V záplave strašenia, islamofóbie a xenofóbie, ktorá v poslednom čase udáva tón diskusii o európskej utečeneckej kríze, sa strácajú hlasy súcitu a solidarity. Miesto toho, aby vnášali do debaty racionálne argumenty, si väčšina politikov len prihrieva svoju populistickú polievočku a pomáha vyostrovať napätie. Samozrejme, nájde sa aj zopár výnimiek – patrí k nim predovšetkým slovenský prezident Andrej Kiska či Magdaléna Vášáryová a stovky dobrovoľníkov, ktorí sa dali dohromady a chodili pomáhať utečencom, uviaznutým na budapeštianskej stanici Keleti alebo na hraničných prechodoch po celej Európe. Mnohí z nás očakávali, že sa k utečencom zachovajú prívetivejšie práve tie krajiny, kde by občania ešte mali mať v čerstvej pamäti útlak […]

Po desaťročia existovala vo východnej Európe okrem spoločných represívnych režimov aj viditeľná a spoločná zhnusenosť z represie a znesvojprávňovania týmito diktatúrami. A existovalo spoločné skryté prianie – bolo to prianie ujsť. Poznám ľudí, čo si život celé roky projektovali možnosť ujsť. Denno-denne premýšľali o úteku a tak si aj nasmerovali život. Napríklad, roky študovali na univerzite orientalistiku, aby si potom možno raz mohli zažiadať o služobnú cestu do Japonska – a potom, keby snáď to šťastie nastalo, pri prvom prestupe na prvom letisku na Západe cestu prerušili a požiadali o azyl. Iní sa zasa stali technickými kresličmi, pretože k tomuto […]

Mark Zuckerberg by mal investovať svojich 45 miliárd dolárov do nápravy škody, ktorú Facebook pácha na demokraciách. Generálny riaditeľ sociálnej siete Facebook Mark Zuckerberg oznámil, že chce darovať 45 miliárd dolárov na charitu. Istotne potrebuje poradiť, na čo má tieto peniaze použiť. Mám pre neho nasledovnú radu: nech ich použije na nápravu obrovských škôd, ktoré Facebook a iné formy sociálnych médií na celom svete napáchali na demokratickej debate a civilizovanej diskusii. Facebook ponúka vzájomne si protirečiace verzie pravdy, pretože nikto neverí tomu, čo číta. Kliatbe Facebooku naviac podliehajú slabé demokracie. Nedávno som sa zúčastnila stretnutia odborníkov na krajiny, ktoré sa spamätávajú […]

Keď úradníci pracujú v noci, znamená to, že nastala mimoriadnu situácia. Nočné rezolúcie a odvolania, nočné prísahy… V dvorných komnatách sú zapálené svetlá. Takto to chodí v časoch štátnych prevratov, revolúcie, vojny a veľkých kríz. Aj ústavu znásilňujú v noci. Dnes ju znásilňujú, zajtra ju zavraždia. Šéf strany[1] ju nenapísal a šéf strany ju nemusí dodržiavať. Aj toto hlasovanie sa bude konať v noci. Bezprávie a Nespravodlivosť prevzalo moc a keď ju raz získalo, nikdy sa jej nevzdá – môžete vykrikovať, že Poľsko riadi CBA (Centrálny protikorupčný úrad), ale to nás nezastaví![2] Tieto slová Wiesława/Jarosława či ako sa všetci tí diktátori […]

Rue Bichat a Rue Alibert, Rue de la Fontaine-au-Roi, Rue de Charonne a Boulevard Voltaire. Najviac Boulevard Voltaire. Nepoznala som nikoho z obetí a ani si neviem si spomenúť, či som niekedy prechádzala ulicami Bichat a Alibert, Fontaine-au-Roi, aj keď v mysli v posledných dňoch nerobím nič iné, len chodím jedenástym parížskym obvodom. Čo viem isto, je, že nikdy som v žiadnej zo zasiahnutých reštaurácií a kaviarní nesedela. No na začiatku ulice Charonne, teda v retro kaviarni Pause Café či v nostalgickom L’Armagnacu na tej istej ulici som vysedávala rada a často. Oba podniky sú akési pozostatky môjho súkromného Paríža, […]

Začiatkom jari som raz večer otvoril knihu a prichytil som sa pri tom, že stále dookola čítam ten istý odstavec. Po šiestom raze som pochopil, že to nemá zmysel. Proste som sa nemohol dostatočne sústrediť. Vydesilo ma to. Knihy boli pre mňa celý život hlbokým a stálym zdrojom radosti, vedomostí a útechy. A teraz na mňa z nočného stolíka v nemej výčitke zazeral rastúci kopec kníh, ktoré som si pravidelne kupoval. Namiesto čítania som trávil priveľa hodín online, kontroloval som, koľko ľudí navštevuje stránky mojej firmy, nakupoval som farebné ponožky na stránkach Rue La La, hoci som ich mal viac […]

Vojna proti Islamskému štátu sa nedá vyhrať v Rakke. Mladým ľuďom, ktorí túžia po smrti, musíme dať dôvod žiť. Zo stránok februárového čísla mesačníka Islamského štátu Dabiq sa usmieva mladý Belgičan menom Abdelhamid Abaaoud, známy aj ako Abu Umar al-Baljiki. Abaaud vo vojenskom oblečení so samoľúbym úsmevom hrdo drží v náručí guľomet. Hlavný organizátor vražedných útokov v Paríži zahynul skoro ráno minulú stredu, 18. novembra, počas francúzskej policajnej akcie v Saint-Denis. Čosi v tom mačovskom naparovaní na fotografii Abaaouda mi pripomenulo iného revolučného vraha, ktorý si odpykáva trest vo francúzskej väznici. Iličovi Ramírezovi Sánchezovi, známom pod prezývkou Carlos alebo šakal, sa na tvári zračila rovnaká samoľúbosť, rovnaké potešenie zo zabíjania, rovnaké […]

V čase, keď americké vojsko so svojimi spojencami vysiela špeciálne jednotky na záchranu väzňov, ktorých zavraždením sa vyhráža takzvaný islamský štát, a Rusko pritvrdzuje nálety na podporu diktatúry prezidenta Bašára al-Asáda, je ľahké popri všetkom, čo sa deje, stratiť zo zreteľa to, čo je v boji proti ISIS (alebo ISIL či Daeš) základné a najdôležitejšie: a síce že máme v zásade dočinenia s ideologickou vojnou a že Západ nemá ani potuchy, ako ju viesť. A práve z tohto dôvodu doteraz všetky politické opatrenia proti Islamskému štátu totálne zlyhali. V čase, keď americké vojsko so svojimi spojencami vysiela špeciálne jednotky na […]

Dosť bolo kultúry ospravedlňovania, začala sa vojna: medzinárodné spoločenstvo môže fašislamistov ľahko poraziť – ak len bude chcieť. Ale postoj musí zaujať každý – aj každý moslim. Takže vojna. Novodobá vojna. Vojna s hranicami a bez hraníc, so štátom aj bez štátu, dvojnásobne novodobá vojna, pretože spojila deteritorializovaný model al-Kájdy so starým teritoriálnym vzorcom, ku ktorému sa vrátil Islamský štát. Ale napriek všetkému: vojna. A tvárou v tvár tejto vojne, ktorú nechceli Spojené štáty, ktorú nechcel Egypt ani Libanon, ani Turecko, a ktoré ešte dnes nechcelo ani Francúzsko, ide len o jednu otázku: Čo teraz? Ako, prikvačení takouto vojnou, zareagovať […]

Nedovoľme pravicovým hejterom využiť útoky na to, aby útočili na utečencov, ak nechceme urobiť povôli teroristom. Francúzsko postihol teroristický útok brutálny rovnako ako je brutálny a barbarský Islamský štát. Zatvorené hranice, výnimočný stav, vojsko na uliciach – čosi také Francúzsko ešte vo svojich povojnových dejinách nezažilo. K takémuto útoku nedošlo dokonca ani počas Alžírskej vojny. Vo chvíli, keď píšem tieto slová, sa útoky v Paríži ešte neskončili. O niekoľko hodín väčšina otáznikov určite zmizne. Pod vplyvom emócií sa ľahko prstom ukazuje na vinníkov. Už padajú prvé obvinenia voči utečencom, v sociálnych médiách sa správy z Francúzska prepletajú s zvráteným triumfom […]