Foto: Alexander Nemenov / AFP / Getty Images
Ak odsúdia Navaľného do väzenia, Rusko sa dostane do koľají, z ktorých sa mu už nepodarí zísť skôr, ako dorazí na konečnú. Táto stanica sa bude volať Námestie Revolúcie.
Raz sa už zdalo, že sme nabehli do týchto koľají, vedúcich do slepej uličky: bolo to 24 septembra roku 2011. Vtedy som tu, na svojom blogu, citoval článok z New York Times: Tento mesiac sa zařala ďalšia ruská revolúcia. Prejde ešte dvadsať, tridsať, ba možno aj štyridsať rokov, než ruský národ vyjde do ulíc a zvrhne diktátora – ako dlho to potrvá, bude závisieť predovšetkým od cien ropy – no počínajúc 24. septembrom sa najpravdepodobnejšou cestou pre Rusko v strednodobom horizonte stane evolúcia, nie revolúcia.
Potom v septembri sme akýmsi zázrakom vybočili z tejto fatálnej trasy, no teraz sa tam zas vrátime, za ešte pochmúrnejších okolností, na pozadí represií a väznenia, čo znamená, že k revolúcii nepríde o dvadsať rokov, ale oveľa skôr.
Toto nie je umelecká nadsázka, ani kričanie Vlk! Vlk! Je to logický sled udalostí.
Ak Navaľného odsúdia, je stopercentne pravdepodobné, že odsúdia aj ľudí, zatknutých v kauze 6. mája. A môžete si byť istí, že tým neskončia. Pretože keď povedia a a b, budú nútení prebrať celú túto abecedu až do konca.
Ak Navaľného odsúdia, zrúti sa myšlienka centrizmu, ktorú ľudia ako ja presadzovali posledných osemnásť mesiacov. Neostane nám nič iné ako čušať. Ukáže sa, že mali pravdu tí, čo nás s penou na ústach presviedčali, že s putinským režimom sa nedá hrať na legálnu politiku, že tento mrak neodoženieme bielymi stužkami a milými úsmevmi.
Dobre, nejde o ľudí ako ja.
Centrizmus je veľmi široký pojem. Zjednocuje tých, ktorí si želajú postupný, nie šokový prechod k demokracii, od ľudí blízkych Putinov ako Kudrin a Prochorov na jednej strane až po radikálneho Navaľného na opačnom krídle, a ľudí ako ja, ktorí sú kdesi v strede.
Áno, Alexej Navaľnyj je tiež centrista. Bez ohľadu na svoju mítingovú rétoriku nechcel rozbiť štátne zriadenie, chcel ho len očistiť od korupcie; nechystal sa vziať Kremeľ útokom, ale zúčastniť sa volieb. Zastáva pozíciu reformátora, nie revolucionára. Väzenský trest pre Navaľného bude znamenať porážku samotnej myšlienky nenásilnej obrody.
Putinský režim sa aj tak dlho neudrží, pretože v súčasnom svete je autokratický model riadenia archaický a katastrofálne neefektívny. Ale po prehraných voľbách ho už nebude čakať pokojná penzia. Čaká ho zvrhnutie vlády. S rachotom, buchotom a možno aj striekaním krvi. A k moci sa dostane ten, kto dokáže prekročiť túto hranicu krvi. Možno to bude práve Navaľnyj, nie ten dnešný, ale zocelený väzením.
Ak Navaľného odsúdia do väzenia, mainstreamom opozície sa nevyhnutne stanú revolucionári. Nebude to už neškodný šašo Limonov, ani rozhnevaní inteligenti Kasparov s Piontkovským. Objavia sa noví lídri, nové metódy boja. Hlavným heslom sa stane nezmieriteľnosť: Buď my ich alebo oni nás.
Pokiaľ ide o centristov, rozpadnú sa na dve skupiny. Jedna sa pripojí k revolucionárom a druhá rozšíri rady putinistov (samozrejme, po prvý výbuch).
Ľudia ako ja sa nepripoja ani k jedným, ani k druhým. Netreba vysvetľovať prečo sa nepridám k putinistom. Ide z nich smrad. Nebudeme však ani nikoho vyzývať k revolúcii. Pretože jasne chápeme: vyzývať budeme my, ale pod obušky, alebo možno aj pod guľky, pôjdu mladí.
Dobre, nejde o ľudí ako ja. Tak, ako sme sa rok a pol mihali v politických správach, v tých nie našich, tak z nich aj zmizneme. S úľavou sa vrátime k obyčajnej a obľúbenej práci.
Vlastne nie, žiadnu úľavu nepocítime. Pocítime horkosť a pocit viny, že sme sa pokúsili zabrániť katastrofe, ale zlyhali sme. O ničom inom v poslednom čase nerozmýšľam.
Ak sa všetko toto stane (a ak Navaľného odsúdia, stane sa to určite), čaká nás všetkých práve toto: katastrofa.
A na Rubľovke si malý človek pláva po veľkom bazéne, hrá sa s veľkými psami, opája sa vlastnou veľkosťou a namýšľa si, že bude žiť večne. A čerta starého vidí, počuje a chápe.