Foto: Alberto Pizzoli / AFP
Keby som mala nakresliť cesty môjho brata Ibrahima na kus papiera, urobila by som celé klbko. Čiary medzi Mogadišu a Prahou, cez Rím, a k nim odbočky a zákruty. Môj brat sa oženil s Iránčankou a cestovali spolu. Tak bol súčasťou jeho obzoru aj Teherán, a množstvo ďalších miest, v ktorých sa zdržiavali, ale na ktoré sa už presne nepamätám.
Môj brat – aj keď Somálčan – sa mohol slobodne pohybovať, celkom ako akýkoľvek iný mladý Európan. Iste, keby som mala kresliť cesty Marca, ktorý žil v Benátkach, alebo Charlotte, bývajúcej v Düsseldorfe – čiary by boli ešte oveľa viac nahusto, než čiary môjho brata Ibrahima. Boli by tam školské výlety, niekedy by ich obľúbené mužstvo hralo v Londýne, zápas Manchester United; potom prázdniny v Paríži u chlapca či dievčaťa, alebo aj návšteva u staršieho brata, ktorého osud zavial do Nórska. No a potom, nebolo ešte treba aspoň raz vidieť New York, vyliezť na Empire State Building?
Pre Európana sú cesty ako súhvezdia a spôsoby cestovania sa líšia, podľa chuti: cestuje sa vlakom, lietadlom, výletnou loďou. Niekto sa vyberie na cestu okolo Holandska na bicykli. Možností je nekonečne. Aj pre Ibrahima ich bolo toľko, v sedemdesiatom roku, napriek železnej opone. Hoci úplne všade ísť nemohol. Ale cestovať bolo v jeho moci, keď ešte existoval systém víz, keď sa somálsky pas ešte nerovnal toaletnému papieru.
Zato dnes, keď niekto prichádza z juhu sveta, jeho cesta má len jeden smer: dopredu. Sledovať čiaru, ktorá ťa ženie stále len dopredu, nikdy nie naspäť. Doraziť do cieľa, prekročiť líniu a potom sa rozpleštiť ako v rugby. Žiadne víza, žiadny humanitárny koridor. Keď je v tvojej krajine diktatúra alebo vojna, je to tvoj problém. A Európa sa ti už viac nedíva do tváre: si len oštara. Z Mogadišu, Kábulu, Damasu, jediné východisko je ísť dopredu, krok za krokom, neúnavne, bez spočinutia.
Po priamke, na ktorej, ako už až vieme až pridobre, ich stretnete všetkých: obchodníkov s ľuďmi, skorumpovaných policajtov, teroristov, pašerákov. Si vydaný napospas osudu bez milosti, a osud ťa odsúdil iba pre zemepis, nie za nejaký spáchaný zločin.
Cestovanie – právo, ktoré náleží výhradne národom Severu, tomuto čoraz izolovanejšiemu a čoraz hluchšiemu Západu. Ak si sa narodil na zlej časti zemegule, nič ťa neobíde. Včera, keď som rozmýšľala o hroznej katastrofe neďaleko Sicílie, v tom Stredomorí zaplavenom hnijúcimi mŕtvolami, pýtala som sa nahlas, kedy sa vlastne ten zlý sen začal, a s priateľkou, novinárkou a spisovateľkou Katiou Ippaso, sme sa pýtali, prečo nám to vôbec nedošlo.
Takýmto spôsobom sa v Stredomorí umiera od roku 1988, migranti sa topia. O rok neskôr padol berlínsky múr, všetci sme sa radovali, a nevšimli sme si, že potichu rastie iný múr uprostred vôd nášho mora.
Pochopila som, čo sa deje, až roku 2003. Pracovala som v obchode s cédečkami. Našlo sa trinásť tiel pri Sicílii, bolo to trinásť somálskych chlapcov, ktorí utekali pred vojnou, tou vojnou, ktorá od roku 1990 neustávala, ktorá ich rozkladala.
Pripadám si ako vrahyňa, pretože Európa, kontinent, ktorého som občiankou, nepohne ani prstom, aby zabránila systematickej tragédii na mori.
To číslo bolo ako varovanie. Pamätám sa, že Rimania prišli za somálskou komunitou a prišli na občiansku smútočnú ceremóniu, organizovanú na piazza Campidoglio vtedajším primátorom Walterom Veltronim. Komunita rozdelená kmeňovými nenávisťami sa spojila v ten zamračený októbrový deň, okolo svojich mŕtvych. Somálčania zhromaždení na námestí v ten deň plakali a Rimania plakali s nimi, cítili ich bolesť ako svoju.
Medzitým sa všetko zmenilo. Dalo by sa povedať, že všade už je len ľahostajnosť. Ale bojím sa, že je tu čosi ešte hroznejšie, čosi, čo požiera duše. Znovu som to pocítila na vlastnej koži toto leto v Hargeise, meste na severe Somálska. Jedna veľmi dôstojná pani sa mi priznala, že jej synovec umrel pri tahribe, alebo ceste do Európy. To tá lož ho zjedla, povedala mi. Nedala sa utešiť, stále mi opakovala, že keď odchádzal, nič nepovedal. Ja som mu v ten večer uvarila večeru, nič nezjedol.
Od toho dňa sa mi často snívajú bárky, ktoré majú zuby a chniapu chlapcom po členkoch, jedia ich ako kedysi Chronos svojich synov. Sníva sa mi tá bárka s obrovskými zubami ako slonie kly. A pripadám si bezmocná. Alebo skôr – a to je horšie – pripadám si ako vrahyňa, pretože Európa, kontinent, ktorého som občiankou, nepohne ani prstom, aby dala dokopy spoločnú politiku, ktorá by zabránila takejto systematickej tragédii na mori. Už dvadsaťpäť rokov, odkedy sa to začalo, sme mali hovoriť skôr o vinníkoch, zodpovedných za zabíjanie, najmä teraz, keď jedna časť Európskej únie odstúpila od operácie Mare Nostrum. Výslovná voľba nášho kontinentu, ktorý sa rozhodol ma? pod kontrolou hranice za cenu ignorovania ľudských životov.
Nik z nás nevyšiel do ulíc žiadať, aby sa operácia Mare Nostrum znovu rozbehla. Nežiadali sme, aby sa hľadalo štrukturálne riešenie. A tak sme rovnako vinní ako naše vlády. Možnože to nie je náhoda, že práve Enrico Calamai, bývalý vicekonzul v Argentíne, ktorý zachránil toľko ľudí z pazúrov Videlovho režimu, povedal o migrantoch, ktorí umierajú v Stredomorí: Toto sú noví desparecidos.
Odkaz na fenomén miznutia nie je rétorický, dokonca ani polemický, je technický, faktický, pretože disparición je spôsob masového vyhladzovania, vedeného tak, aby verejnej mienke nehrozilo, že by si ho uvedomila alebo aby si ho uvedomovala len minimálne, len tak, aby ešte mohla tvrdiť, že o tom nevedela.