Muhammad Walad Salahí. Foto: The Guardian
Vo vo svojej knihe Je to človek? Primo Levi označuje slovom musulman (moslim) pravdivého a dokonalého svedka nacistických koncentračných táborov. Musulman bol výraz, ktorým označovali väzňa, ktorý stratil aj posledný zbytok vôle žiť, človeka, ktorý sa ocitol na najnižšej priečke rasového poníženia a čakal už len na smrť, bol “potácajúcou sa mŕtvolou”, ako napísal Jean Améry, “balíkom telesných funkcií, ktorý sa zmieta v posledných kŕčoch”. Alebo, slovami Prima Leviho: “keby som mal zhrnúť všetko zlo našich čias do jedného obrazu, zvolil by som tento obraz, ktorý som videl na vlastné oči: vychudnutý a zhrbený človek so sklonenou hlavou, ktorému sa v tvári ani v očiach nezrkadlí ani stopa po myšlienke.”
V priebehu 19. storočia sa mužný Arab a Turek, ktorý kedysi sial paniku medzi kresťanmi, zmenil na pacienta Európy – musulman, muža zbaveného vôle. Čoskoro po roku 1945 však odboj proti kolonializmu vzkriesil starší typ démonológie. V Otázke, spomienkach Henriho Allega na mučenie v Alžírsku v časoch francúzskej nadvlády, vystupuje moslem ako hrdý a vzdorovitý povstalec, hnaný politickou vôľou a zápalom: hrozivý zlý duch, ktorý sa Francúzi snažia vyhnať tým, že alžírskych väzňov znásilňujú fľašami a ich pohlavné orgány vystavujú elektrickým šokom. Tento typ mučenia je ukážkou toho, čo Primo Levi označil za “zbytočné násilie”. Malo to však svoju logiku: prispievalo to k znovuzrodeniu mužnej identity Francúzska, ktorú vážne pošramotila hanebná kapitulácia pred nacistickým Nemeckom a neskôr porážka Viet Congom v Dien Bien Phu.
Zo všetkých kníh posledných desiatich rokov, plných šokujúcej a hrôzostrašnej brutality, Denník z Guantánama (Guantánamo Diary) Salahího Walada Muhammada – pozoruhodný záznam jeho únosu, väznenia a mučenia – zatiaľ najpôsobivejšie vykresľuje, ako jeho a mnohých ďalších mužov pripravili o individuálnu a kolektívnu mužnosť. Jeho väznitelia sa pokúšali dokázať svoju absolútnu nadvládu najrozličnejšími metódami. Vystupuje tu permisívny libertarián, ktorý mu oznámil: “Dnes ti spravíme školenie o úžasnom americkom sexe” a vzápätí prikázal dvom mladým ženám s obnaženým poprsím, aby sa obtierali o Salahího zviazané telo a hrali sa s jeho penisom. “William Mučiteľ” hrozí, že celá Salahího rodina sa stane obeťou sexuálnych útokov a že ho pošlú do amerického väzenia, kde “teroristov ako ty, znásilňuje niekoľko chlapov naraz”. Trochu intelektuálnejšie zameraný rasista je presvedčený, že “na svete sú dva druhy ľudí: bieli Američania a zvyšok sveta. Bieli Američania sú bystrejší a lepší než všetci ostatní”. Keď sa Salahí preriekne, že “čo by robil, keby bol na jeho mieste”, dočká sa prudkého pokarhania: “Neopováž sa mi tu prirovnávať ku mne, alebo sa prirovnávať k hocktorému Američanovi”. A je tu aj kultúrny nacionalista, ktorý Salahímu oznámi: “Nechceme, aby si hovoril po anglicky. Chceme, aby si pomaly zomrel.”
Salahí sa dávno pred rokom 2001 priznal, že sa zúčastnil na protikomunistickom džiháde v Afganistane, spolu so CIA a Usámom bin Ládinom, ale už roku 1992 sa rozišiel s prostredím, ktoré bolo skutočnou liahňou dnešných masových masakier. Mučenie, ktorému ho podrobili v Guantáname – pravidelne ho bili, pripravovali o spánok, držali v izolácii a vnucovali mu nevhodnú stravu – neprinieslo absolútne žiadne hodnotné informácie. CIA, FBI ani vojenskej rozviedke sa nepodarilo nájsť žiadne spojenie medzi ním a rozličnými teroristickými činmi, z ktorých ho obviňovali. Napriek tomu sa zdá, že jeho väznitelia sa po celých trinásť rokov zabávali tým, že mučili jeho krehkú telesnú schránku a uspokojenie im prinášalo to, že môžu rituálne ničiť niekoho, kto je “iný” – z náboženského i politického hľadiska. A tiež, že nedôstojný stav, do ktorého ho dohnali, pokladali za dôkaz jeho morálnej a telesnej menejcennosti. Ako Salahímu povedal jeden z vyšetrovateľov: “v očiach Američanov nemáš šancu. Keď ťa vidia v oranžovej kombinéze a v reťaziach, a vedia, že si moslim a Arab, stačí im to na to, aby ťa odsúdili.”
Súčasťou systematickej dehumanizácie je asi aj rozhodnutie nepostaviť Salahího pred súd. Onedlho po tom, ako ho roku 2001 vyviezli z Mauritánie, sa Salahí opýtal jedného zo svojich prenasledovateľov: “Postavia ma pred súd?” Odpoveď znela: “V najbližšej budúcnosti určite nie. Možno tak o tri roky, keď moji spoluobčania zabudnú na 11. september.” Prešlo trinásť rokov, no v Amerike sú naďalej mnohí zásadne proti tomu, aby Guantánamo zatvorili, a nezdá sa, že na 11. september tak len tak skoro zabudnú. Xenofóbny ošiaľ, ktorý vyvolal film Clinta Eastwooda Americký ostreľovač je tiež dôkazom toho, že fiasko v Iraku a Afganistane len rozjatrilo psychologické rany tých, ktorí si veria, že bieli Američania sú bystrejší a lepší než všetci ostatní.
Salahího opis fyzickej a verbálnej brutality podčiarkuje zúfalú snahu jeho väzniteľov dokázať svoju absolútnu nadradenosť, od predvádzania “úžasného amerického sexu”, cez zabíjanie a znásilňovanie vo väznici Abú Ghrajb, po močenie na korán a zhadzovanie zápalných bômb na iracké mesto Fallúdža. Vojna už dávno prestala byť pokračovaním politiky inými prostriedkami a nadobudla priam teologickú intenzitu, ktorej cieľom sa stalo vykynoženie “brutálneho, zúfalého zla”, ako to nazval Chris Kyle vo svojom životopise Americký sniper. “Chcel som, aby všetci vedeli, že som kresťan,” píše Kyle na vysvetlenie, prečo si nechal vytetovať červený križiacky kríž. Jeho nonšalantnú kroniku likvidácie beštií odporúčam čítať paralelne s Denníkom z Guantánama, ako neplánovanú analýzu psychotickej maskulinity.
Teror vo funkcii pomsty barbarizuje svojich páchateľov, no pre mnohé obete je pritom prejavom slabosti a paniky, nie sily.
To, čo Salahí zažil, mu len potvrdilo všetky tie protizápadné reči, ktoré šíria propagandisti džihádu. Neverí síce, že “priemerní Američania platia dane len preto, že chcú viesť vojnu proti islamu”. No neustále znesväcovanie jeho viery a zlomyseľné zakazovanie modlitieb a pôstov ho presvedčili, “že očividne prebieha vojna s islamským náboženstvom”: “Nie sú to informácie z druhej ruky, hovorím na základe vlastnej skúsenosti.” Jeden z jeho dozorcov, kresťanský fundamentalista sa “otvorene priznáva, že nenávidí islam”. Ani ostatní nie sú veľa diskrétnejší. Salahí registruje prípady moslimských príslušníkov americkej armády, ktorých sa ocitli vo väzení na základe falošných obvinení. Salahímu raz celú noc v nevykúrenej miestnosti na “plné pecky” púšťali americkú hymnu, a na druhý deň mu jeho mučiteľ povedal, že nemá hľadať útechu v Alláhovi: “Ak sa budeš modliť počas mojej štátnej hymny, bude to urážka mojej krajiny. Naša krajina je najúžasnejšia v slobodnom svete a náš prezident je najbystrejší na svete.”
Salahí si občas nad svojimi mučiteľmi povzdychne. Obraz o ich úrovni si môžete urobiť na základe tohto typického rozhovoru: Pred 11. septembrom si v telefonáte so svojím mladším bratom v Nemecku povedal: ‘Sústreď sa na štúdium.’ Čo mala znamenať táto zakódovaná správa? ‘Nebola to žiadna zakódovaná správa. Bratovi som pravidelne hovoril, že sa má sústredil na štúdium.'”
Salahí dochádza k záveru, že strach a nenávisť zabránili jeho vyšetrovateľom vykonávať svoju prácu: “vyslovene ich učili, že majú nás väzňov nenávidieť” a vidieť v nich “tie najhnusnejšie bytosti na zemeguli”. A skutočne, Denník z Guantánama, ktorý Salahí napísal roku 2005 a ktorý sa až roku 2012 dostal do rúk vydavateľstva v surovo a väčšinou nezmyselne zoškrtanej podobe, podáva zatiaľ najpodrobnejší a najosobnejší portrét radikalizácie – nie však moslimov, ale značnej časti amerického vojensko-intelektuálneho komplexu. Pri čítaní opakovaného a zbytočného násilia, ktoré Salahí pretrpel, prídete o utešujúcu ilúziu, že najúpornejší zástanci svätej vojny sa vyskytujú v oblastiach južnej a západnej Ázie, zničených vojnou. Takýchto fanatikov, ktorí môžu byť ateistami tak ako križiakmi či džihádistami, nájdete aj aj medzi výkvetom Spojených štátov. Posmeľuje ich nekonečný prítok peňazí, zbraní či “myšlienok”, ktoré im dodávajú odborníci na boj s terorizmom či teoretici konfliktu civilizácií.
Pri čítaní Denníka z Guantánama si naplno uvedomíte prepojenie medzi mechanizmom politickej autority, vojenských operácií, intelektuálneho legitimizovania a populistickej demagógie, ktorá rozpútala Salahího zlý sen a udržiava ho pri živote: patrí sem hrozivá postava Donalda Rumsfelda, ktorý podpísal Internú správu o mučení; William Mučiteľ, ktorý v Guantáname nadšene vykonával nadprácu, zatiaľ čo intelektuáli v Brooklyne a na Harvarde vypúšťali myšlienkové bubliny o “islamskej totalite” či “nízkokalorickom mučení”; Barack Obama, ktorý ležérne vyhlásil: “Nejakých ľudí sme mučili” či Dick Cheney, ktorý bez tieňa hanby tvrdí “že by ani na chvíľu nezaváhal a spravil by to zas”. Začne vám byť jasné, prečo vláda G.W. Busha spustila globálnu vojnu, ktorá nesledovala žiaden racionálny cieľ. Malo to byť rovnako veľkolepé divadlo, ako útok na Dvojičky, a nie presne cielená a striktne vymedzená operácia proti zločincom, ktorí mali na svedomí 11. september. Pochopíte tiež, prečo americká vláda investovala “posledné groše do násilia ako zázračného riešenia všetkých problémov”, pošliapala množstvo medzinárodných zákonov, platných v čase vojny a pri tom zmietla niektoré základné etické hranice.
Denník z Guantánama: “Videl som kokpit. Videl som dozorcov. Videl som duchov mojich spoluväzňov.“
Obludnosti ako Guantánamo a Abú Ghrajb sa stali nevyhnutnými vo chvíli, keď boží bojovníci Západu zavrhli všetky konvenčné normy vedenia vojny a konfliktu a rozhodli sa celý rad ľudí, či sa previnili alebo nie, ociachovať ako divoké beštie, ktoré možno len zlikvidovať alebo vyhnať do najtmavšieho predpeklia. Robili to bez ohľadu na riziko, že ten, kto sa chce presvedčiť o vlastnej sile a počestnosti tým, že odľudští iných, sám nadobúda zlé vlastnosti svojich nepriateľov. Francúzi v Alžírsku používali metódy mučenia, s ktorým predtým vyrukovali nacisti počas okupácie Francúzska. Američania v globálnej vojne proti teroru siahli po krutých vypočúvacích technikách, ktoré počas studenej vojny patentovali v Sovietskom zväze. A v poslednom štádiu tejto príšernej dialektiky Islamský štát oblieka svojich rukojemníkov do oranžových guantánamských kombinéz predtým, ako im zotne hlavy.
Teror vo funkcii pomsty barbarizuje svojich páchateľov, no pre mnohé obete je pritom prejavom slabosti a paniky, nie sily. Salahí je podľa všetkého mimoriadne vynachádzavý a životaschopný jedinec. Keď mu zakázali vzývať Aláha, naučil sa po anglicky, začal čítať bibliu a odvážil sa púšťať do teologických diskusií so svojimi dozorcami – tými istými ľuďmi, ktorí mu pravidelne vtrhávali do cely s obrovským vlčiakom na vodítku. Taktne sa vyhýba sporom s vyšetrovateľom, ktorý sa čuduje, že “nás ľudia nenávidia. Veď pomáhame celému svetu!””Bolo mi jasné,” píše Salahí, “že by bolo zbytočné vysvetľovať mu historické a objektívne príčiny, ktoré nás sem priviedli.” Vysmieva sa z dozorcov, čo fanaticky pestujú kultirizmus a hreší ich za to, že plytvajú potravinami. “Američania sú veľké bábätká,” píše v jednej z mála nepresne hoci láskavo zovšeobecňujúcich pasáží: “V mojej vlasti sa nepatrí, aby človek v mojom veku sedel pred konzolou a márnil čas hrami.”
Salahí sa obáva, že Spojené štáty denne prichádzajú o priateľov a že “zvyšok sveta” považuje “Američanov za pomstychtivých barbarov”. Hoci sa nestretol s mnohými Američanmi, skutočnosť, ktorú vníma je oveľa diferencovanejšia a zložitejšia. Černosi sú v miestnej hierarchii servilní voči belochom, a najľudskejšie sa k väzňom správajú Portoričania. No nájdu sa aj “dobrí Američania”, ktorí sú schopní vnímať jeho ľudskú dôstojnosť. Jeden z nich v sebe našiel dosť odvahy na to, aby sa priznal, že má zlý pocit z toho, že musí poslúchať ilegálne príkazy, ako napríklad zákaz modlitieb. Salahího postupne k jeho prenasledovateľom pripútava sieť ambivalentných nových pocitov. Keď pri pohľade na plačúceho dozorcu podľahne záchvatu empatie, vzápätí sa nenávidí za túto zradu “slabosti” a “zmätenosti”: “Začal som spochybňovať ľudské pochopenie, ktoré som prejavoval voči svojim nepriateľom. Ako môžeš súcitiť s niekým, kto ti spôsobil toľko bolesti a zničil ti život? Ako si môžeš obľúbiť niekoho, kto z nevedomosti nenávidí tvoje náboženstvo? Ako môžeš znášať týchto zlosynov, ktorý ubližujú tvojim bratom?”
Zdá sa, že Salahí, tak ako jeho horliví utláčatelia, hľadá východisko v mentalite My proti Nim. No odvolávanie sa na rasovú a náboženskú solidaritu či pripisovanie všetkého zla nepriateľom mu neprináša upokojenie a neutišuje svedomie. V snahe vymaniť sa zo zdanlivo nekonečného kolotoča mučenia sa priznáva k veciam, ktoré nespravil, hoci vie, že v ich dôsledku obvinia iných, nevinných ľudí. Analyzujúc svoje rozhodnutia, zisťuje, že zlo, ktoré nachádza vo svojich nespravodlivých prenasledovateľoch, je latentne prítomné v každom z nás. “Rozumiem,” píše, “že nikto nie je dokonalý a že každý koná dobro aj zlo. Otázka je len, koľko dobra a koľko zla.”
Salahí túto mimoriadne dôležitú otázku adresuje rovnako sebe, ako aj svojim väzniteľom. Pre seba ani pre svojich “bratov” si nevyhradzuje privilegované postavenie obetí. Nie je ani lacným moralistom a zo zločinov svojich nepriateľov nevyvodzuje dôkaz svojej mravnosti. Miesto toho hľadá vysvetlenie svojho utrpenia vo vlastných činoch a pocitoch. A vďaka tomu, že sa nevydáva za stelesnenie počestnosti, Denník z Guantánama je čímsi viac ako obyčajným záznamom hrôz, čo Salahího neškolenému, trochu nesúvislému štýlu dodáva istú ušľachtilosť.
Salahí odmieta manichejské dichotómie dobra a zla, hoci občas skĺzne do mačovskej deľby na mocných a bezmocných. “Sú ľudia, ktorí možno povedia, že som slabý: no a čo, nech som slabý!” Chápe, že to, čo zneisteným bojovníkom pripadá ako slabosť je v skutočnosti obrovská a dlhotrvajúca sila: schopnosť súcitiť a pochopiť seba samého a iných. A tak, hoci je odsúdený neobmedzene trpieť, zo Salahího sa nestal musulman, telesná a duchovná troska, ktorú opisuje Levi a Améry. Neponáša sa ani na radikalizovaných moslimov, ktorých sa báli a ktorými pohŕdali Francúzi v Alžírsku. Svoju veľkú silu čerpá z toho, že odmietol perverznú logiku násilia a protinásilia, ktorá dnes zúri po celom svete. V rozhovore so svojím advokátom nedávno vyhlásil, že k svojim mučiteľom necíti nenávisť a že sníva o tom, že sa s nimi porozpráva pri šálke čaju, “pretože sa jeden od druhého veľa naučili”. Dúfajme, že sa tohto dňa dočkáme a dozvieme sa, Salahí prežil posledných desať rokov očistca. Ale jedno je už teraz isté: globálna vojna proti teroru, naša súčasná Mahabharata a rozsiahla skaza na telách a dušiach, našla v tomto mauritánskom väzňovi svojho pravdivého a dokonalého svedka.