Dosť bolo kultúry ospravedlňovania, začala sa vojna: medzinárodné spoločenstvo môže fašislamistov ľahko poraziť – ak len bude chcieť. Ale postoj musí zaujať každý – aj každý moslim.
Foto: Christopher Furlong / Getty Images
Takže vojna. Novodobá vojna. Vojna s hranicami a bez hraníc, so štátom aj bez štátu, dvojnásobne novodobá vojna, pretože spojila deteritorializovaný model al-Kájdy so starým teritoriálnym vzorcom, ku ktorému sa vrátil Islamský štát. Ale napriek všetkému: vojna. A tvárou v tvár tejto vojne, ktorú nechceli Spojené štáty, ktorú nechcel Egypt ani Libanon, ani Turecko, a ktoré ešte dnes nechcelo ani Francúzsko, ide len o jednu otázku: Čo teraz? Ako, prikvačení takouto vojnou, zareagovať a zvíťaziť?
Pravidlo číslo 1. Pomenovať. Dať tomu meno. Odvážiť sa vysloviť presne toto hrozné slovo „vojna“ – pričom poslaním a v konečnom dôsledku vznešenosťou a zároveň slabosťou demokracií je zatláčať ho až na samú hranicu nášho chápania.
Myslím na veľkosť a zároveň naivitu Léona Bluma (spisovateľ, socialistický politik a bývalý francúzsky premiér. Pozn. redakcie), ktorý sa v slávnom rozhovore s Élie Halévym hlásil k tomu, že aj v čase neslýchaných nových nebezpečenstiev si vie predstaviť demokraciu vo vojne len ako contradictio in adiecto. Myslím na dôstojnosť a zároveň obmedzenosť veľkých humanistických duchov koncom tridsiatych rokov – na ich šok, keď muži ako spisovateľ Georges Bataille volali po intelektuálnom vyzbrojení sveta, o ktorom si mysleli, tak ako my o tomto našom, že už skoncoval s prekliatou vojnou, dokonca aj s celými dejinami.
V tomto bode sa dnes znovu nachádzame. Musíme myslieť na nemysliteľné, na vojnu. Musíme akceptovať tento oxymoron – ideu modernej republiky, ktorá musí bojovať, aby sa zachránila. A o to viac sa musíme snažiť myslieť na toto nemysliteľné: už neexistujú pravidlá, ktoré vojenskí historici od Thukydida po Clausewitza vymysleli, ako sa zdá, nič z toho sa nedá aplikovať na Islamský štát. Tento štát rozširuje svoje hranice o to viac, že jeho fronty sú neostré a jeho bojovníci majú strategickú výhodu v tom, že nerobia rozdiel medzi tým, čo my nazývame životom, a tým, čo oni nazývajú smrťou.
Kto útočí na Paríž, útočí na viac než len Francúzsko, pretože ničiť Paríž znamená ničiť svet. Victor Hugo
Francúzska vláda to pochopila, myslím, na najvyššej úrovni. Francúzski politici všetkých táborov sa pridali k jej gestu. Zostávate vy, ja, telo spoločnosti vo veľkom a malom – my všetci, terče aj vojaci či už to chceme alebo nie, útočiská odboja, mobilizovateľní a krehkí. Sme z toho zúfalí, je nám z toho zle, ale je to tak, a my to musíme čím skôr vziať na vedomie.
Pravidlo číslo 2. Nepriateľ. Kto hovorí vojna, hovorí aj nepriateľ. A k tomu sa treba nielen ako k takému správať (ako nás učí Carl Schmitt) – podľa typu taktiky ľstivo, predstierať dialóg či prekvapivo udrieť, ale určite nie tak, že s ním budeme uzatvárať kompromisy; ale predovšetkým (ako nás učí Augustín, Tomáš Aquinský a všetci teoretici spravodlivej vojny) ho musíme správne pomenovať.
Jeho meno neznie: „terorizmus“. Ani: „roztrúsení izolovaní bojovníci“, alebo „zmanipulovaní šialenci“. Kultúra večného ospravedlňovania, podľa ktorej eskadry smrti ženie do extrémizmu nespravodlivá spoločnosť, a bieda a poníženie ich núti zabíjať mladých ľudí, ktorých jediný zločin spočíval v tom, že si užívali futbalový zápas, rockovú hudbu či jesenný večer na terase kaviarne – táto kultúra ospravedlňovania uráža tak ľudí žijúcich v biede, ako obete útokov. Nie.
Títo ľudia majú na muške príjemný, slobodný život, aký pulzuje vo veľkých metropolách. Tie svine nenávidia ducha miest rovnako – pretože je to to isté – ako ducha zákonov, práva, autonómiu jednotlivcov zbavených starých pút. A keby neboli bez kultúry, dal by sa im zacitovať Victor Hugo – po masakre v septembri 1870, ktorou bola zvalcovaná Komúna (Parížska revolučná Mestská rada, ktorá vznikla počas Nemecko-francúzskej vojny, Pozn. red.): „Kto útočí na Paríž, útočí na viac než len Francúzsko, pretože ničiť Paríž znamená ničiť svet.“
Týchto ľudí musíme nazvať fašistami. Lepšie: fašislamistami. Presne túto hrôzu videl prichádzať spisovateľ Paul Claudel, keď si 21. mája 1935 v záblesku – aké mávajú len tí veľmi veľkí – zapísal do denníka: „Hitlerov prejav, robí si v srdci Európy akýsi islamizmus…“
Čo je výhodou tohto aktu pomenovania? Presúva kurzor tam, kam patrí. Prípomína, že vojna tohto druhu musí byť nemilosrdná. A núti každého – tak v arabsko-moslimskom priestore ako všade na svete, povedať prečo bojuje, na čej strane a proti komu.
To samozrejme neznamená, že islam per se má väčšiu afinitu k takýmto hanebným činom než systémy iných diskurzov. Naliehavosť tohto boja nás nesmie odvrátiť od rovnako podstatného a rozhodujúceho zápasu – zápasu o iný islam, osvietený islam, islam, s ktorým sa identifikujú dediči Masúda, Izetbegoviča či Mudžibura Rahmana v Bangladeši, islam kurdských nacionalistov či marockého sultána, ktorý kedysi urobil hrdinské rozhodnutie zachrániť vo svojej ríši Židov pred režimom z Vichy. Treba si byť vedomí troch vecí.
Zápas islamu s islamom. Po prvé, že v islamskom priestore (keďže fašizmus tridsiatych rokov zostal limitovaný priestorom Európy) nikdy nedošlo k vyrovnaniu sa s minulosťou ani trúchleniu – ako u Nemcov, Francúzov a vôbec Európanov, či Japoncov.
Po druhé, že musíme tým jasnejšie rozlišovať dve vízie islamu, ktoré navzájom bojujú na život a na smrť, v zápase, ktorý, keď sa mu lepšie prizrieme, je v skutočnosti jediným, ak už chceme použiť tento pojem, „bojom kultúr.“
A po tretie, že toto vymedzenie, toto vyjasnenie frontovej línie, na ktorej proti sebe stojí Tariq Ramadan a priatelia veľkého Abdelhavahba Meddeba (tunisko-francúzsky autor a kritik islamu. Pozn. red.) musia urobiť predovšetkým samotní moslimi.
Viem, aké sú tu námietky. Počujem dobré duše kričať, že kto vyzýva slušných občanov, aby sa dištancovali od zločinu, ktorý nespáchali, tak im tým podsúva spoluvinu, a tým pádom ich stigmatizuje! Nie, tak to nie je. Pretože ono „Nie v našom mene“, ktoré čakám od svojich moslimských spoluobčanov, by zodpovedalo postoju Izraelčanov, ktorí sa pred pätnástimi rokmi dištancovali od politiky svojej vlády v Západnom Jordánsku. Zodpovedá reakcii nespočetných Američanov, ktorí roku 2003 protestovali proti absurdnej vojne v Iraku. Zodpovedá výkriku toľkých Britov, ktorí pred dvomi rokmi vyhlásili, že je ešte aj iný islam, než ten, v mene ktorého vrahovia prebodávajú chodcov – je to mierny, milosrdný islam zasvätený tolerancii a mieru.
To je dobrý výkrik. Predovšetkým je to však jednoducho dobrá vojenská stratégia. Izolovať nepriateľa, vziať mu krytie v tyle. Tá stratégia spôsobí, že sa už nebude cítiť ako ryba vo vode vo svojej komunite, ktorej je v skutočnosti hanbou.
Pretože kto hovorí vojna, hovorí automaticky aj identifikácia, vylúčenie a pokiaľ možno vyradenie tej časti nepriateľského tábora, ktorá operuje v rámci vlastného štátu. Presne to urobil Churchill, keď so vstupom do vojny dal zadržať vyše 2000 osôb, ktoré považoval za vnútorných nepriateľov vrátane svojich príbuzných, napríklad svojho bratanca, ktorým bol číslom 2 v anglickej fašistickej strane. A pri všetkej relatívnosti sa dnes k tomu opäť musíme odohodlať, tým, že napríklad zakážeme nenávistných kazateľov, že budeme sledovať tisícky jednotlivcov, ktoré sú na úradoch označení písmenom „S“ ako podozriví z džihádizmu alebo že sociálne siete v Spojených štátoch primajeme k tomu, aby už nepripustili výzvy na samovražedné atentáty.
Za utečencov, práve teraz. Sú to háklivé opatrenia. Pohybujú sa na hranici zákonného výnimočného stavu. Práve preto nesmieme v žiadnom prípade zanedbať právo a povinnosť pohostinnosti, ktorú sme dlžní sýrskym utečencom, utekajúcim pred islamofašistickým terorom. Musíme stále ďalej prijímať týchto migrantov, a eliminovať zároveň pokiaľ možno čím viac teroristických buniek, ochotných umierať aj zabíjať. Musíme ešte väčšmi roztvoriť náruč tým, čo utekajú pred Islamským štátom, a zároveň neúprosne stáť voči tým, ktorí využívajú našu principiálnosť na to, aby sa vkradli do Európy a páchali tu svoje zločiny.
To nie je žiadny rozpor, je to jediný spôsob, ako nedarovať nepriateľovi víťazstvo, o ktoré usiluje – aby sme sa zriekli otvoreného, veľkorysého spôsobu spolunažívania, ktorý je charakteristický pre naše demokracie. A opakujem: tento krok je charakteristický pre každú spravodlivú vojnu: rozlišovať, rozlišovať a znovu rozlišovať. V tomto prípade to znamená aj ukázať veľkej väčšine francúzskych moslimov, že nie sú len spojenci, ale aj priatelia a spoluobčania.
A nakoniec poďme k tomu podstatnému. K skutočném zdroju tejto vlny hrôzy. K Islamskému štátu, ktorý obsadil tretinu Sýrie a Iraku a podporuje tých, čo kladú nálože ďalších „Bataclanov“, k jeho veliteľským centrálam, k školám zločinu a výcvikovým táborom. Minulý týždeň som bol v Sindžáre, kde jednotky Pešmerga s pomocou medzinárodných spojencov vybojovali rozhodujúce vítazstvo. Od júla som zbieral obrazový materiál a rozhovory do dokumentárneho filmu o tomto boji, ktorý vedú Kurdi na tomto území doteraz ako jediní, zbieral som obrazy ďalších bojov, v ktorých boli vojaci Islamského štátu bez námahy zahnaní na útek. Údajní experti hovorili vo vojne v Bosne, že treba státisíce vojakov na to, aby sa dali zastaviť etnické čistky, v skutočnosti však stačilo niekoľko špeciálnych jednotiek, niekoľko útokov. Presne tak som dnes presvedčený, že hordy Islamského štátu dnes s oveľa väčšou udatnosťou vyhadzujú do vzduchu mladých Parížanov, než s akou čelia regulérnym vojakom slobody. Myslím si, že medzinárodné spoločenstvo dnes čelí hrozbe, na odstránenie ktorej má všetky potrebné prostriedky – len musí chcieť. Že prečo stále nechce? Prečo tak váhame s pomocou kurdským spojencom? A čo je to za čudnú vojnu, ktorú Spojené štáty Baracka Obamu podľa všetkého dnes nechcú vyhrať?
Neviem to. Ale viem, že práve tu leží kľúč. A viem, že alternatíva je jasná: „No boots on their ground“ znamená „more blood on our ground“.