Začiatkom jari som raz večer otvoril knihu a prichytil som sa pri tom, že stále dookola čítam ten istý odstavec. Po šiestom raze som pochopil, že to nemá zmysel. Proste som sa nemohol dostatočne sústrediť.
Vydesilo ma to. Knihy boli pre mňa celý život hlbokým a stálym zdrojom radosti, vedomostí a útechy. A teraz na mňa z nočného stolíka v nemej výčitke zazeral rastúci kopec kníh, ktoré som si pravidelne kupoval.
Foto: Ian Berry / Magnum Photos
Namiesto čítania som trávil priveľa hodín online, kontroloval som, koľko ľudí navštevuje stránky mojej firmy, nakupoval som farebné ponožky na stránkach Rue La La, hoci som ich mal viac než dosť, a sem-tam som sa dokonca s výčitkami svedomia preklikával cez obrázky s neodolateľnými popiskami ako Nemotorné detské hviezdy, z ktorých vyrástli krásavice.
V pracovnom čase som si pozeral maily častejšie, než som si to bol ochotný priznať a množstvo času som premárnil tým, že som nenásytne vyhľadával nové informácie o prezidentskej kampani, hoci voľby mali byť až o rok.
„Internet je vymyslený ako systém na vyrušovanie, ako prístroj, ktorého hlavným cieľom je odpútať pozornosť,“ vysvetľuje Nicolas Carr v knihe: The Shallows: What the Internet Is Doing to Our Brains. (Plytčiny: čo nám internet robí s mozgom). „Dobrovoľne akceptujeme stratu sústredenia, odpútavanie pozornosti a roztrieštenie mysle, aby sme získali množstvo pútavých či aspoň zábavných informácií.”
Závislosť je neodolateľná túžba po droge alebo aktivite, ktorá sa stane natoľko naliehavou, že začína rušiť každodenný život. V rámci tejto definície je takmer každý, koho poznám, do istej miery závislý od internetu. Možno tvrdiť, že internet nahradil samotnú prácu ako spoločensky najprijateľnejší typ závislosti.
Podľa najnovšieho prieskumu firmy Adobe priemerný administratívny pracovník strávi denne približne šesť hodín na maili. Do toho sa nepočíta čas, strávený na sociálnych sieťach alebo nákupmi či vyhľadávaním cez internet.
Túžba ľudského mozgu po novinkách, neustálej stimulácii a okamžitom uspokojení vytvára to, čomu sa hovorí „kompulzívna slučka“. Tak isto ako laboratórne potkany či narkomani aj my potrebujeme čoraz viac, aby sme dosiahli rovnaký účinok.
Nekonečný prísun nových informácií okrem toho preťažuje našu pracovnú pamäť. Keď dosiahneme štádium kognitívneho preťaženia, prudko klesá naša schopnosť prenášať naučené do dlhodobej pamäti, akoby sa náš mozog zmenil na plný pohár vody, a tekutina, ktorú do neho nalejeme navyše, sa začne vylievať.
To všetko viem už dávno. Začal som o tom písať už pred dvadsiatimi rokmi. Každý deň o tom rozprávam svojim zákazníkom. Ale nikdy som neveril, že to raz bude platiť aj o mne.
Prvou formou obrany každej závislej osoby je negácia. Neexistuje väčšia prekážka liečby ako nekonečná schopnosť racionalizovať si kompulzívne správanie. Celé roky som bol presvedčený, že mám všetko pod kontrolou. Vlani v zime som mal množstvo služobných ciest. Súčasne som sa snažil viesť rastúcu konzultačnú firmu. A začiatkom leta som si odrazu uvedomil, že veci vôbec nemám pod kontrolou. Dosť ma to zničilo.
Okrem toho, že som trávil priveľa času na internete a začal som mať problémy so sústredením, prestal som sa aj poriadne stravovať. Pil som priveľa umelo sladených nápojov. Po večeroch som si pričasto dával druhý kokteil. Prestal som každý deň cvičiť, hoci som to predtým robil celý život.
Rozhodol som sa, že s tým musím niečo urobiť a vymyslel som si iracionálne ambiciózny plán. V priebehu najbližších 30 dní sa pokúsim tieto poruchy vo svojom správaní napraviť, a to hneď všetky naraz. Absolútne som to prehnal. Bol to presný opak prístupu, aký dennodenne odporúčam svojim zákazníkom. Nahováral som si však, že nikto nie je viac motivovaný zlepšiť sa, ako ja. Všetky tieto poruchy navzájom súvisia. A ja to zvládnem.
Problém je v tom, že ľudské bytosti majú veľmi obmedzenú kapacitu vôle a disciplíny. Šance na úspech sú oveľa väčšie, ak sa poruchy správania snažíme zmeniť po jednej, a podľa možnosti to robíme každý deň v rovnakom čase, aby sme si vytvorili návyk, ktorého dodržiavanie si dlhodobo bude vyžadovať čoraz menej energie.
Isté úspechy som za tých 30 dní zaznamenal. Napriek obrovskému nutkaniu som celkom prestal piť sladené nápoje a alkohol. (K sladeným nápojom som sa nevrátil dodnes, po troch mesiacoch.) Prestal som jesť cukor a uhľohydráty ako zemiakové lupienky a cestoviny. Začal som zas pravidelne cvičiť.
Totálne som však neuspel v jednom: nepodarilo sa mi obmedziť čas, strávený na internete. Pôvodne som si predsavzal, že svoj internetový život obmedzím na to, že si trikrát denne pozriem mail: ráno, keď sa zobudím, cez obed a na konci pracovného dňa pred odchodom z práce. Prvý deň som vydržal do polovice predpoludnia a potom som to úplne vzdal. Cítil som sa ako človek, závislý od cukru, ktorý sa snaží odolať sladkým koláčikom a pritom pracuje v pekárni. Moje odhodlanie zlomilo to, že som sa ten prvý deň nemohol zbaviť pocitu, že nevyhnutne musím niekomu poslať mail v istej súrnej záležitosti. Keď len napíšem ten jeden mail a stlačím „poslať“, hovoril som si, nebudem naozaj online. No zabudol som na to, že kým ten mail napíšem, do schránky mi nabehnú nové maily. Žiaden z nich nevyžadoval okamžitú odpoveď, ale nevedel som odolať a pozrel si prvú správu s lákavým názvom. A potom druhú. A tretiu. V priebehu niekoľkých minút som sa dostal naspäť do sebapoháňajúceho cyklu. Kým sa skončil deň, prestal som sa pokúšať obmedziť svoje digitálne aktivity. Miesto toho som sa sústredil na jednoduchší cieľ: odolávať sladeným nápojom, alkoholu a cukru.
Napriek tomu som sa nevzdal a bol som rozhodnutý vrátiť sa aj k boju s internetom. Niekoľko týždňov po skončení môjho tridsaťdňového experimentu som sa vybral na mesačnú dovolenku. Odišiel som z mesta. To bola príležitosť sústrediť obmedzenú silu vôle na jediný cieľ: oslobodiť sa od internetu a pokúsiť sa znovu získať kontrolu nad pozornosťou.
Prvý krok k liečeniu som už spravil: priznal som si, že sa sám neviem odpojiť. Teraz prišiel čas na detox. Tradičný druhý krok – vieru v to, že mi akási vyššia sila pomôže znovu získať duševné zdravie – som sa rozhodol interpretovať svetským spôsobom. Za vyššiu moc som vymenoval svoju tridsaťročnú dcéru, ktorá mi odpojila telefón aj laptop od internetu a mailu. Ako človek, nezaťažený technologickými vedomosťami som vôbec netušil, ako ich znovu pripojiť. Jediný spôsob, ako ma bolo možné dostihnúť, boli esemesky. Spätne si uvedomujem, že som sa tým držal poslednej slamky digitálneho života. Ale esemskami so mnou komunikuje len zopár ľudí. Keďže som bol na dovolenke, boli to väčšinou členovia mojej rodiny a správy sa týkali najmä toho, kedy a kde sa v priebehu dňa stretneme. Prvé dni som trpel abstinenčnými príznakmi, predovšetkým túžbou otvoriť si Google a vyhľadať odpoveď na nejakú otázku, ktorá vyvstala. No s každým dňom offline som bol uvoľnenejší, menej nervózny, lepšie som sa vedel sústrediť a menej som túžil po ďalšej injekcii okamžitej, no krátkodobej stimulácie. Môj mozog spravil presne to, v čo som dúfal: začal sa utišovať. Na dovolenku som si priniesol vyše desať kníh rôznej dĺžky a náročnosti. Začal som literatúrou faktu, kratšími knihami a neskôr, keď som trochu upokojil a bol som schopný viac sa sústrediť, prešiel som k dlhším dielam literatúry faktu. Nakoniec som sa dopracoval ku knihe The Emperor of All Maladies (Cisár všetkých ochorení), skvelom, no miestami veľmi komplikovanom životopise rakoviny od Siddharthu Mukherjeeho, ktorý som sa chystal čítať takmer päť rokov. Postupne sa mi podarilo zbaviť nutkania vyhľadávať nové informácie ako zdroj uspokojenia. Namiesto toho som začal čítať romány a na záver dovolenky som sa zahĺbil do päťstostranového románu Jonathana Franzena Purity (Čistota). Občas som nad knihou presedel niekoľko hodín v jednom kuse.
Teraz som naspäť v práci a, samozrejme, aj online. Internetu sa nezbavím a viem, že si odo mňa bude vyžadovať množstvo pozornosti. Snažím sa však vytvoriť čo najlepšiu rovnováhu medzi časom, ktorý trávim na internete a offline. Mám pocit, že mám nad sebou väčšiu kontrolu. Menej reagujem a viac si vyberám, čomu budem venovať pozornosť. Keď som na internete, snažím sa odolať pokušeniu surfovať až do úplného otupenia. A snažím sa čo najčastejšie položiť si otázku: „Naozaj chcem toto robiť?“ Ak odpoveď znie nie, opýtam sa: „Čo iné môžem robiť, aby som sa cítil produktívnejší alebo čo by mi prinieslo väčšie uspokojenie či relaxáciu?“ Okrem toho som si predsavzal, že sa každý deň budem venovať nejakej činnosti, ktorá si vyžaduje moju plnú pozornosť. Predovšetkým ďalej čítam knihy, nielen preto, lebo ich milujem, ale aj ako typ nepretržitej aktivity, ktorá pomáha zlepšovať pozornosť. Pokračujem aj v dlhodobom rituáli, spočívajúcom v tom, že si vždy večer pred spaním určím jednu najdôležitejšiu vec, ktorú chcem na druhý deň urobiť. V pracovnom čase jej obvykle venujem prvých 60 až 90 minút bez prerušenia. Potom si spravím desať až pätnásťminútovú prestávku na upokojenie mysle a regeneráciu. Ak ma v ten deň čaká nejaká iná práca, ktorá si vyžaduje dlhšie sústredenie, vyhradím si na ňu isté množstvo času, vypnem internet a zopakujem svoj ranný rituál. Keď večer odchádzam do spálne, takmer nikdy si so sebou neberiem žiaden digitálny prístroj.
A nakoniec som si predsavzal, že si každý rok spravím aspoň jednu dovolenku bez internetu. Mám to šťastie, že si môžem dovoliť zobrať si niekoľko súvislých týždňov voľna, no viem už, že čo len jeden týždeň online má hlboký regeneračný účinok.
Občas sa mi v mysli vynára zážitok z posledného dňa dovolenky. Sedeli sme s rodinou v reštaurácii, keď si k susednému stolu sadol muž, ktorý mal čosi vyše štyridsať spolu s asi štvor- či päťročnou rozkošnou dcérou. Takmer okamžite sa začal pozerať na mobil. Jeho dcéra zatiaľ sršala energiou a nevedela obsedieť, vstávala na stoličke a chodila okolo stola, mávala a robila grimasy, aby upútala otcovu pozornosť. Podarilo sa jej to však len občas a na chvíľočku, a nakoniec to zarmútene vzdala. To ticho bolo ohlušujúce.