Odišiel z domu a už sa nevrátil / Esej

Michał Witkowski hľadá zmiznutých mladých ľudí, ktorí sa prepadli v štrbinách reality. Vždy ma fascinovali oznamy o zmiznutiach mladých ľudí, vyvesené na staniciach a zastávkach. A hoci z webe nadácie Itaka je jasné, že miznú predstavitelia všetkých pohlaví a vekových skupín, na stĺpoch s oznamami udierajú do očí hlavne tí mladí. Podporuje to fantáziu. Ak dakto odišiel z domu za kamarátom a ani po rokoch sa nevrátil, znamená to, že zapadol do tej štrbiny reality, ku ktorej obyčajný smrteľník nemá prístup, môže nanajvýš tušiť, že realita je vybavená množstvom dverí, na prvý pohľad neviditeľných, zakamuflovaných fototapetou, znázorňujúcou každodennosť, ako pozadie na fotografii z oznamu. Ale my sme na ceste […]

Poučení z Bostonu / Esej

Jak by Američané měli přistupovat ke svým muslimům. Čím víc se toho dozvídáme o bratrech Carnajevových, tím závažnější otázky o jejich pádu do náručí terorismu si klademe. Co jsme se dozvěděli o radikálním islámu, ruských přistěhovalcích, muslimských komunitách nebo kolabující integraci imigrantů? Nejpřesnější odpověď je nejspíš: nic moc. Možná jsou ve hře širší souvislosti, ale stejně tak oba bratři nemusí odrážet žádný trend, který by posiloval či rostl. Zdá se, že Carnajevovi byli jen dva mladí muži odcizení společnosti, jež nejdříve pohltila nenávist, a potom se uchýlili k vraždě. Právě to se nám snažil sdělit strýc obou bratrů Ruslan Carni, […]

Posledná rola / Esej

Pred mesiacom s odstupom ôsmich dní zomreli dvaja muži, ktorí stelesňovali postsovietske Ruska. Obaja zomreli náhle a ďaleko od domova. 16. marca v bazéne na ostrove Bali našli plávať telo Vladislava Mamyševa. Ako príčinu smrti uviedli infarkt. Mal 43 rokov. Mamyšev, známy skôr pod pseudonymom Vladik Monroe, bol priekopníkom akčného umenia v Rusku a zastával pozíciu, ktorá bola kombináciou postsovietskeho Warhola a transvestítneho herca RuPaula. Koncom osemdesiatych rokov patril k petrohradskej umeleckej skupine Pop Mechanika, ktorá sa preslávila senzačnými kúskami, ako napríklad, že v televízii tvrdili, že Lenin bol hríb a používali pri tom jazyk a pseudovedeckú logiku sovietskych dejepisných programov. V tom čase to bola neuveriteľná provokácia. […]

Neporiadok na balkóne / Stĺpček

Etgar Keret sa v Oknách do sveta pozerá na Tel Aviv. Najkrajšie miesto, aké som kedy mal na písanie bola kolónia MacDowell*. Mal som tam izbu, obkolesenú nádherným zasneženým lesom a z okna som často videl srnky. Počas môjho pobytu ma raz prišiel navštíviť priateľ. Po jednom pive povedal: Si tu obklopený takou krásou, ale podľa uhlu, v akom stojí tvoj počítač vidím, že pri písaní vidíš len na záchod. Prečo? Odpoveď bola jednoduchá. Keď píšem, vidím okolo seba len krajinu svojho príbehu. Pohľad na skutočnú krajinu vychutnávam, až dopíšem. Doma mám vždy na písanie vyhradené jedno z najmenej žiadúcich […]

Utajená Korea / Esej

Na odhalování tyranů jsou třeba utajení novináři i akademici. Jakožto člověka, který se pořádný kus života právě o tohle pokoušel, ať už na poli novinářském či akademickém, mě zajímaly odpovědi jak z akademické, tak i novinářské strany sporu. Začnu od velkých sympatií k reportérovi. Tyranům nejsme povinováni upřímností. Pobyt přímo na místě nic nenahradí. První článek, jejž jsem publikoval, byla reportáž z tzv. pokrokového zájezdu do Albánie, tehdy ovládané totalitním režimem. Kdyby se Sweeney přidal k jedné z těchto výprav, které do Severní Koreje pravidelně jezdí, jako to udělali ostatní novináři, zasloužil by si jen chválu. Jenže to on neudělal […]

Ľudia ako my / Stĺpček

Ak odsúdia Navaľného do väzenia, Rusko sa dostane do koľají, z ktorých sa mu už nepodarí zísť skôr, ako dorazí na konečnú. Táto stanica sa bude volať Námestie Revolúcie. Raz sa už zdalo, že sme nabehli do týchto koľají, vedúcich do slepej uličky: bolo to 24 septembra roku 2011. Vtedy som tu, na svojom blogu, citoval článok z New York Times: Tento mesiac sa zařala ďalšia ruská revolúcia. Prejde ešte dvadsať, tridsať, ba možno aj štyridsať rokov, než ruský národ vyjde do ulíc a zvrhne diktátora – ako dlho to potrvá, bude závisieť predovšetkým od cien ropy – no počínajúc […]

Nechcem tu zomrieť / Stĺpček

Jeden chlapík tu váži len 35 kg. Ďalší 44.  Keď som sa naposledy vážil, mal som 60 kg, ale to bolo pred mesiacom. Od 10. februára držím hladovku a schudol som vyše 13 kíl. Odmietam jesť, kým mi nevrátia ľudskú dôstojnosť. V Guantáname som zatvorený už 11 rokov a tri mesiace. Doteraz som nebol obvinený zo žiadneho zločinu. Nikdy som nestál pred súdom. Mohol som byť doma už pred rokmi – nikto si skutočne nemyslí, že predstavujem hrozbu – ale naďalej som tu. Pred rokmi americká armáda tvrdila, že som bol strážnikom Usámu bin Ládina, ale to bol nezmysel, ako […]

Váhanie je dobré / Esej

“Európa má tvar môjho mozgu,“ napísal rumunský autor Mircea Cartarescu v jednom zo svojich fejtónov a svoje tvrdenie upresnil: „Byť Európanom pre mňa neznamená byť dobrý (lepší ako iný), ale byť zložitý, byť komplikovanou postavou plnou vnútorných protikladov, ktorá ich však dokáže spoznať a vyriešiť“. * Môj obraz Európy je tiež subjektívny, aj ja spájam Európu s rozmanitosťou, zložitosťou, komplikovanou protikladnosťou. Nech sa Európska Únia akokoľvek snaží nastoliť jednotu, fakt je, že Európ je veľa, že je to „skutočná konfederácia viacrozmerných Európ“ (Cartarescu), spolunažívajúcich v nesúčasnosti súčasného, pretože ich formuje nielen skutočnosť, ale aj predstavy, sny a spomienky. Dalo by sa […]

Margaret Thatcher 2013 / Esej

Fungovaly by její reformy dnes? Vyrostl jsem v obdivu k Margaret Thatcherové. V sedmdesátých letech bylo mnohým z nás v Indii jasné, že socialistické hospodářství nefunguje a že radikální reformy Margaret Thatcherové jsou to pravé ořechové. Co bychom za to dali, kdyby takové názory někdo hlásal v Indii. (Aby na to došlo, muselo uplynout ještě 12 let a dojít k rozsáhlé krizi.) Historie jí dala za pravdu, co se plánů na snižování daní, privatizaci průmyslu a deregulaci týče, z toho se nicméně nedá příliš vyvozovat, co bychom měli dělat dnes. Představte si svět v roce 1979, kdy se Thatcherová dostala […]

Zdanlivo stratené hodiny / Stĺpček

Alejandro Zambra sa v Oknách do sveta pozerá na Santiago de Chile. Neviem, či môj malý ateliér je najlepšie miesto na písanie v tomto dome. V lete je tu priveľmi horúco a v zime priveľká zima. Ale ja mám toto okno rád. Mám rád tieto stromy, preťaté elektrickým vedením a ten kúsok neba, ktorý odtiaľto vidieť. Nikdy tu nevládne absolútne ticho, alebo možnože aj áno, možno sa už súčasťou mojej predstavy ticha stal aj neustály brechot psov a nerovnomerné hučanie motorov. Obrovský pôžitok čerpám z pohľadu na okoloidúcich, na autá, sem-tam na dákeho cyklistu. Keď mi písanie nejde, len si […]