Foto: René Burri / Magnum Photos
V osemdesiatom druhom, keď som bol v Hamburgu na uvedení nemeckého prekladu Detí polnoci, sa ma vydavateľ spýtal, či by som sa nechcel stretnúť s Günterom Grassom. Ja som, pochopiteľne, chcel, a tak ma odviezli do dediny menom Wewelsfleth, pri Hamburgu, kde Grass vtedy býval. Mal v tej dedine dva domy: v jednom býval a písal, a ten druhý využíval na čosi ako umelecký ateliér. Po úvodných rituáloch – odo mňa ako mladšieho autora sa očakávalo, že vystrúham nejakú tú poklonu, a po nej – vystrúhol som ju s radosťou – sa z ničoho nič rozhodol, že ma akceptuje, zaviedol ma do pracovne, v ktorej skladoval svoju zbierku starožitných pohárov, a povedal, aby som si jeden vybral. Potom vytiahol fľašku šnapsu, a keď sa už blížila k dnu, boli sme kamaráti. A potom sme sa v istej chvíli odpotácali do jeho umeleckého ateliéru. Zostal som fascinovaný predmetmi, ktoré som tam videl, a všetky som ich poznal z jeho románov: bronzové úhory, terakotové raje, lepty suchou ihlou chlapca bubnujúceho na plechový bubienok. Závidel som mu tento jeho dar hádam aj viac, ako som obdivoval jeho literárneho génia. Musí to byť skvelé, keď na konci dňa prejdete cez ulicu a stane sa z vás iný druh umelca! Sám si robil aj obálky svojich kníh: psy, potkany, ropuchy, čo spod jeho pera povyskakovali na prebaly kníh.
Po tomto stretnutí chcel každý nemecký novinár vedieť, čo si o Grassovi myslím. Keď som odpovedal, že si myslím, že je jedným z dvoch či troch najväčších žijúcich spisovateľov, niektorí novinári vyzerali sklamane. Hovorili: No áno, Plechový bubienok, ale nie to už dávno? Na čo som sa pokúsil povedať, že keby Grass nikdy tento román nenapísal, aj jeho ostatné knihy by stačili na to, aby som sa mu takto koril, a že fakt, že napísal aj Plechový bubienok, ho zaraďuje medzi nesmrteľných. Skeptickí novinári vyzerali sklamane. Viac by sa im páčila nejaká jedovatosť, ale ja som pre nich žiadnu jedovatosť nemal.
Miloval som ho za jeho texty, samozrejme, – za jeho lásku ku Grimmovým rozprávkam, ktoré obliekol do moderných šiat, za čiernu komiku, ktorú vniesol do skúmania dejín, za hravosť jeho vážnosti, za nezabudnuteľnú odvahu, s akou sa pozrel do očí veľkému zlu svojej doby a pretransformoval nevýslovné na veľké umenie. (Neskôr, keď mu ľudia nadávali – nacista, antisemita – som si pomyslel: nechajte, aby zaňho hovorili jeho knihy, najväčšie antinacistické diela, aké boli napísané, s pasážami o slepote k holokaustu, pre ktorú sa Nemci rozhodli, aké by nijaký antisemita nikdy nemohol napísať.)
Na jeho sedemdesiatiny sa zhromaždilo množstvo spisovateľov – Nadine Gordimer, John Irving a celá nemecká literatúra spievali ódy na jeho počesť v hamburskom Divadle Thalia, ale to, na čo si pamätám najlepšie, je, že keď sa chvály skončili, začala hrať hudba, divadelné javisko sa zmenilo na tanečný parket, a zrazu sa ukázalo, že Grass bol majstrom toho, čo ja nazývam zlúčené tance: tančil valčík, polku, foxtrot, tango a gavotu, a vyzeralo to, že najkrajšie dievčatá v celom Nemecku stáli v rade, aby si s ním mohli zatancovať. Ako sa tam naradostený točil a víril a vynáral, pochopil som, že toto je on: veľký tanečník nemeckej literatúry, tančiaci naprieč hrôzami dejín k nádhere literatúry, ktorý prežil zlo vďaka svojmu osobnému pôvabu, a tiež pre svoj komediálny zmysel pre smiešnosť.
Tým novinárom v osemdesiatom druhom, ktorí chceli, aby som ho zhodil, som povedal: Možnože musí umrieť, a potom pochopíte, akého veľkého človeka ste stratili. Teraz sa to stalo. Dúfam, že pochopili.