Dnes, štvrtého apríla, sme sa v Brne rozlúčili s Martin Porubjakom (18. máj 1944, Bratislava – 27. marec 2015, Brno), veľkou postavou európskeho divadla, prekladateľom, režisérom, dramaturgom SND, profesorom Vysokej škole múzických umení v Bratislave.
Foto: Archív Česko-slovenské Mosty
“Napíš, čo bolo na Martinovi najmilšie, najjedinečnejšie a najdôležitejšie,” vraví mi kamarátka Marta, naša spoločná kamarátka. Radí mi, lebo so mnou zdieľa nielen bolesť, že Martin Porubjak už nie je medzi nami, ale aj trápenie, keď už štvrtý či piaty deň civiem na čistý otvorený dokument v počítači. Ale ako napísať o niekom to naj, keď on bol pre vás ten najmilší, najjedinečnejší a najdôležitejší?
Sedíme v jedálenskom vozni medzinárodného rýchlika z Budapešti, tak ako cestuje vždy, no teraz som tu s ním a načúvam jeho pražským príbehom. Je dvadsiateho ôsmeho októbra 1999, cestujeme do Prahy. Počúvam Martinove historky, je v nich Praha jeho mladosti, keď chodieval za otcom, Praha starých antikvariátov, Praha Malostranská, divadelná Praha, tá predovšetkým. Predstavenia v divadle Kolowrat s Emíliou Vášáryovou či predstavenie hosťujúceho Slovenského národného divadla na scéne Stavovského divadla, to veľkolepé shakespearovské predstavenie Ako sa Vám páči? Predstavenie, ktorého režisérka Eniko Eszenyi bola jeho divadelným objavom.
Zacítim hrdosť, začervenám sa, som vyznamenaná – veľký rozprávač načúva žiačke.
V jedálenskom vozni prvýkrát počúvam aj o Tančiarni, jeho sne, predstavení, čo bude podľa francúzskeho Le Bal – pretancované slovenské dejiny 20. storočia. Nesmelo sa zapájam, vravím, že poznám v Paríži miesto, kde je posledná tančiareň v meste, tam za Bastilou v uličke Lappe, ktorá unikla veľkolepej hausmannovskej prestavbe, zostala nepovšimnutá, ako tá tančiareň, čo kedysi hostila Edith Piaf, zabudnutá aj so svojimi dnešnými zaprášenými štamgastami. Zacítim hrdosť, začervenám sa, som vyznamenaná – veľký rozprávač načúva žiačke.
Je štvrtok ráno, na Slovensku obyčajný pracovný deň, ale v Čechách nie, na večer máme pozvánku od prezidenta Václava Havla na vysvietený Pražský hrad, na štátnickú ceremóniu. Pozvánku, ktorú Martin Porubjak s láskou a úctou vždy prijal.
Prechádzame cez trhy, námestia, záhradami a parkami, ktoré zostali schované pred turistami, hore turistickou Nerudovou ulicou, a potom ešte vyššie, až k vchodu do Vladislavskej sály. Míňame slávnostne vyobliekané davy ľudí, hradnú stráž s kamennými pohľadmi, prechádzame zo sály do sály. Nebyť Martina, dodnes by som netušila, že možno takto prejsť celý Pražský hrad! Zo sály do sály. A v jednej z tých sál sa pri nás pristaví Václav Havel, už nie mladý, no stále šarmantný, len na chvíľočku. Svojím hrkútavým hlasom pochváli Martinovi inscenáciu, už si nepamätám ktorú. Okamih noblesnej spriaznenosti.
Prezerám šuplíky a hľadám, čo mi po “Porubjačikovi” zostalo. Kopa pohľadníc, množstvo divadelných bulletinov, niekoľko kníh, starý obraz starého Paríža na stene, obraz podľa Martina “krásneho Francúza” (čo je stará grafika ohavného stredovekého šľachtica malého vzrastu) za knižnicou v depozite a zopár fotografií. Medzi tým všetkým sa hnevám sa na seba, že neviem nájsť rozhovor, ktorý sme pred rokmi robili pre týždenník Domino-fórum spolu so Štefanom Hríbom. Možno by som bola sklamaná, možno je to len výhovorka, ale vravím si, že by mi snáď pomohol ukázať cestu, ktorou sa mám vybrať.
Bol to môj a myslím, že aj Štefanov, najdlhší rozhovor v živote. Začali sme v sobotu predpoludním a skončili v nedeľu nadránom, keď už unavený Štefan rezolútne vyhlásil vojnu historkám, lebo diktafón spálil všetky baterky, čo sme mali v redakcii. Šli sme s potom spolu pešo domov a rozprávanie – ako inak – pokračovalo miestnymi príbehmi o uliciach, ktorými sme kráčali a ľuďmi, ktorí bývali v tom-ktorom dome, o tom, kto kam chodil do akého podniku, kde prvykrát bozkal ktorú ženu, kde sa chodil korčuľovať a ako šróbikom pripevňoval korčule k vysokým topánkam. Šli sme starou stíchnutou Bratislavou Martina Porubjaka až sme prišli k domu, v ktorom už desaťročia žil. Uvaril kávu.
Vždy som mala rada ten byt v centre so sklenenými dvojkrídlovými dverami do salónu, byt na pešej zóne v blízkosti národného divadla, zaprataný knihami a obrazmi, byt, kde prichádzali herci sa vyrozprávať – tí mladí sa vyplakať z nedosiahnuteľných lások, tí starší sa poradiť, či majú vziať tú-ktorú rolu. Stačilo zakričať pod oknom a vybehnúť na prvé poschodie. Byt, kde sa striedali v návštevách aj Martinove deti – syn Matúš a dcéra Zuzka, lebo si čosi zabudli, alebo prišli len tak, mali chvíľku čas a u “otca je vždy tak príjemne”. Kde sa neraz vyvaľovali v pohodlných kreslách veľké osobnosti európskej drámy Tankred Dorst či Peter Turrini s pohárom whisky v ruke. A kde nad vchodom vás vítalo a vyprevádzalo zarámované slávne srdiečko Václava Havla – venované, ako inak, Martinovi Porubjakovi.
Áno, iste by som mala spomenúť Hodrušu, tú jedinečnú chalupu, kde v zarastenej záhrade ponúkal návštevy čerstvým ovčím syrom a prvými letnými jabĺčkami, sľúbila som, že prídem opäť, no nikdy viac som svoju prázdninovä cestu nezopakovala. Mala by som spomenúť Grécko, kam chodieval s Matúšom meditovať, Slovinsko, kde letoval posledný augustový týždeň so Zuzkou.
A Brno. To by som iste mala spomenúť. Ale ako? Možno sme my tu, bratislavskí priatelia, žiarlili, že nás opustil a odišiel si. No utešovali sme sa tým, že v Brne našiel tak veľmi zaslúžený pokoj. A lásku. Lásku na život a na smrť. Priznajme si, kto z nás má to šťastie?
Foto: Tomáš Benkovič / SITA