Po katastrofe letu Germanwings sa začalo diskutovať o prístupe k diagnóze depresie.
Foto: Thomas Lohnes / Getty Images
Pretože pilot spoločnosti Germanwings Andreas Lubitz spáchal samovraždu, keď úmyselne narazil do alpskej hory lietadlom, v ktorom sedelo ďalších 149 ľudí, rozšírila sa domnienka, že mal “depresie”. Zdanlivo to potvrdzuje aj správa, že sa v jeho byte našli antidepresíva a že sa v minuosti liečil u psychiatrov a neurológov. Mnohí pacienti a iné zúčastnené osoby sa teraz právom obávajú, že v dôsledku Lubitzovho vražedného činu budú duševne chorí ľudia ešte stigmatizovanejší.
Je nepochybné, že táto stigma je príčinou, prečo sa niekedy liečbe vyhýbajú ľudia, ktorí ju potrebujú. Keď som pracovala ako psychiatrička na oddelení HIV, nešlo mi do hlavy, prečo sa niektorí pacienti tak strašne hanbili, že musia vyhľadávať moje služby. Pacienti tejto kliniky mali AIDS v pokročilom štádiu, obvykle sa nakazili pri používaní drôg či prostitúcii, mnohí ďalej pestovali sex bez prezervatívov, napriek tomu že boli vysoko nákazliví. Niektorí boli podmienečne prepustení z väzby. Mnohým súdy odobrali deti. Ďalší sa tiesnili v bytíkoch vo vykričaných štvrtiach a denne používali kokaín. No nič z toho akosi nepokladali za takú hanbu ako dať sa psychiatricky vyšetriť.
Moji klinickí pacienti sa hanbili za to, že sú duševne chorí. No to, že žijú absolútne asociálnym spôsobom, ich ani v najmenšom nerušilo.
Tvárite sa ako nič, potom z kokpitu vymknete pilota a úmyselne zhavarujete s lietadlom plným ľudí. Neviem, čo to je, ale depresia určite nie.
Myslím, že moji pacienti udreli klinec po hlavičke. Zlé správanie – dokonca aj samovražedné – totiž nemá nič spoločné s depresiou. Medzi psychiatrami je už otrepanou frázou, že depresia nie je dostatočne diagnostifikovaná. No ako psychiatrička, ktorá sa vo všeobecnej nemocnici denne stretáva s problematickými pacientmi viem aj to, že depresia býva diagnostifikovaná aj pričasto. Dokonca aj lekári často uvádzajú depresiu, na vysvetlenie čohosi, čo by žiaden rozumný človek neurobil.
Napríklad: tvárite sa ako nič, potom z kokpitu vymknete pilota a úmyselne zhavarujete s lietadlom plným ľudí.
Neviem, čo to je, ale depresia určite nie.
V nemocnici, kde pracujem, poznám neveľkú, no pravidelne sa vyskytujúcu skupinu pacientov, mladých mužov, zranených počas gangsterských prestreliek. Teraz sú ochrnutí a do nemocnice prichádzajú s žalúdočnými vredmi alebo zápalmi močového mechúra. Sú to muži, ktorí si zvykli dosiahnuť svoje zastrašovaním či dokonca aj vraždou. Teraz sú závislí na ošetrovateľkách, musia sa nechávať prebaľovať. Lepších ľudí to z nich nespravilo. Terorizujú personál – hádžu po ňom nočníky a jedlo, sexuálne ich obťažujú. Keď ma požiadajú, aby som vyhodnotila, či netrpia “depresiami”, vidím len beznádej, požadovačnosť a hnev.
Nielen takéto asociálne správanie sa často ospravedlňuje nálepkou “depresia”. Často ma volajú k pacientom s nezvládnutými chronickými ochoreniami: napríklad k diabetikom, ktorým sa nechce brať si krv a monitorovať hladinu cukru v krvi. Nedávno som mala na konzultácii pacientku, ktorá dostáva dialýzu a nedodržiava špeciálnu “obličkovú diétu” so zníženými dávkami soli, ktorú jej predpísal lekár. Keď nebola ochotná prestať sa napchávať hranolkami, jej nefrologička si položila otázku, či nemá depresiu. Veď z akého iného dôvodu by sa mentálne zdravá osoba odmietla vzdať nezdravého jedla, aby si zachránila život?
Odpoveď je jasná.
V nemocnici sa denno-denne stretávam so smutnými, opustenými starými vdovami. Mnohé z nich bývajú v samostatných bytoch, no nedokážu už vychádzať a nevedia to ani ich priateľky. Ich deti žijú v cudzine. Keď sa ich pýtam, čo ich baví, hovoria, že rady pletú alebo tancujú alebo navštevujú vnúčatá. No keď na ne trošičku pritlačím, vylezie z nich, že nič z toho už roky nemôžu robiť. Trávia celé životy pred televízorom. Je to depresia? Alebo “depresia”?
Zdá sa, že slovom “depresia” označujeme spoločenské neresti, s ktorými si nevieme poradiť, od násilníckeho, vražedného správania, cez zdravotnú negramotnosť až po ľahostajný prístup našej spoločnosti k starým ľuďom. Tým, že budeme spoločenské nedostatky chápať ako zdravotný problém robíme všetkým medvediu službu – pretože špecifická liečba depresie neúčinkuje v prípade ľudí, ktorí v skutočnosti depresiami netrpia. Ľudia, ktorí potrebujú sociálnu podporu, by mali mať prístup k programom sociálnej podpory a nie k psychiatrom.
Pacientom, ktorí trpia na skutočné depresie, pomôže liečba antidepresívami alebo overené psychoterapeutické metódy. Osamelé prababičky, ľudia, čo sa napchávajú junk foodom a násilníckí paraplegici potrebujú iné druhy zásahov. Musíme prestať zneužívať chorobný model citového utrpenia a konečne pochopiť, že psychologická bolesť vzniká v rámci spoločenských systémov ako aj v mozgoch jednotlivcov.