Za sedemnásť rokov ani raz nenavštíviť Belehrad. Čo je za tým? Treba sa ešte niečoho báť? Bol prvý jarný deň a viedenskú Mariahilfer Strasse prefukoval studený vietor. V chôdzi som náhodou zachytila rozhovor troch mladých ľudí. Po srbsky sa rozprávali o nejakom podujatí, ktorého sa zúčastnili aj Bosniaci a Chorváti.  Moju pozornosť neupútal ich jazyk sám o sebe, ten dnes na viedenských uliciach alebo v metre možno počuť hocikedy. Zaujal ma výraz, ktorý jeden z nich použil. “Neočakával som, že tam bude toľko ľudí, ktorí hovoria naším jazykom,” povedal. Bolo mi jasné, že pod naším jazykom nemyslel žiadnu konkrétnu reč ako srbčinu, bosniačtinu […]

Za toto sme nemrzli na námestiach a neštrngali kľúčmi. Pozrite na tú korupciu, zločinnosť, bulvár a škandály! Pozrite, koľko statočných je chudobných a koľko svíň sa váľa v peniazoch. A nehovorte, že to súvisí s našimi chybami a omylmi, s naším strachom a zbabelosťou, s našou chamtivosťou, nenásytnosťou, s naším primitivizmom. Za to sú predsa zodpovední oni, oni, oni. Tí z tribún. Gál, Kňažko, Budaj, Mikloško, Zajac, Huba. Tí, čo dookola opakovali vety o láske, pravde, lži a nenávisti. Tí, z ktorých sa predsa už každý vysmieva. Tí, ktorí od začiatku zaváľali čímsi nežiaducim. Možno intelektuálnym, možno slobodomurárskym, možno židovským, […]

Všadeprítomná alternatíva: prežitie alebo demokracia? Žijeme vo vojne? Žijeme v mieri? Naši vojaci zhadzujú bomby, šokuje nás titulok zo začiatku augusta. Po tom, čo zahynulo šesť talianskych vojakov, sa teraz aj vláda v Ríme háda o odchode z Afganistanu. „Pocit mieru” v Európe mizne, a sotva to bude posledná z Jóbových zvestí. Definitívne sa pred nami otvára otázka: za čo zomierajú talianski, nemeckí, britskí, francúzski, americkí vojaci  – a v neposlednej miere aj nespočetní civilisti! – v roku 2009 v Afganistane? Za bezpečnostné záujmy európskych národov? Za to, aby sa už nikdy nezopakoval jedenásty september? Za podmanenie Afganistanu jednotkami NATO? […]

Dvadsať rokov po Ceauşescovej poprave je tajná služba stále aktívna – len pod novými menami. Manipuluje so starými spismi, sledovanie a ohováranie pokračuje. Každá cesta do Rumunska je pre mňa aj cestou do iného sveta, v ktorom som nevedela, čo z neho je v mojom vlastnom živote nainscenované a čo je náhoda. Preto som zakaždým vo všetkých svojich verejných vyjadreniach žiadala nahliadnutie do svojich spisov, čo mi zakaždým z iného dôvodu zamietli. Zato tu zakaždým boli indície, že ma zasa, čiže ešte stále, pozorujú. Minulú jar som bola na pozvanie New Europe College (NEC) v Bukurešti. V prvý deň som s jednou novinárkou a fotografom sedela vo foyer hotela, keď […]

Som nadšený, že tento rok dostáva Nobelovu cenu za literatúru Herta Müller. Niekoľkokrát sme sa náhodou zišli, ale teraz som hrdý na každú príležitosť, keď som bol v jej blízkosti, na akcie, na ktorých sme spolu boli – na spoločný rozhovor minulý rok v Štokholme, ba aj na fotografie, na ktorých spolu sme. Vždy sa mi zdala úplne neobyčajná a zakaždým som žasol, koľko sily a noblesy sa do tej malej krehkej ženy zmestí. Zahanbovala ma tou silou a svojou tragickou, ale úplne jasnou maskou. Herta získala túto cenu, ako hovorí porota, za úprimnosť. Je to viac než to. Jej […]

Hrôzostrašné následky hystérie, ktorú vyvolala najnovšia chrípka. Podľa najnovších správ starodávne mesto Káhira ponúka teraz svetu obraz rastúcej haldy hnijúceho odpadu. Nič nové pod slnkom, poviete si. Ulice v Káhire nikdy neboli práve najupratanejšie, a odjakživa tu vládli šialený hluk, premávka a hrozný vzduch. Keď som sem prišiel prvý raz, s úžasom som sledoval ľudí, ktorí si dôstojne a rozvážne nažívali v takzvaných „mestách mŕtvych” – medzi hrobmi a náhrobnými kameňmi obrovských káhirských cintorínov. Medzi autobusmi Hlboký dojem na mňa urobilo aj množstvo rôznorodých zvierat, ktoré tu medzi autobusmi a taxíkmi takpovediac družne spolužili s ľudským obyvateľstvom. Z hotelového okna […]

Možná si dnes ještě někdo vzpomene, jak se po listopadu 1989 Západ obracel ke střední Evropě s nadějí, že do jeho života vnese nové hodnoty, něco, nějaké poznání, které lidem na Západě chybí, že přijde s vizí oné “třetí cesty” mezi kapitalismem a socialismem. Byla to naděje, že prožité utrpení dělá člověka lepším, vnímavějším a duchovnějším. Dnes to vypadá komicky – my sami nyní nejlépe víme, jak naivní představu o nás Západ měl. Postkomunistické společnosti neměly dost sebevědomí, aby Západu cokoli sdělovaly, jejich úkolem bylo co nejrychleji se přizpůsobit vítězi ideologického konfl iktu. Dostaly od něj jasná pravidla, jak vybudovat […]

Rumunsko je hrdé na svoju nositeľku Nobelovej ceny a chápe ju ako súčasť svojej kultúry. Kultúrne a politicky významné týždenníky Rumunska na správu o Nobelovej cene ešte nemohli zareagovať. Len Observator Cultural  priniesol vo svojom internetovom vydaní vyhlásenie vydavateľstva Polirom, v ktorom vychádzali diela Herty Müller a tiež hymnický pozdrav jej rumunskej prekladateľky Nora Iuga. Antikomunizmus má od štvrtka zvučné meno, znel titulok Cotidianul pri príležitosti udelenia Nobelovej ceny Herte Müller a vidí v ňom aj poctu rumunskej literatúre. Napriek tomu, že, ako denník poznamenáva, Herta Müler už v Rumunsku dávno nežije. Doina Uricariu píše, že jej nekompromisná próza má ostrie ako gilotína. “Jej rumunské korene, trpké […]

And the winner is… Herta Müller! Úžasné! Nemecká autorka, banátska Nemka, z nemeckej menšiny v Rumunsku. Nobelovu cenu dostáva tentoraz literatúra našej časti sveta, skúsenosť života s totalitným režimom, prepojenie dvoch polovíc Európy. Švédska akadémia vyznamenáva päťdesiatšesťročnú Nemku z Rumunska, ktorá zhustením poézie a vecnosti prózy načrtáva scenérie krajín bez domova. Nobelovu cenu teda po tretíkrát v priebehu desiatich rokov získava nemecky píšuci autor. Naposledy to boli roku 1999 Günter Grass a roku 2004 Elfriede Jelinek.Herta Müller sa narodila v rumunskom Banáte roku 1953, kde žila prevažne nemecká menšina. Po maturite študovala v Temešvári germanistiku a rumunskú literatúru. Od roku 1976 pracovala ako prekladateľka v strojárskom podniku, no roku 1979, keď odmietla […]

Ako tak sledujeme dianie na Slovenku, máme čoraz naliehavejší pocit, že nápadne kopíruje Revízora. Ruský dramatik Nikolaj Vasilievič Gogoľ napísal svetoznámu komédiu Revízor v tridsiatych rokoch 19. storočia za cára Mikuláša I. Literárni historici si ju cenia ako vzácny druh komédie, v ktorej nedominuje zápletka, lež charaktery. No výstižnejší by bol azda termín „bezcharaktery”. Napočudovanie práve bezcharakternosť spravila z Revízora jednu z najnehynúcejších a najhranejších divadelných hier posledných dvoch storočí. Jeho hrdinovia Ako tak sledujem dianie v tejto našej krajine, mám čoraz naliehavejší pocit, že nápadne kopíruje Gogoľov príbeh a najmä jeho „hrdinov”. Tá podobnosť nemôže byť náhodná. Svedčí buď […]