživiť, než ho odviezli do nemocnice.
A potom nemocnica, kde doktor Khalid Abuflaga totálne vyčerpaný a bez liekov – hlavne bez anestetík – v ten deň má šesťdesiateho ťažko raneného, ktorého sem doviezli z frontu a ktorý pribudne k šiestim tisícom ďalším a tisícšesťsto mŕtvym z minulého týždňa. Ťažko ranený v Misrate znamená: napoly odtrhnuté hlavy, rozsekané tváre, telá na kusy, výkriky.
Deň predtým sme cestovali na front, na miesto menom Abdul Raouf, kde povstalci v dunách – medzi vlajkami slobodnej Líbye veje aj francúzska zástava – bránia to, čo zostalo z mesta. Z toho všetkého som si vyvodil tri veci.
Neuveriteľná odvaha občanov
Ešte som nevidel mesto, ničené tak systematicky ako Misrata. Pamätám sa na Huambo v Angole. Na Abyei v južnom Sudáne. Zažil som martýrium Sarajeva a Vukovaru. Ale vidím tieto ruiny na ulici Tripolisu. Túto radnicu bez nôh. Tie budovy povyhadzované do vzduchu a zrútené do seba. Alebo túto budovu, v ktorej sa opevnil ostreľovač. „Vôbec sa ho nedalo zastaviť“, hovorí Khalifa Azwawi, predseda mestskej rady. „Skoro sme ho museli volať sériový snajper, posadnutý. Možnože sa zbláznil, jednoducho zošalel. Tí sa naozaj skoro zbláznili – tí, čo boli v tom dome oproti, na ktorý strieľal. Prečo by to všeobecné šialenstvo nemalo zasiahnuť aj jeho?“
To všetko vidím. Túto čistú radosť zo streľby, zo zabíjania, z ničenia. A hovorím si, že v Misrate to šialenstvo našej doby, šialenstvo vraždenia miest, vyvrcholilo. Áno, vraždenie miest! S tým výrazom prišiel na začiatku vojny v bývalej Juhoslávii Bogdan Bogdanovič, starosta Belehradu. Táto myšlienka, ktorá sa ponáša na genocídu, predpokladá úmysel, plánovanie, program. Presne to sa muselo diať aj tu. Presne to muselo stáť za touto operáciou. Najprv ich rozstrihať a potom vykuchať. Tento plán zničenia povstaleckého mesta nemohol vzniknúť tu v ohni boja, ale na vyššom mieste, v hlavnom meste Tripolise. A keby som mal pochybnosti o plánovitom charaktere tohto vraždenia miest, prešli by ma, keď som videl, ako v kúte zničenej radnice, ktoré ako zázrakom unikli granátom, zamestnanec mesta ukazuje čosi ako múzeum, lepiacou páskou nalepil na stenu: fotografie martýrov štvrti vrátane anglosaských fotografov, ktorých zavraždili 20. apríla; asi sto pasov žoldnierov z Nigérie, Mali a Čadu, ktorých povstalci pozabíjali alebo zajali; falošné stodolárovky a stoeurovky, ktorými ich Kaddáfí vyplácal, a napokon zožltnutý papier, ktorý pôsobí oficiálne, aj keď je písaný rukou a je na ňom plán obliehania a dobytia mesta. Priznanie!
Druhá vec, ktorú som musel vidieť, aby som tomu mohol uveriť, je neuveriteľná odvaha občanov mesta.
Varšava kládla odpor a nakoniec sa aj tak musela vzdať. Španielske mestá sa držali, ale aj oni sa skôr alebo neskôr udrela hodina, keď museli zložiť zbraň. Sarajevo sa hrdinsky bránilo, ale tam tanky nestáli v meste, ale tak ako snajperi na okolitých kopcoch. Tu však už boli Kaddáfího tanky priamo v meste. Niektoré síce zničili vojaci NATO, ale najdôležitejšie z toho minimálne tucta tankov, ktoré Kaddáfího prívrženci rozostavali vedľa mešít alebo do bezprostrednej blízkosti tých zopár miest, na ktorom sa obyvatelia mohli zásobiť vodou, a tanky, ktoré stáli pred nemocnicou a dokonca aj vo vnútri nemocnice, a ktoré bolo zvlášť ťažké trafiť, museli s neslýchanou odvahou zneškodniť sami obyvatelia takmer holými rokmi.
Bezprecedentné znovudobytie
Ľudia hádzali molotov-coctaily do hlavní kanónov. Ručné granáty do veží ako tu pri kostre tanku, ktorý mohol v plnej dĺžke ostreľovať paralelnú ulicu k ulici Bengasi a pri ktorom sme totálne vydesení zazreli čerstvo spálené holenné kosti. Na tanky sa strieľalo pancierovými päsťami RPG7, celkom zblízka, telo pri tela vedľa tej oceľovej obludy.
S neuveriteľnou nápaditosťou zostavovali študenti, inžinieri, vojaci na dôchodku (autori geniálnych ťahov vždy zostávajú neznámi) takéto zoznamy: nechajte nasiaknuť koberce olejom a v noci, keď okupanti spia, ich položte pred reťaze tanku, takže, keď naštartuje, nebude môcť manévrovať. Alebo: v prípade, že povstalci by chceli útočiť, ale NATO tam nebude a nebude ich môcť kryť, alebo v prípade, že boli prislabí a Kaddáfího jednotky tú slabosť využili a postupujú, si vymysleli geniálnu fintu, ktorá spočívala v tom, že ampliónmi z mešít namiesto vyzývania k modlitbe vysielali nahratý hukot lietadiel.
Misrata odolala. Misratu ešte stále obliehajú, ale najväčšia časť stredu mesta je oslobodená. Dom za domom, ulica za ulicou, postup vždy istili barikády zo zvalených nákladných áut, kontejnerov či piesku, ktorým boli naložené buldozéry. Misrata za štyridsať pekelných dní odrazila útok. A takýto postup, uskutočnený tými najskromnejšími prostriedkami, postup, ktorý bol každopádne doteraz víťazný, toto trpezlivé, ale vytrvalé znovudobýjanie nemá precedens.
Kde je armáda slobodnej Líbye?
A napokon tá tretia vec, ktorú som zistil: z bitky o Misratu vzišla skutočná armáda– disciplinovaná, s bojovými skúsenosťami, vyskúšaná v pouličnom boji a hlavne hrozivo efektívna. Na frontoch Kyrenaiku som videl statočných ľudí. Obdivoval som neohrozených Chebabov, ochotných podstúpiť akékoľvek riziko, aby obránili ducha a obyvateľov Bengasi. Ibaže to lietadlá zachránili Bengazi, tesne predtým, čo tanky obkľúčili mesto. To ony s podporou Francúzska a Veľkej Británie zabránili masakre. Zatiaľ čo tu v Misrate boli už tanky v meste a obyvatelia sa prevzali prácu lietadiel a museli tanky zničiť alebo zahnať na ústup v pozemnom boji muža proti mužovi. V západnej časti mesta som navštívil tajné dielne, v ktorých si povstalci vyrábajú zbrane. Videl som flinty zo šrotu, ktoré tu prerobili na dvanásťmilimetrové pušky. Muníciu, ktorú vytiahli z nepriateľských tankov, prispôsobili do guľometov namontovaných na pickupy. Videl som malú dodávku, v akej drobní obchodníci vozia zeleninu, spredu opancierovanú dvomi oceľovými platňami, medzi ktoré naliali betón, takže sa dali používať ako baranidlo. A videl som aj dodávky, ktoré mali takéto oceľové platne privarené aj zozadu a po stranách, takže vyzerali ako bojové vozidlo Ben Hura.
A napokon som videl na fronte mužov – otrasených, ale nie zlomených, vystrašených, ale odhodlaných. Videl som mužov, ktorí prešli ohňom, vycivených, podlomených vyčerpaním a hladom, pripravených udržať sa v nepriateľskej paľbe a opätovať ju vlastnoručne zmajstrovanými zbraňami. Kde je armáda slobodnej Líbye? Armáda, ktorá, až nastane ten čas a francúzske vrtuľníky im prerazia cestu, vpochoduje do Tripolisu? Je tu – v Misrate.
Text vyšiel v denníku Frankfurter Allgemeine Zeitung.
