V čase, keď americké vojsko so svojimi spojencami vysiela špeciálne jednotky na záchranu väzňov, ktorých zavraždením sa vyhráža takzvaný islamský štát, a Rusko pritvrdzuje nálety na podporu diktatúry prezidenta Bašára al-Asáda, je ľahké popri všetkom, čo sa deje, stratiť zo zreteľa to, čo je v boji proti ISIS (alebo ISIL či Daeš) základné a najdôležitejšie: a síce že máme v zásade dočinenia s ideologickou vojnou a že Západ nemá ani potuchy, ako ju viesť. A práve z tohto dôvodu doteraz všetky politické opatrenia proti Islamskému štátu totálne zlyhali.
Kobane, Sýria. Foto: Moises Saman / Magnum Photos
V čase, keď americké vojsko so svojimi spojencami vysiela špeciálne jednotky na záchranu väzňov, ktorých zavraždením sa vyhráža takzvaný islamský štát, a Rusko pritvrdzuje nálety na podporu diktatúry prezidenta Bašára al-Asáda, je ľahké popri všetkom, čo sa deje, stratiť zo zreteľa to, čo je v boji proti ISIS (alebo ISIL či Daeš) základné a najdôležitejšie: a síce že máme v zásade dočinenia s ideologickou vojnou a že Západ nemá ani potuchy, ako ju viesť. A práve z tohto dôvodu doteraz všetky politické opatrenia proti Islamskému štátu totálne zlyhali.
Na základnej taktike Islamského štátu pritom nie je nič záhadné. Povinné čítanie pohlavárov Islamského štátu je Manažment krutosti od Abu Bakra Nadžího. Tento podrobný manifest, ktorý vyšiel pred desiatimi rokmi, rozoberá slabé miesta Západu a potenciálne silné stránky vzmáhajúceho sa brutálneho kalifátu. Jedno z typických hesiel znie: „Snažte sa odhaliť slabosť centralizovanej moci Ameriky a prinúťte ju vzdať sa psychologickej vojny v médiách a zástupných vojen, až kým nezačne skutočne bojovať.“ Inými slovami, vtiahnite americké vojsko do boja.
Medzičasom ISIS oslovuje ľudí nielen v Afrike, ale aj v Strednej Ázii a vypĺňa medzery všade tam, kde vládne „chaos“ či „brutalita“ (at-tawahoush). Buduje si svoj kalifát ako globálne súostrovie, v ktorom vybuchujú „sopky džihádu“ a ktoré bude schopné prežiť, aj keby zanikla jeho súčasná hlavná báza medzi riekami Eufrat v Sýrii (Raqqa) a Tigris v Iraku (Mosul). Jedným z hlavných terčov je Líbya, ako do brány do chaotického kontinentu do nej ISIS investuje množstvo času a energie. V posledných mesiacoch tam odišlo vyše 700 bojovníkov zo Saudskej Arábie, čo potvrdili materiály, ktoré mi v auguste ukázali saudskí predstavitelia.
Súčasné „antipríbehy“ (alebo „kontranaratívy“) nie sú dosť príťažlivé ani úspešné, či už z hľadiska získavania alebo odrádzania novozískaných prívržencov a členov ISISu. Poväčšine sú negatívne a namiesto toho, aby s mladými ľuďmi viedli dialóg, kážu im. Istý imam, ktorý predtým podporoval ISIS, mi povedal: Mladým ľuďom, ktorí k nám prichádzali, sme nemali prednášať ako hlúpym deckám; väčšinou to boli rozumní a citliví, ale pomýlení ľudia.
Na rozdiel od scestných pokusov – ku ktorým patrí napríklad twitterová kampaň amerického ministerstva zahraničia Think Again Turn Away (Rozmysli si to a odvráť sa) – sa Islamský štát stovky hodín jednotlivo venuje ľuďom, ktorých sa snaží naverbovať. Informácie o konkrétnych veciach, ktoré týchto ľudí frustrujú a vyvolávajú v nich pocit krivdy, ISIS dáva do univerzálneho kontextu perzekúcie všetkých moslimov, a hnev a frustráciu premieňa na morálne pobúrenie.
Súčasným formám antiradikalizácie chýba pozitívny, povzbudzujúci náboj a príťažlivosť príbehu o svete, ktorý šíri Islamský štát, a súčasne mu chýba aj jeho individuálny, na mieru šitý prístup k jednotlivcom.
Na to, aby sme ľudí skutočne zaangažovali, sa musíme naladiť na strunu jednotlivcov a ich sietí a nespoliehať sa na masový marketing a mechanické opakovanie rovnakých poučiek. Mladí ľudí k sebe pristupujú s empatiou, málokedy si robia prednášky. Tu je správa, ktorú zo Sýrie napísala istá mladá žena svojej rovesníčke:
„Viem, aké ťažké je opustiť matku a otca, ktorých miluješ, a ozvať sa im, až keď budeš tu a povedať im, že ich vždy budeš mať rada, ale že si prišla na svet preto, aby si vykonala viac ako byť so svojimi rodičmi alebo si ich ctiť. Viem, bude to asi to najťažšie, čo budeš musieť v živote spraviť, ale ja som tu na to, aby som ti to vysvetlila a pomohla ti vysvetliť to aj im.“
Zdá sa, že riadená brutalita víťazí nad ľahkým, bezpečným a bezbolestným životom.
Podľa informácií pracovníkov amerického Štátneho antiteroristického centra (National Counterterrorism Center, NCTC) má vláda v teréne jedného jediného človeka na celé Spojené štáty, ktorý má túto problematiku na starosti, a FBI sa zo všetkých síl snaží „zbaviť nepríjemnej roboty osobného kontaktu za účelom prevencie“ a venovať sa len trestnému stíhaniu. „Nikto si to nechce vziať na seba,“ povedala mi istá pracovníčka NCTC.
Bez univerzálne príťažlivého posolstva a bez invididuálneho prístupu ku každému jednotlivcovi sa nedá dosiahnuť viac ako silou zbraní. Apelovanie na „umiernenosť“ (wasattiyah) neznejú dosť presvedčivo pre nepokojných a často idealistických mladých ľudí, ktorí túžia po dobrodružstvách, sláve a zmysle života. „Vymývanie mozgov“ či „nihilizmus“ sú prázdne pojmy a uchyľujú sa k nim tí (predovšetkým politici a rodičia), ktorí sa jednoducho nechcú konfrontovať alebo popierajú skutočnosť, že ISIS je všestranne príťažlivý pre roztúžených mladých ľudí, ktorí sa chcú stať rebelmi s príčinou, predviesť to celému svetu a – ako sami veria – chrániť utláčaných.
Nestačí spoliehať sa na to, že problém vyriešia radoví ľudia. Protivníci ISIS sa síce môžu vykázať miestnymi úspechmi (pozoruhodné výsledky v tomto smere dosiahli napríklad mierové jednotky UNOY), to však nijako nezmenšuje celkovú príťažlivosť Islamského štátu, ktorému sa už podarilo nalákať mladých ľudí z takmer 90 krajín a všetkých sociálnych vrstiev.
Je treba vytvoriť platformu, na ktorej by sa ponaučenia z miestnych úspechov mohli odovzdávať vládam a mladí ľudia by zas dostali šancu ponúkať svoje nápady profesionálom, ktorí im ich pomôžu vybrúsiť a realizovať. Takáto platforma zatiaľ neexistuje. Mladým ľuďom, ktorí majú dobré nápady, chýbajú oficiálne kanály, kde by ich mohli ďalej rozvíjať: naivné požiadavky ako „vláda musí spraviť toto či tamto“ bez rozmýšľania odmietajú profesionáli vo vláde, ktorí sa musia pasovať s tým, že reálne podmienky obmedzujú výkon moci.
K vzostupu ISISu sa dajú nájsť nápadné historické paralely. Francúzska revolúcia prešla fázou interných sporov a frakcionárstva. Bol nastolený „teror“ ako politická taktika a revolučnú sféru ovládla rozhádaná koalícia vonkajších síl, revolúcia to však prežila, transformovala sa a prevtelila sa do cisárstva. Zlyhanie revolúcií, ktoré otriasli Európou roku 1848 a následná reakcia zas trochu pripomínajú to, čo nastalo po Arabskej jari, kde participačná demokracia nevytvorila dostatočne silné hodnoty a inštitúcie – slobodnú tlač, nezávislé súdnictvo, znášanlivosť voči menšinám, a tak ďalej – potrebné na to, aby sa z ľudového rozhodovania a volieb stalo čosi viac ako tyrania väčšiny.
Nástup al-Kájdy koncom dvadsiateho storočia pripomína nástup anarchizmu koncom devätnásteho storočia. Jej slabnúci vplyv v porovnaní s Islamským štátom zas pripomína, ako anarchistov najprv kooptovali a potom takmer vyhubili boľševici, ktorí vedeli oveľa šikovnejšie využívať vojenskú a územnú administratívu na dosiahnutie svojich politických ambícií. Poučenie vyplýva aj z nacistickej skúsenosti: národno-socialistická ideológia bola príťažlivá tým, že vyžadovala sebaobetovanie v mene veľkolepého projektu radikálnych, historických svetových zmien, zavrhujúcich všetky dovtedy platné normy, ktorými sa riadili vzťahy medzi národmi a štátmi.
Vo svojej recenzii knihy Mein Kampf George Orwell roku 1940 pomenoval podstatu tohto problému: „Mr. Hitler pochopil faloš hedonistického životného postoja. Väčšina západných myšlienkových prúdov od poslednej vojny, každopádne všetky ‚progresívne‘ myšlienkové prúdy, vychádzali z toho, že ľuďom záleží len tom, aby mohli žiť ľahko, bezpečne a bezbolestne. Hitler vie…. že ľudia netúžia len po pohodlí, bezpečnosti, krátkom pracovnom čase, hygiene, antikoncepcii a všetkom, čo diktuje zdravý rozum; túžia tiež, aspoň občas, po boji a sebaobetovaní.“
Aj arabsko-sunitské radikálne znovuzrodenie, na čele ktorého teraz stojí ISIS, je dynamickým, revolučným kontrakultúrnym hnutím svetových historických rozmerov a pristupovať k nemu jednoducho ako k forme ‚terorizmu‘ či ‚agresívneho extrémizmu‘, alebo sa presviedčať, že ak ho odmietneme nazývať menom, ktoré si sám dáva, zbavíme ho tým legitimity, je podľa mňa absolútne pomýlené a len prehlbuje existujúce nebezpečenstvo.
ISIS sa neriadi, nepodriaďuje a necíti obmedzený inštitúciami a mocenskými konšteláciami existujúceho systému národných štátov, ako tomu bolo v prípade fašistického hnutia, komunizmu pred rozpadom Sovietskeho zväzu, či šiitskej renesancie, vedenej Iránom. Aj preto ho nepochopili a na premyslenú reakciu sa nezmohli naši vedci ani politici, ktorí nevedia a nechcú v rámci svojej koncepcie dejín pochopiť morálnu vážnosť, hĺbku a často pôsobivú náhradnú verziu dejín, ktorú ISIS ponúka.
Príbeh ISIS má svoje korene v realite moslimskej nadvlády nad centrom Eurázie až do éry európskej Priemyselnej revolúcie a v odmietaní svetového systému, ktorý si Západ vynútil po páde Osmanskej ríše – systému, ktorý v tomto regióne zlyhal v každej zo svojich rozličných vyskúšaných foriem, či už v podobe nacionalistického autoritárstva, socializmu, fašizmu, komunizmu, demokratického liberalizmu či konštitučnej monarchie.
A nakoniec je tu skľučujúca dynamika medzi vzostupom radikálneho islamizmu a renesancie xenofobických entno-nacionalistických hnutí, ktoré začínajú vážne ohrozovať strednú triedu – hlavný pilier stability a demokracie – v Európe spôsobom, ktorý v mnohom pripomína deštruktívnu kritiku, akej európsku demokraciu v dvadsiatych a tridsiatych rokoch 20. storočia v Európe podrobili komunisti a fašisti.
Situáciu ďalej zhoršuje to, že európska pôrodnosť klesla na 1,4 dieťaťa na manželský pár a Európa je odkázaná na vysokú mieru imigrácie, ak si chce zachovať produktívnu úroveň pracovných síl, schopnú udržať životnú úroveň – a to práve teraz, keď bezpríkladne stúpol odpor k prisťahovalcom, čo je ďalší moment chaosu, ktorý ISIS bude vedieť zužitkovať.
Zdá sa, že riadená brutalita víťazí nad ľahkým, bezpečným a bezbolestným životom.