Foto: Shizuo Kambayashi / AP Photo
Pred niekoľkými rokmi ma po obrovskej, supermoderne technologicky vybavenej ázijskej univerzite sprevádzal jej hrdý rektor. Ako sa na osobnosť tohto rangu patrí, sprevádzali ho dvaja mladí, hrubokrkí ochrankári v čiernych oblekoch a tmavých okuliaroch, ktorí pokojne mohli mať pod sakom schované pušky AK-47. Keď skončil s ospevovaním vyglančenej novej obchodnej fakulty a hypermoderného ústavu pre manažment, rektor na chvíľu stíchol v očakávaní náležitej chvály. Namiesto toho som poznamenal, že na jeho univerzite nevidím žiadnu známku kritických vedných disciplín. Zarazene sa na mňa pozrel, akoby som sa ho opýtal, koľko ľudí ročne u nich robí doktorát z tanca pri žrdi a vycedil odpoveď: Vašu pripomienku zaregistrujeme. Potom vytiahol z vrecka akýsi najnovší technologický supervynález, otvoril ho a prehodil doň pár úsečných slov po kórejsky, asi niečo ako Zabite ho. Potom sa pri nás pristavila limuzína veľkosti kriketového ihriska, telesní strážcovia do nej rektora naložili a odjachali. Sledoval som, ako sa jeho auto stráca v diali a rozmýšľal som, kedy asi vykonajú jeho príkaz na moju popravu.
Všade na svete prebieha nezastaviteľný proces podobného významu okupácia Iraku: pomalá smrť univerzít ako stredísk humanitného kritického myslenia.
Toto stretnutie sa odohralo v Južnej Kórei, no mohlo k nemu dôjsť takmer kdekoľvek na zemeguli. Od Kapského mesta po Reyjkavík, od Sydney po Sao Paulo, všade prebieha nezastaviteľný proces podobného významu ako kubánska revolúcia či okupácia Iraku: pomalá smrť univerzít ako stredísk humanitného kritického myslenia. Univerzity majú v Británii osemstoročnú históriu, tradične sú terčom výsmechu ako slonovinové veže a fakt je, že na tomto obvinení vždy bolo trochu pravdy. No odstup, aký si udržiavali od spoločnosti pôsobil niekedy pozitívne a niekedy negatívne. Umožňoval im reflektovať hodnoty, ciele a záujmy spoločenského poriadku, ktorý bol príliš horúčkovito sústredený na vlastné krátkodobé praktické záležitosti, aby sa zmohol na sebakritiku. Tento kritický odstup sa však teraz na celom svete zmenšil na minimum a inštitúcie, ktoré dali svetu Erazma a Johna Miltona, Einsteina a Monty Pythonov, kapitulujú pred drsnými prioritami globálneho kapitalizmu.
Nič z toho asi neprekvapí amerických čitateľov, keďže model podnikateľskej univerzity vynašli práve tam, na Stanforde a MIT. To, čo sa teraz deje v Británii, by sa však dalo označiť za amerikanizáciu bez bohatstva, prinajmenšom porovnateľného s americkým súkromným školstvom.
Čoraz viac to už začína platiť aj o tradičných súkromných dievčenských školách pre anglickú vyššiu triedu, Oxforde a Cambridgei, kde obrovské finančné dary po celé stáročia chránili kolégiá pred ekonomickými silami vonkajšieho sveta. Pred niekoľkými rokmi som sa vzdal funkcie vedúceho katedry na Univerzite v Oxforde (čo je úkaz zriedkavejší ako zemetrasenie v Edinburghu), keď som pochopil, že sa odo mňa očakáva, že sa budem správať skôr ako šéf korporácie než ako vedecký pracovník.
Keď som o tridsať rokov predtým prišiel do Oxfordu, tento druh profesionalizácie by sa bol stretol s patrícijským výsmechom. Niektorí z mojich kolegov, ktorí si dali tú námahu, že skončili doktorát, trvali na tom, aby ich titulovali pán a nie Dr., keďže v oslovení Dr. zaznieval náznak nedžentlmenskej roboty. Vydávať knihy sa pokladalo za čosi vulgárne. Prípustné bolo asi tak raz za desať rokov publikovať krátky článok o vetnej skladbe portugalčiny či stravovacích zvykoch v starovekom Kartágu. Občas sa dokonca stávalo, že vyučujúci sa ani neuráčili ohlásiť konzultačné hodiny pre študentov. Namiesto toho študenti občas prikvitli do ich bytu, ak dostali chuť na pohárik sherry a kultivovanú debatu o Jane Austenovej alebo funkciách podžalúdkovej žľazy.
V Oxbridgei, ako sa hovorí Oxfordu a Cambridgeu, sa dodnes pestuje duch starých kolégií. Profesori rozhodujú o tom, aké kvety sa vysadia v záhrade, čí portrét bude visieť v pedagogickej klubovni, alebo ako zdôvodnia študentom, že vydávajú viac peňazí na zásoby vína než na knižnicu svojho kolégia. Všetky najdôležitejšie rozhodnutia prijímajú pedagógovia na spoločných zasadaniach a všetky finančné a akademické záležitosti až po praobyčajné administratívne otázky majú na starosti volené výbory vedeckých pracovníkov, ktoré skladajú účty celému profesorskému zboru. Tento obdivuhodný systém samosprávy v posledných rokoch čelil množstvu centralizačných pokusov zo strany univerzitnej správy, ktoré sa pričinili o to, že som odtiaľ odišiel; no celkovo sa im podarilo odolať. Vďaka tomu, že oxbridgeské kolégiá vznikli dávno pred modernou érou, zachovali si ľudské rozmery a fungujú ako vzor decentralizovanej demokracie, napriek nechutným privilégiám, ktoré naďalej požívajú.
Na ostatných britských univerzitách je situácia diametrálne odlišná. Nevládnu tu vedeckí pracovníci, ale hierachia a značná dávka skostnatenej byrokracie, kde sú asistenti len obyčajnými poskokmi a prorektori [funkcia rektora je v na britských univerzitách čisto formálna, zastávajú ju napríklad členovia kráľovskej rodiny – pozn. prekl.] sa správajú tak, akoby šéfovali firme General Motors. Z vysokopostavených profesorov sa stali vysokopostavení manažéri a rozhovory sa krútia takmer výlučne okolo auditov a účtovníctva. Knihy – tieto primitívne, hanebne predtechnologické predmety – vyvolávajú čoraz väčšiu nevôľu. Prinajmenšom jedna britská univerzita ohraničila počet knižných regálov, ktoré profesori smú mať vo svojich kanceláriách, aby tak obmedzili výskyt osobných knižníc. Koše na papier sú pomaly rovnakou vzácnosťou ako intelektuáli v Tea Party, pretože samotný papier je už passé.
Nevzdelaní administrátori polepili univerzitné mestečká idiotskými logami a vydávajú dekréty, sformulované barbarským, pologramotným štýlom. Prorektor istej univerzity v Severnom Írsku zabral jedinú verejnú miestnosť, ktorá na univerzite ešte ostala – klubovňu pre profesorov a študentov – a zriadil v nej súkromnú jedáleň, aby tu mohol hostiť miestnych papalášov a podnikateľov. Keď študenti na protest miestnosť okupovali, prikázal svojej ochranke, aby rozmlátila jediný záchod, ktorý bol nablízku. Britskí prorektori už roky ničia vlastné univerzity, no zriedkakedy takto doslovne. Na tej istej univerzite ochranka prikazuje študentom aby sa rozišli, ak pridlho postávajú na jednom mieste. Ich ideálom je zrejme univerzita bez týchto rozgajdaných, nevypočitateľných bytostí.
Hlavnou obeťou celej tejto katastrofy sú humanitné odbory. Britská vláda naďalej dáva univerzitám granty na prírodné vedy, medicínu, technické odbory a pod., prestala však vydávať väčšie sumy na humanitnú sféru. Ak sa to nezmení, nie je vylúčené, že v najbližších rokoch zaniknú celé humanitné fakulty. A ak katedry anglistiky prežijú, tak hádam len nato, aby učili študentov obchodných oborov, kde sa správne píše bodkočiarka. Velikáni literárnej kritiky, Northrop Frye a Lionel Trilling, si to istotne takto nepredstavovali.
Humanitné odbory sa teraz musia financovať predovšetkým zo študijných poplatkov od študentov, čo znamená, že menšie katedry, ktoré nemajú takmer žiaden iný zdroj príjmov, boli v podstate potajomky privatizované. Čoraz reálnejšou sa stáva perspektíva súkromných univerzít, ktorej sa Británia právom už roky bráni. Za vlády premiéra Davida Camerona však došlo aj k obrovskému zvýšeniu študijných poplatkov, čo má za následok, že študenti, závislí od pôžičiek a zadĺžení dlhmi, sa pochopiteľne za svoje peniaze dožadujú vysokej úrovne výuky a osobnejšieho prístupu, a to práve v čase, keď humanitné odbory trpia akútnym nedostatkom peňazí.
Britské univerzity navyše už dlhší čas pokladajú vyučovanie za menej životne dôležité než výskum. Veď peniaze prináša výskum, nie semináre o expresionizme či reformácii. Každých pár rokov britská vláda podrobuje dôkladnej kontrole všetky univerzity a do najmenšieho detailu vyhodnocuje výstup výskumu každej katedry. Štátne granty sa prideľujú na základe výsledkov tejto kontroly. Univerzitní pracovníci tak strácajú motiváciu venovať sa vyučovaniu a je pre nich oveľa lákavejšie produkovať, len aby produkovali, chŕliť množstvá absolútne nepotrebných článkov, zakladať zbytočné online časopisy, svedomite sa uchádzať o všetky externé granty bez ohľadu na to, či ich skutočne potrebujú a príjemne si krátiť čas nafukovaním svojich životopisov.
Nesmierny nárast byrokracie v britskom vysokom školstve, spôsobený rozkvetom manažérskej ideológie a nekonečnými požiadavkami štátnych kontrol každopádne znamená, že pedagógom neostáva dosť času na to, aby sa pripravili na vyučovanie, aj keby náhodou mali pocit, že to stojí za to, čo sa v posledných rokoch stáva veľmi zriedka. Štátni inšpektori štedro rozdávajú body za články, v ktorých sa to hemží poznámkami pod čiarou, no za komerčne úspešné učebnice pre študentov a obyčajných čitateľov takmer žiadne body nie sú. Ak chcú univerzitní pracovníci zlepšiť postavenie svojej inštitúcie, skôr sa im to podarí, ak si vezmú dlhodobé voľno a miesto vyučovania sa venujú výskumu.
Univerzitnej pokladnici by pomohli ešte viac, keby školstvo celkom opustili a zamestnali sa v cirkuse. Finančným oddeleniam by tak ušetrili výdavky na platy, ktoré im aj tak dávajú veľmi neochotne, a byrokratom by tým umožnili zvaliť ďalšie povinnosti na pedagogický zbor, ktorý je aj bez toho preťažený. V Británii si mnohí vedeckí pracovníci uvedomujú, s akou obrovskou radosťou by sa ich ich inštitúcie zbavili, s výnimkou niekoľkých slávnych mien, ktoré sú schopné pritiahnuť množstvo zákazníkov. Čoraz viac prednášajucich dáva prednosť odchodu do predčasnému dôchodku, keďže britské vysoké školstvo, kde pred niekoľkými desaťročiami vládla príjemná pracovná atmosféra, je dnes pre mnohých pracovníkov neznesiteľným peklom. A akoby to nestačilo, teraz sa im ešte chystajú znížiť dôchodky.
Z profesorov sa stávajú manažéri a študenti sa menia na zákazníkov.
Z profesorov sa stávajú manažéri a študenti sa menia na zákazníkov. Univerzity sa predháňajú v nedôstojnom pachtení po študijných poplatkoch. A keď sa im raz podarí zákazníkov pritiahnuť, na profesorov sa vyvíja tlak, aby ich nenechali prepadnúť, lebo univerzita by prišla o poplatky. Podľa súčasného uvažovania, ak nejaký študent prepadne, na vine je profesor, podobne ako v nemocniciach, kde z každého úmrtia obviňujú zdravotnícky personál. Jedným z dôsledkov tohto horúčkovitého boja o študentské peňaženky je nárast predmetov, šitých na mieru momentálnej módy medzi dvadsiatnikmi. V mojom obore, anglistike, to znamená, že ponúkame kurzy, venované vampírom a nie Viktoriáncom, sexu a nie Shelleymu, fanzínom a nie Foucaultovi, svetu súčasnosti, nie stredoveku. Zakorenené politické a ekonomické sily tak čoraz viac formujú vyučovacie osnovy. Taká katedra anglistiky, ktorá by si dovolia venovať sa predovšetkým anglosaskej literatúre či 18. storočiu by si pílila vetvu, na ktorej sedí.
Túžba po študijných poplatkoch vedie niektoré britské univerzity k tomu, že priemerným študentom dovolia pokračovať v postgraduálnom štúdiu a študentov zo zahraničia (ktorí musia platiť astronomické sumy) nechávajú robiť doktorát z angličtiny, hoci poriadne neovládajú jazyk. Katedry anglistiky, ktoré roky pohŕdali tvorivým písaním a pokladali ho za vulgárny americký vynález, teraz ponúkajú miesta bezvýznamným prozaikom či neúspešným básnikom v nádeji, že pritiahnu hordy grafomanov a potencionálnych Pynchonov, aby z nich mohli cynicky zdierať poplatky, hoci je vopred jasné, že šanca nájsť londýnske vydavateľstvo, ktoré prejaví záujem o prvý román či básnickú zbierku je menšia než šanca, že sa ráno prebudíte a zistíte, že ste sa premenili na obrovského chrobáka.
Uznávam, že školstvo by malo reagovať na potreby spoločnosti. To však neznamená, že sa má zmeniť na servisnú stanicu neokapitalizmu. Naopak, s potrebami spoločnosti by sme sa vyrovnali oveľa účinnejšie, keby sme spochybnili celý tento odcudzený model vyučovania. Stredoveké univerzity dokonale slúžili potrebám celej spoločnosti tým, že vychovávali kňazov, právnikov, teológov a administratívnych pracovníkov, ktorí pomáhali upevňovať pozíciu cirkvi a štátu, a nie tým, že odmietali akúkoľvek intelektuálnu činnosť, ktorá neprinášala okamžitý zisk.
Ale časy sa zmenili. Podľa britskej vlády všetky inštitúcie, financované z verejných zdrojov sú teraz súčasťou takzvanej vedomostnej ekonomiky a musia vykazovať merateľný dopad na spoločnosť. Tento dopad sa dá merať ľahšie v prípade leteckých konštruktérov než starovekých historikov. Lekárnici v tejto hre uspejú viac ako fenomenológovia. Predmety, na ktoré súkromné firmy neposkytujú lukratívne granty, alebo ktoré sotva pritiahnu obrovské množstvá študentov, prežívajú chronickú krízu. Akademické zásluhy sa chápu ako suma peňazí, ktorú ste schopný získať, zatiaľ čo za vzdelaného študenta sa označuje ten, čo si ľahko nájde zamestnanie. Nežijeme v dobrých časoch pre paleografov či numizmatikov, predstaviteľov vedných odborov, ktorých názvy onedlho nebudeme vedieť ani vysloviť, o ich vykonávaní ani nehovoriac.
Dôsledky tohto odsúvania humanitných predmetov na okraj sa už prejavujú v celom školstve, vrátane stredných škôl, kde závratne zaniká výuka cudzích jazykov, kde sú hodiny dejepisu venované čisto moderným dejinám a latinčina či gréčtina sa vyučuje už takmer len na súkromných inštitúciách ako Eton College. (Preto napríklad absolvent Etonu, londýnsky starosta Boris Johnson, pravidelne špikuje svoje prehlásenia citátmi z Horácia.)
Pravdaže, nikto nebráni filozofom, aby si niekde na rohu neotvorili poradenskú kanceláriu zameranú na otázky zmyslu života, či jazykovedcom, aby postávali na strategických verejných miestach, kde možno ktosi bude potrebovať nejaké to tlmočenie. Všetko sa podriadilo predstave, že univerzity musia zdôvodniť svoju existenciu tým, že sa stanú pomocnou silou pre podnikateľstvo. V istej vládnej správe napríklad nájdeme desivé odporúčanie, že by vysoké školy mali fungovať ako konzultantské organizácie. Niektoré sa už skutočne zmenili na výnosné firmy: prevádzkujú hotely, organizujú koncerty, športové podujatia, ponúkajú cateringové služby a podobne.
Hlavným dôvodom, prečo humanitné odbory v Británii pomaly odumierajú je to, že sú riadené silami kapitalizmu, no súčasne trpia zúfalým nedostatkom prostriedkov. (Vysoké školstvo v Británii nemá filantropickú tradíciu Spojených štátov, najmä preto, že v Amerike je oveľa viac milionárov ako v Británii). Okrem toho je Británia krajinou, kde sa na rozdiel od Spojených štátov vysokoškolské vzdelanie tradične nepokladalo za tovar, ktorý sa predáva a kupuje. Naopak, väčšina dnešných britských univerzitných študentov je pravdepodobne presvedčená, že vysokoškolské vzdelanie by malo byť zadarmo tak ako je to v Škótsku. A hoci je to pochopiteľne trochu sebecký názor, je v čom aj zrnko pravdy. Vzdelávať mládež by sme mali pokladať za vec sociálnej zodpovednosti a nie zisku, tak isto ako chrániť ju pred sériovými vrahmi.
Sám som dostával štátne štipendium a strávil som sedem rokov na štúdiách v Cambridgei bez toho, aby som zaplatil čo len halier. Je pravda, že v dôsledku tejto otrockej závislosti na štáte, ktorú som si vypestoval v ranom veku, zo mňa vyrástol demoralizovaný a bezcharakterný jedinec, ktorý sa neudrží na vlastných nohách a v prípade potreby nie je schopný postaviť sa na obranu svojej rodiny s puškou v ruke. A ako zbabelec, závislý od štátu, som dokonca sem-tam využil služby miestnych požiarnikov namiesto toho, aby som požiar uhasil vlastnými mozoľnatými rukami. Napriek tomu by som nevymenil sedem rokov v Cambridgei za žiadnu mužnú nezávislosť.
Faktom tiež je, že za mojich študentských čias na univerzitách študovalo len asi päť percent britského obyvateľstva a ľudia teraz argumentujú, že v dnešných časoch, keď je ich už takmer 50 percent, si takýto liberálny postoj nemôžeme dovoliť. No napríklad v Nemecku, kde sú množstvá študentov, je prístup k univerzitnému vzdelaniu bezplatný. Keby britská vláda myslela vážne svoje reči o tom, že mladú generáciu treba zbaviť bremena ničivých dlhov, mohla by zvýšiť dane, ktoré majú platiť tí nehanebne bohatí a získala by miliardy, ktoré každoročne stráca daňovými únikmi.
Mohla by sa tiež vynasnažiť vzkriesiť úctyhodnú tradíciu univerzít ako jednej z mála sfér modernej spoločnosti (ďalšou takouto sférou je umenie), ktorá kriticky skúma panujúcu ideológiu. Čo ak hodnota humanitných oborov nespočíva v tom, že sa prispôsobujú dominantným koncepciám, ale práve v tom, že sa im vzoprú? Integrácia sama o sebe nie je hodnotou. Pred nástupom modernej éry boli umelci oveľa viac integrovaní do spoločnosti, znamenalo to však, že boli často do istej miery aj ideológmi, aktérmi politickej moci či hlásnymi trúbami pre status quo. Moderní umelci na rozdiel od nich nemajú zabezpečené takéto útulné miestečko v spoločenskom poriadku, no práve preto si nepokladajú za povinnosť automaticky spoločnosť poslúchať.
No dovtedy, kým nastanú nové časy, som sa rozhodol zapojiť do radov neotesaných nevzdelancov a vulgárnych utilitaristov. S trochou hanby sa priznávam, že sa najnovšie svojich postgraduálnych študentov vždy na začiatku semestra opýtam, či si môžu dovoliť moje prenikavé analýzy literárnych diel alebo či sa uspokoja s obstojnými, no menej podnetnými prednáškami.
Dávať si platiť za hlboké analýzy je nechutné a možno to nie je ten najúčinnejší spôsob, ako nadviazať priateľský vzťah k študentom, no bude to zrejme logický dôsledok súčasnej univerzitnej atmosféry. Ak niekto namietne, že takýto prístup je neférový voči jednotlivým študentom, odpoviem mu, že ak nejaký študent nebude mať dosť peňazí v hotovosti, som ochotný poskytnúť mu svoje prenikavé analýzy k dispozícii formou výmenného obchodu. Domáce koláče, súdky vlastnoručne vareného piva, pletené pulóvre alebo pevné, ručne vyrobené topánky: beriem všetko. Koniec-koncov, v živote sú aj iné veci ako peniaze.