Foto: Mohammed Huwais / AFP / Getty Images
Minulý týždeť ráno sa zo svojho domu v Dhake vybral Washiqur Rahman, nesmelý Bangladéšan, ktorý nevyzeral na svojich dvadsaťšesť rokov. Po ceste do cestovnej kancelárie, kde pracoval, ho napadli traja muži s mačetami a dosekali ho nasmrť. Tvár mal dokatovanú na nepoznanie. Miestny transrodový žobrák, ktorý žil neďaleko, dvoch útočníkov chytil a odovzdal ich polícii. Vrahovia boli študenti madrassy a Rahmana vôbec nepoznali; aj navzájom sa poznali len z videnia. Vysvetlili, že každého zvlášť na vraždu najali pred dvomi týždňami. Učiteľ im povedal, že Rahman bol “protiislamský človek”, vypovedali na polícii. “Ako veriaci sme boli povinní zabiť ho. Tak sme ho zabili.”
Podľa všetkého vôbec nevedeli, čo je blogovanie a netušili, že Rahman bol neveriaci bloger, autor kritických textov o radikálnych islamistoch. Patril k malej, veľmi aktívnej skupinke bangladéšskych voľnomyšlienkárov, ktorá čelí neustálym útokom. Tesne predtým ako ho zavraždili, si zmenil profilovú fotku na Facebooku na #iamavijit. Avijit Roy, naturalizovaný občan USA, sa otvorene hlásil k ateizmu a založil bengálsky blog Slobodná myseľ. Keď vo februári odchádzal z knižného veľtrhu na univerzite v Dhake, kde prezentoval svoju knihu Vírus viery, zabili ho tromi údermi mačety do hlavy. Royova manželka Rafida Ahmed, ktorá sa ho snažila zachrániť, utrpela zranenia hlavy a odsekli jej na jednej ruke palec. Nikto z náhodných divákov ani policajtov nezasiahol. Vrahom sa podarilo utiecť. Royovi sa predtým celé mesiace na Facebooku vyhrážali radikálni islamisti. V posledných rokoch došlo k niekoľkým brutálnym útokom na nezávislo mysliacich Bangladéšanov. Vláda nie je schopná či ochotná obrániť ich a policajné vyšetrovania sa málokedy končia odsúdením vinníkov.
Nič z toho nie je nezvyklé. V Bangladéši ľudia denne umierajú v dôsledku politického násilia či katastrof, spôsobených ľuďmi. Občania krajiny zo strachu či z ľahostajnosti nie sú ochotní zakročiť proti útokom na bezbranných ľudí a vlády všetkých politických orientácií sú príliš skorumpované či zbabelé na to, aby zjednali spravodlivosť. (Je možné, že transrodová Bangladéšanka bola schopná jednať ako človek a nie ako príslušníčka pasívnej masy, pretože sama patrí k skupine, vytlačenej na okraj spoločnosti). Rahmanova a Royova smrť by takmer ani nestáli za zmienku, keby nie myšlienky, pre ktorú ich zabili a ktorá je pre náš svet nevyhnutná, no čoraz ohrozenejšia.
Hodnota intelektuálnej slobody nie je ani zďaleka čímsi samozrejmým. Nie je vôbec samozrejmé, že dakto bráni práva jednotlivca, ak sú v rozpore s názormi skupiny alebo že je ochotný znášať nepríjemnosti, ktoré sú dôsledkom slobodného myslenia a slobody prejavu či zastávať sa ľudí, ktorí sa mu protivia. V januári, po masakre novinárov francúzskeho satirického časopisu Charlie Hebdo si ani mnohí obrancovia slobody slova nevedeli odpustiť otázku, prečo karikaturisti jednoducho nedali pokoj islamu a Prorokovi, keďže ide o také chúlostivé témy. Načo provokovať? A ak voľnomyšlienkári patria k mizivej menšine v príšerne chudobnej a v drvivej väčšine nábožensky založenej krajine na druhom konci sveta, ktorá nepozná americký prvý dovetok k ústave ani francúzsku tradíciu odluky štátu od cirkvi, je ľahké nahovoriť si, že ide o obdivuhodných excentrikov, ktorí nereprezentujú nič a nikoho okrem seba samých. To je možno dôvod, prečo ich smrť vyvolala oveľa menšiu pozornosť než osud ich bratov v Paríži.
Aj tu, v Spojených štátoch, bol incident s videoklipom, v ktorom študenti Univerzity v Oklahome spievali rasistickú pieseň, natoľko odporný, že sa zdalo byť nevhodné zastávať názor, že vylúčiť týchto študentov zo štátnej inštitúcie bolo možno v rozpore s ústavou. Bangladéšskych blogerov obvinili, že vytvárajú “atmosféru nepriateľstva”. Nariadenia proti jazyku nenávisti prikladajú oveľa väčší význam cíteniu ľudí, často hodnému úcty, ako abstraktným právam, ktoré vnímame ako samozrejmosť. Nie je ľahké odolať impulzu umlčať idiotov, ktorí vám ublížili.
Rahman na svojom blogu s jemnou, no zdrvujúcou iróniou písal o rozšírenej predstave, že problémom sú ľudia ako on a že keby sa vedeli trochu ovládať, situácia by sa upokojila: “Nie, nebudem už písať o vojnových zločinoch, islamskom extrémizme, o tejto krajine či politike. Písanie aj tak nič nezmení, len utíši zúrivosť v mojom srdci. Napriek tomu sa hovorí, že písanie uráža pocity ľudí, ohrozuje ‘mier’ a spomaľuje pokrok. Preto by som mal písať len o témach, ktoré nikoho nemôžu uraziť.” A tak sa rozhodol, že bude písať o rastlinách, školstve, o filmoch, láske a o sebe – až na to, že každá táto téma nevyhnutne vyvolala polemiky, ktoré podľa neho rozzúrili väčšinu. Potom si položil otázku: “Môže mi dakto povedať, akú tému si mám vybrať, aby bola spokojná vláda, politické strany, islamisti, verejnosť a organizácie, ktoré sú za či proti nezávislosti? Má niekto nejaký nápad?”
Joel Simon, riaditeľ Výboru na obranu novinárov, tvrdí vo svojej knihe The New Censorship (Nová cenzúra), že pre explóziu informácií v digitálnych médiách si neuvedomujeme obrovské obmedzenia informácií. “Represie a násilie proti novinárom dosiahli rekordnú mieru,” píše, “a sloboda tlače je na ústupe.” Najhoršia je situácia v Číne (kde roku 2014 bolo najviac uväznených novinárov na svete), v Iráne (na 2. mieste), v Eritrei, Turecku a Egypte, no hrozby a vraždy sa ako epidémia šíria po Blízkom východe, južnej Ázii a Mexiku. V Pakistane a iných krajinách sa len tí najodvážnejší neboja zákonov proti bohorúhačstvu a práva davu a trúfajú si písať o náboženstve. V dôsledku terorizmu, aký praktizuje Islamský štát, sú celé svetové regióny smrteľne nebezpečné pre novinárov, len preto, že otvorene vyjadrujú svoje názory.
V Rusku, Indii či v Turecku je väčšina na strane mlčiaceho konformizmu a úcta k odlišnej mienke sa stráca vo vlnách nacionalizmu.
No možno ešte nebezpečnejší ako násilie či väzenie je vnútorný gombík na stlmenie zvuku, ktorému sa hovorí autocenzúra. Keď ho zapneme, vlády či ozbrojené skupiny si nemusia dať námahu vyhrážať sa nám. U nás sa autocenzúra šíri preto, lebo ľudia sa boja, že ich budú pranierovať v sociálnych médiách. V Rusku sa Vladimírovi Putinovi podarilo vytvoriť atmosféru bez jasných pravidiel, v ktorej si intelektuáli a umelci sami nasadzujú náhubok, len aby neporušili nejasne formulované zákony a nevzopreli sa ešte nejasnejšiemu spoločenskému tlaku. Istá ruská filmárka, ktorá poslúchla príkaz vystrihnúť zo svojho najnovšieho filmu nadávky, ubezpečila the New York Times: “Film sme predabovali a podľa mňa je teraz vlastne lepší ako predtým.”
V Putinovom Rusku, v Indii Narendru Modiho či Turecku Recepa Tayyipa Erdoğana je väčšina na strane mlčiaceho konformizmu a úcta k odlišnej mienke sa stráca vo vlnách nacionalizmu. V Indii vydavateľstvá bežne sťahujú už vydané knihy v dôsledku pochybných súdnych procesov, ktoré sa proti nim vedú v mene údajne poškodených skupín. Minulý rok Penguin Books India – pobočka jedného z najväčších svetových vydavateľstiev – pristala na to, že stiahne a zošrotuje knihu Wendy Donigerovej Hinduizmus: alternatívne dejiny, ktorá mala skvelé kritiky. V mimosúdnom vyrovnaní predstavitelia Penguinu museli vyhlásiť, že “rešpektujú všetky náboženstvá sveta” – krásna myšlienka, ktorá však nemá nič spoločné s intelektuálnou slobodou.
Dodržiavať slobodu prejavu je ťažké a autocenzúra je cestou najmenšieho odporu. No ak sa raz naučíte nechať si nevítané myšlienky pre seba, zabudnete si ich myslieť – ba zabudnete slobodne rozmýšľať – a myšlienky zomrú už vo chvíli, keď vzniknú. Washiqur Rahman a Avijit Roy mali väčší dôvod báť sa než väčšina z nás, predsa však žili a zomreli ako slobodní ľudia.