Vojna proti Islamskému štátu sa nedá vyhrať v Rakke. Mladým ľuďom, ktorí túžia po smrti, musíme dať dôvod žiť.
Foto: Robert Michael / AFP / Getty Images
Zo stránok februárového čísla mesačníka Islamského štátu Dabiq sa usmieva mladý Belgičan menom Abdelhamid Abaaoud, známy aj ako Abu Umar al-Baljiki. Abaaud vo vojenskom oblečení so samoľúbym úsmevom hrdo drží v náručí guľomet. Hlavný organizátor vražedných útokov v Paríži zahynul skoro ráno minulú stredu, 18. novembra, počas francúzskej policajnej akcie v Saint-Denis.
Čosi v tom mačovskom naparovaní na fotografii Abaaouda mi pripomenulo iného revolučného vraha, ktorý si odpykáva trest vo francúzskej väznici. Iličovi Ramírezovi Sánchezovi, známom pod prezývkou Carlos alebo šakal, sa na tvári zračila rovnaká samoľúbosť, rovnaké potešenie zo zabíjania, rovnaké nadšenie pre vražednú myšlienku. Ramírez má na svedomí množstvo únosov a vrážd v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch minulého storočia, všetky v mene palestínskeho ľudu a svetovej revolúcie.
Abaaoud predstavuje nový typ revolúcie, ktorou je imaginárny islamistický kalifát. Vďaka tomu, že žijeme v ére internetu sa tento druh revolučného násilia šíri po svete oveľa rýchlejšie ako za Ramírezových čias. No podľa toho, čo vieme o Ramírezovi a čo tušíme o Abaaoudovi, je jasné, že obaja zlúčili veľkolepú revolučnú myšlienku s vražednou formou narcizmu: vraždenie je sexy.
Veľké myšlienky odjakživa priťahujú mladých ľudí: dávajú pocit moci, zmyslu života, príslušnosti ku komunite a sú formou úteku od životných frustrácií. Nie je ťažké pochopiť, v čom spočíva príťažlivosť posvätnej vojny Islamského štátu, ktorú propaguje bezpočetné množstvo webových stránok, správičiek na twitteri a ďalších sociálnych médiách. Mnohí mladí obdivovatelia „šakala Carlosa“ sa tiež nazdávali, že bojujú proti „Západu“, „imperializmu“, „fašizmu“ alebo čomusi inému v mene akejsi vznešenejšej myšlienky.
Vražedných revolucionárov, či už konajú v mene náboženskej alebo svetskej myšlienky, fascinuje kult smrti.
Ramírez však nepredstavoval žiadnu konkrétnu civilizáciu, náboženstvo, ba ani ucelenú politickú filozofiu, A dovolím si tvrdiť, že ju nepredstavuje ani Abaaoud. Rovnako ako Ramírez, ani on nemá za sebou chudobné či utláčané detstvo. Ako syn marockých rodičov chodil do jednej z lepších škôl v Bruseli, a až kým sa nedal na dráhu drobných zločinov a neskôr džihádizmu, mal povesť bezstarostného mladého muža.
Nech ho na revolučné násilie obrátilo čokoľvek alebo ktokoľvek, jeho typ politického islamu je bezpochyby extrémnou formou náboženského fanatizmu. No lepšia znalosť Koránu či Hadithu nám nepomôže lepšie ho pochopiť, rovnako ako znalosť Marxovho Kapitálu celkom nevysvetľuje Ramírezovu krvilačnosť. Vražedných revolucionárov, či už konajú v mene náboženskej alebo svetskej myšlienky, fascinuje kult smrti. A konvenčnejšie alebo tradičnejšie formy islamu nemajú s kultom smrti nič spoločné.
Je preto absurdné hovoriť o parížskych vraždách ako o „konflikte civilizácií“, ako sa vyjadril Marco Rubio, jeden z kandidátov na post amerického prezidenta. Vyplývalo by z toho, že „Západ“ musí rozpútať svätú vojnu proti islamu všade na svete. A to je presne to, po čom túžia brutálni propagandisti Islamského štátu.
Ani vyhlásenie vojny francúzskeho prezidenta Françoisa Hollanda nie je celkom v poriadku. Vojna sa dá vyhlásiť štátu, ale nie taktike („terorizmu“) či globálnej myšlienke. Islamský štát túto podmienku nespĺňa: okupuje síce územia, ale nezaslúži si, aby sa mu pripisovala legitimita, o ktorú sa snaží.
Bombardovať územia v Iraku a Sýrii, ktoré sa nachádzajú pod kontrolou bojovníkov Islamského štátu, možno z vojenského hľadiska má a možno nemá zmysel. Rozhodne to však nezníži vražednú príťažlivosť revolučného islamu pre ľudí ako Abaaoud. Ba naopak, skôr ju zvýši. Potvrdzuje totiž ich grandióznu predstavu, že sa zúčastňujú „vojny proti Západu“.
Silnou stránkou revolučného hnutia typu Islamského štátu je jeho pohyblivosť. Môže sa vynoriť kdekoľvek – v nefunkčnom štáte kdesi v Afrike, počas občianskej vojny na Blízkom Východe alebo kdekoľvek tam, kde sa zrútili politické autority a kde ozbrojené gangy, či už revolučné alebo proste zločinecké, môžu ľudí terorizovať a podrobiť si ich. Keď ich zbombardujete na jednom mieste, objavia sa na inom: dnes v Rakke, zajtra v Čade.
Ale aj keby bombardovanie skutočne prispelo k oslabeniu Islamského štátu, neznamená to, že by zmizol aj kult smrti. Brutálne násilie v Madride, Amsterdame, Londýne, Brusseli a Paríži je výsledkom smrtonosného spojenia ideológií, ktoré splodili občianske vojny na Blízkom Východe s roztrpčenými alebo jednoducho znudenými mladými ľuďmi na Západe. Pokiaľ toto spojenie existuje, problému sa nezbavíme.
Vysliediť všetky džihádistické weby a komunikáciu by sme mohli len, keby sme nasledovali príklad Číny a zlikvidovali slobodu internetu. Ale pravda je taká, že ani Číňanom sa to celkom nepodarilo a na Západe nemáme autoritárske centralizované vlády, ktoré by sa o to mohli čo len pokúsiť.
A tak jediné, čo nám ostáva, je dlhodobá stratégia, ktorá si kladie za cieľ znížiť roztrpčenosť mladých ľudí, najmä mladých synov a dcér prisťahovalcov. A to znamená, ako hlása Olivier Roy, francúzsky znalec islamu, že je treba islam v Európe naturalizovať alebo „poeurópštiť“ a zapojiť do tejto úlohy imámov, ktorí získali vzdelanie v Európe, a nie ľudí, importovaných z Turecka či Blízkeho Východu. Znamená to tiež, že bude treba zmeniť zákony a pracovné podmienky tak, aby si mladí ľudia menom Ahmed či Fatima ľahšie našli prácu. A to si vyžaduje lepšiu integráciu menšín v školách.
Žiadne z týchto opatrení nezaúčinkuje okamžite. No priama vojenská intervencia na Blízkom Východe len spomalí proces, ktorý sa v Európe musí odohrať. Vieme, že na nebezpečnú menšinu mladých ľudí pôsobia argumenty za smrť. Musíme im dať lepší dôvod pre život.