V záplave strašenia, islamofóbie a xenofóbie, ktorá v poslednom čase udáva tón diskusii o európskej utečeneckej kríze, sa strácajú hlasy súcitu a solidarity. Miesto toho, aby vnášali do debaty racionálne argumenty, si väčšina politikov len prihrieva svoju populistickú polievočku a pomáha vyostrovať napätie. Samozrejme, nájde sa aj zopár výnimiek – patrí k nim predovšetkým slovenský prezident Andrej Kiska či Magdaléna Vášáryová a stovky dobrovoľníkov, ktorí sa dali dohromady a chodili pomáhať utečencom, uviaznutým na budapeštianskej stanici Keleti alebo na hraničných prechodoch po celej Európe.
Mnohí z nás očakávali, že sa k utečencom zachovajú prívetivejšie práve tie krajiny, kde by občania ešte mali mať v čerstvej pamäti útlak a brutalitu, ktoré v priebehu dvadsiateho výročia vyvolali jednu migračnú vlnu zo Strednej Európy za druhou. Jedným z ľudí, ktorých osud tieto dejiny ilustruje, bola moja mama, novinárka Agneša Kalinová (1924 – 2014).
Dúfam, že na Slovensku budú predsa len udávať tón tí, čo si ctia pamiatku Agneše Kalinovej – jej priatelia, poslucháči a čitatelia, hoci mnohí prišli na svet dávno po dramatických historických udalostiach, ktoré formovali maminých sedem životov.
V knihe spomienok Mojich 7 životov, ktorú vydal ASPEKT roku 2012 v podobe rozhovoru s Janou Juráňovou, Agneša Kalinová definovala diskontinuitu ako svoj a súčasne aj typicky stredoeurópsky životný motív: „Nastane zvrat vynútený vonkajšími okolnosťami, násilnými zásahmi a všetko alebo aspoň väčšina z toho, čo dovtedy platilo, sa vymaže a začína sa od nuly. Počíta sa len od nového štartu, takmer od iného letopočtu.“
Kniha sa skladá zo siedmich kapitol, z ktorých každá opisuje jedno výrazné obdobie dlhého a rušného života Agneše Kalinovej. Na začiatku bolo idylické detstvo v tolerantnom a multikultúrnom Prešove na východe medzivojnového Československa. Nasledovalo vylúčenie zo spoločnosti, protižidovské zákony a nakoniec holokaust, ktorý si vyžiadal životy jej rodičov a množstva ďalších príbuzných, zatiaľ čo ona sama prežila väčšinu vojny v kláštore v Budapešti. No nepomohli jej len mníšky rádu Dobrého pastiera: keď sa začali deportácie z maďarského vidieka a desiatky ďalších židovských dievčat našli v kláštore útočisko, moja dvadsaťročná mama s priateľkou z kláštora odišla a posledný rok vojny strávila v budapeštianskej robotníckej štvrti v domčeku dobrosrdečného maďarského železničiara, ktorý riskoval život tým, že ich prichýlil.
Po vojne, tak ako mnohí iní z tých, čo prežili hrôzy nacizmu, uverila v prísľub žiarivej socialistickej budúcnosti. Rozčarovanie nastalo v ťažkých rokoch stalinizmu, ktoré vyvrcholili obludným Slánskeho procesom. Keď v šesťdesiatych rokoch nastal odmäk, Agneša Kalinová sa spoločne s ďalšími kolegami z týždenníka Kultúrny život aktívne zapojila do obrodného procesu. No tieto euforické dni brutálne zarazila okupácia Československa v auguste 1968. V období normalizácie mama dostala zákaz publikovať, bola perzekvovaná a väznená (môj otec strávil vo väzení celý rok, ja som nesmela študovať), až bola napokon naša rodina roku 1978 nútená vysťahovať sa do Západného Nemecka. Tu ju privítali s otvoreným náručím a Agneša Kalinová ako vyše päťdesiatročná začala novú životnú dráhu politickej komentátorky na stanici Slobodná Európa, kde jej charakteristický zachrípnutý hlas poznali tisícky poslucháčov.
Tento hlas znie jasne a autenticky z knihy Mojich 7 životov vďaka spoluautorke Jane Juráňovej, ktorá si dokonale osvojila metodiku orálnej histórie. Z knihy priam dýcha mamina osobnosť, jej energia a neuveriteľná schopnosť zachovať si pozitívny prístup k životu aj v tých nastrašnejších situáciách.
Hoci po roku 1989 mama často chodievala na Slovensko, po odchode do dôchodku ostala žiť v Nemecku. Keď sa ľudia pozastavovali nad tým, že sa rozhodla ostať v krajine, ktorá spôsobila holokaust, odpovedala, že sa cíti v bezpečí medzi ľuďmi, ktorí sa otvorene vyrovnali so svojou minulosťou a priznali si svoju úlohu vo vojnových zločinoch. Oproti tomu Slovensko sa so svojou minulosťou nikdy nevyrovnalo a nikdy si nepriznalo spoluvinu na deportáciách okolo 70 000 svojich občanov. Zvlášť ju znepokojovali súčasné snahy relativizovať vojnové zločiny, ospravedlniť vojnový Slovenský štát a rehabilitovať jeho politikov.
Napriek týmto ambivalentným pocitom sa Agneša Kalinová, tak isto ako môj otec, satirik Ján Ladislav Kalina (ktorý zomrel v mníchovskom exile roku 1981) cítila hlboko zviazaná so slovenskou kultúrou. Preto som sa rozhodla pochovať oboch rodičov v Bratislave. Ôsmeho júna 2015 sa s nimi prišlo na Ondrejský cintorín v Bratislave rozlúčiť niekoľko desiatok priateľov a známych. No keď som o týždeň neskôr videla v správach desiatky neonacistov i obyčajných ľudí pochodovať po centre Bratislavy, protestovať proti údajnej „islamizácii Slovenska“ a vykrikovať heslá ako „Slovensko Slovákom!“, položila som si otázku, či som nespravila chybu.
Dúfam však, že na Slovensku budú predsa len udávať tón tí, čo si ctia pamiatku Agneše Kalinovej – jej priatelia, poslucháči a čitatelia, hoci mnohí z tých posledných prišli na svet dávno po dramatických historických udalostiach, ktoré formovali maminých sedem životov.
Svedčí o tom aj to, že jej spomienky patria k najpredávanejším titulom vydavateľstva ASPEKT. Začiatkom roku 2016 kniha vyjde v češtine vo vydavateľstve Prostor a pripravuje sa aj nemecké vydanie.
Text vyšiel v magazíne Visegrad Insight.