Rusko: Chorý muž s pištoľou

Čo je cieľom Putina a jeho okolia? Vrátiť späť zmeny z roku 1991 a 1989, tvrdí Anne Applebaum v dlhej debate s Lukaszom Pawlowskim. Pre mnoho európskych krajín už len zača rozmýšľať o Rusku znamená zmenu paradigmy. To tvrdí Anne Applebaum, keď vidí politických lídrov, ktorých kariéry sa rozbehli v podmienkach európskeho mieru, nahlodávaného súčasnou vojenskej krízy. Je naozaj Rusko také silné, alebo skôr ide o to, že Západ je taký slabý? Naše slabiny a naše silné stránky sú nerovnomerne rozložené. Rusko je nepochybne silné v oblasti, v ktorej sme my slabí: Západ stratil záujem o využívanie svojej vojenskej sily, zatiaľ […]

Deti vyvrhnuté morom ľahostajnosti / Esej

Keby som mala nakresliť cesty môjho brata Ibrahima na kus papiera, urobila by som celé klbko. Čiary medzi Mogadišu a Prahou, cez Rím, a k nim odbočky a zákruty. Môj brat sa oženil s Iránčankou a cestovali spolu. Tak bol súčasťou jeho obzoru aj Teherán, a množstvo ďalších miest, v ktorých sa zdržiavali, ale na ktoré sa už presne nepamätám. Môj brat – aj keď Somálčan – sa mohol slobodne pohybovať, celkom ako akýkoľvek iný mladý Európan. Iste, keby som mala kresliť cesty Marca, ktorý žil v Benátkach, alebo Charlotte, bývajúcej v Düsseldorfe – čiary by boli ešte oveľa viac […]

V krajine krivých zrkadiel / Esej

Najmenšie starosti robili Margo Gontarovej mŕtve deti. Na obrazovke jej počítača – na spravodajských weboch či sociálnych médiách – sa to nimi priam hemžilo, spolu s  titulkami, ktoré z ich smrti obviňovali ukrajinské fašistické gangy, vyškolené NATO. Písal sa začiatok roku 2014, na Kryme práve prevzali moc vojaci, ktorí vyzerali ako Rusi a hovorili ako Rusi, nosili však uniformy bez označenia. Vojaci, o ktorých Vladimír Putin s jemným úškrnom práve oznámil svetu, že s Ruskom nemajú nič spoločné. Teraz sa východnej Ukrajiny začali zmocňovať separatisti. Margo Gontar sa snažila klásť odpor. Väčšinou stačilo obyčajné vyhľadávanie na Googli, aby rýchlo našla […]

Kým nastanú nové časy / Esej

Pred niekoľkými rokmi ma po obrovskej, supermoderne technologicky vybavenej ázijskej univerzite sprevádzal jej hrdý rektor. Ako sa na osobnosť tohto rangu patrí, sprevádzali ho dvaja mladí, hrubokrkí ochrankári v čiernych oblekoch a tmavých okuliaroch, ktorí pokojne mohli mať pod sakom schované pušky AK-47. Keď skončil s ospevovaním vyglančenej novej obchodnej fakulty a hypermoderného ústavu pre manažment, rektor na chvíľu stíchol v očakávaní náležitej chvály. Namiesto toho som poznamenal, že na jeho univerzite nevidím žiadnu známku kritických vedných disciplín. Zarazene sa na mňa pozrel, akoby som sa ho opýtal, koľko ľudí ročne u nich robí doktorát z tanca pri žrdi a […]

Veľkosť Güntera Grassa / Nekrológ

V osemdesiatom druhom, keď som bol v Hamburgu na uvedení nemeckého prekladu Detí polnoci, sa ma vydavateľ spýtal, či by som sa nechcel stretnúť s Günterom Grassom. Ja som, pochopiteľne, chcel, a tak ma odviezli do dediny menom Wewelsfleth, pri Hamburgu, kde Grass vtedy býval. Mal v tej dedine dva domy: v jednom býval a písal, a ten druhý využíval na čosi ako umelecký ateliér. Po úvodných rituáloch – odo mňa ako mladšieho autora sa očakávalo, že vystrúham nejakú tú poklonu, a po nej – vystrúhol som ju s radosťou – sa z ničoho nič rozhodol, že ma akceptuje, zaviedol […]

Trinásť rokov očistca / Esej

Vo vo svojej knihe Je to človek? Primo Levi označuje slovom musulman (moslim) pravdivého a dokonalého svedka nacistických koncentračných táborov. Musulman bol výraz, ktorým označovali väzňa, ktorý stratil aj posledný zbytok vôle žiť, človeka, ktorý sa ocitol na najnižšej priečke rasového poníženia a čakal už len na smrť, bol “potácajúcou sa mŕtvolou”, ako napísal Jean Améry, “balíkom telesných funkcií, ktorý sa zmieta v posledných kŕčoch”. Alebo, slovami Prima Leviho: “keby som mal zhrnúť všetko zlo našich čias do jedného obrazu, zvolil by som tento obraz, ktorý som videl na vlastné oči: vychudnutý a zhrbený človek so sklonenou hlavou, ktorému sa […]

Víťaz / Esej

Edwarda Lucasa chytá hrôza z toho, ako Západ podceňuje hrozbu, ktorá prichádza z Ruska. Nie je dobré panikáriť, ale o nič lepšie nie je utešovať sa ilúziami, čo Západ robí už celé desaťročia vždy, keď ide o Rusko. Preto by sme sa mali zamyslieť nad tým, ako bude svet vyzerať, ak my prehráme a Vladimír Putin dosiahne to, po čom túži. Po prvé, ak sme preniesli celú ťarchu krízy na najslabšieho spojenca, Ukrajinu, nesmieme sa čudovať, ak sa pod tou ťarchou skôr či neskôr zosype. Obyvateľstvo, utrápené vojnou, sa vzbúri proti tvrdým reformám. Rusko získa Ukrajinu. Európa bude mať do […]

Prišliapnuté myšlienky / Esej

Minulý týždeť ráno sa zo svojho domu v Dhake vybral Washiqur Rahman, nesmelý Bangladéšan, ktorý nevyzeral na svojich dvadsaťšesť rokov. Po ceste do cestovnej kancelárie, kde pracoval, ho napadli traja muži s mačetami a dosekali ho nasmrť. Tvár mal dokatovanú na nepoznanie. Miestny transrodový žobrák, ktorý žil neďaleko, dvoch útočníkov chytil a odovzdal ich polícii. Vrahovia boli študenti madrassy a Rahmana vôbec nepoznali; aj navzájom sa poznali len z videnia. Vysvetlili, že každého zvlášť na vraždu najali pred dvomi týždňami. Učiteľ im povedal, že Rahman bol “protiislamský človek”, vypovedali na polícii. “Ako veriaci sme boli povinní zabiť ho. Tak sme […]

Rozprávač / Nekrológ

Dnes, štvrtého apríla, sme sa v Brne rozlúčili s Martin Porubjakom (18. máj 1944, Bratislava – 27. marec 2015, Brno), veľkou postavou európskeho divadla, prekladateľom, režisérom, dramaturgom SND, profesorom Vysokej škole múzických umení v Bratislave. “Napíš, čo bolo na Martinovi najmilšie, najjedinečnejšie a najdôležitejšie,” vraví mi kamarátka Marta, naša spoločná kamarátka. Radí mi, lebo so mnou zdieľa nielen bolesť, že Martin Porubjak už nie je medzi nami, ale aj trápenie, keď už štvrtý či piaty deň civiem na čistý otvorený dokument v počítači. Ale ako napísať o niekom to naj, keď on bol pre vás ten najmilší, najjedinečnejší a najdôležitejší? […]

Ona za to nemôže / Esej

Po katastrofe letu Germanwings sa začalo diskutovať o prístupe k diagnóze depresie. Pretože pilot spoločnosti Germanwings Andreas Lubitz spáchal samovraždu, keď úmyselne narazil do alpskej hory lietadlom, v ktorom sedelo ďalších 149 ľudí, rozšírila sa domnienka, že mal “depresie”. Zdanlivo to potvrdzuje aj správa, že sa v jeho byte našli antidepresíva a že sa v minuosti liečil u psychiatrov a neurológov. Mnohí pacienti a iné zúčastnené osoby sa teraz právom obávajú, že v dôsledku Lubitzovho vražedného činu budú duševne chorí ľudia ešte stigmatizovanejší. Je nepochybné, že táto stigma je príčinou, prečo sa niekedy liečbe vyhýbajú ľudia, ktorí ju potrebujú. Keď […]